Sme vnútorne nezávislí?
Je až mrazivé, že rozhovor s profesorom RNDr. Jozefom Krchom, DrSc., v rokoch 1991 – 1997 dekanom Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý vyšiel v Nedeľnej Pravde pred dvadsiatimi deviatimi rokmi je smutne aktuálny aj teraz, keď vychádza pri príležitosti jeho úmrtia.
Profesor Krcho zomrel vo veku 88 rokov 28. marca 2022, presne 430 rokov po narodení Jana Ámosa Komenského, keď sa na Slovensku znova, hoci možno rovnako formálne ako predtým, oslavuje Deň učiteľov.
Viac ako iné dnes v našom živote počuť ozveny politických a ekonomických zápasov. A neraz sa v nich stráca to, bez čoho by politika nebola politikou – obyčajný ľudský život. Jeho súčasťou sú aj vysoké školy a veda. V tejto súvislosti je pozoruhodná vaša vytrvalosť, húževnatosť, originálne, netradičné, pre mnohých azda aj nepopulárne spôsoby zápasu o postavenie škôl, ich pedagógov a vedcov. Váš zápal pri obhajovaní postavenia vysokých škôl a vedy v nich je mimoriadne zanovitý. Prečo?
Veda na našich vysokých školách musí mať rovnoprávne postavenie. Niet univerzity bez vedy, vnútornej autonómie, slobody, a bez univerzity zase niet vedy. Lenže názov ešte zo školy univerzitu nespraví. Nie je problém vyhlásiť sa za univerzitu, ale vygenerovať univerzitné prostredie.
Foto: J. Moravčík
Čo konkrétne to znamená?
Vybudovať priestor so zaručenou slobodou bádania, myslenia, s predstihom vedy pred praktickými potrebami. Aby sa taký predstih mohol vytvárať, musí mať národ na to aspoň trochu aj hospodársky. A ak nemá, mal by sa o to, aby mal, usilovať. Univerzita totiž môže byť jeho duchovnou pokladnicou. Preto je súčasný zápas o postavenie vysokých škôl a vedy v nich kľúčový.
Bojujete o to, aby sa z vysokých škôl nestratila veda. Aký význam má zotrvávanie vedcov a vedeckých projektov na vysokých školách?
Obrovský, najmä z hľadiska budúcnosti. Vedec je vedcom aj tým, že loví talenty. Získava ich, zapojí do vedeckého projektu, pracuje s nimi a študenti sa učia etike svojho učiteľa-vedca, získavajú nielen vedomosti, ale najmä sa učia tvorivo myslieť a argumentovať. Tak sa tvorí vedecká škola.
To však predpokladá počet kvalitných učiteľov priveľmi neredukovať. Lenže našim vysokým školám sa vyčíta, že je v nich na malý počet študentov priveľa vysokoškolských učiteľov.
Ale neprávom! Porovnávajú nás so Západom, kde však, na rozdiel od nás, do školských štatistík nezahŕňajú externistov, prednášajúcich postgraduantov a ašpirantov, ale iba profesorov a docentov. Keby sme rátali rovnako, mali by sme ďaleko vyšší počet študentov na učiteľa, než majú oni. Je pozoruhodné, že na vyšších miestach o týchto skutočnostiach nevedia… Aj tam, teda tam hore, sa však treba učiť. Všetci sa učíme. A najnáročnejšie je učiť sa byť slobodným. Ozajstná sloboda totiž znamená vysoký stupeň uvedomenia, s ktorým súvisí aj vysoký stupeň vzdelania, úcty k nemu, či aspoň jeho rešpektovania. A k tomu aj schopnosť rešpektovať slobodu i víťazstvá druhých. V tom majú vedci výhodu.
Akú?
Sú zvyknutí diskutovať na medzinárodných vedeckých fórach a nepovažujú argumenty a nepríjemné otázky za nepriateľské. Vedia, že ich kolegovia sa ich prostredníctvom usilujú dopátrať podstaty. Každý vedec musel vo svojom vedeckom živote obhájiť, prípadne skorigovať svoju koncepciu či prijať fakt, že je v boji myšlienok a argumentov nesprávna. Najvyšším direktorom pre vedu je sila myšlienky a sila dôkazu. Iba ten, kto sa naučí prijať tento fakt, dokáže rešpektovať názory iných.
Ibaže čosi také môže byť pre šéfa nepohodlné. Neprekáža vám tento spôsob myslenia vo funkcii dekana?
Nesmie prekážať. Vecné komplikácie či nástrahy sa riešiť dajú. Nijaký problém, ktorý má logickú štruktúru, nie je nezvládnuteľný. Najväčším problémom sú závisť a zloba. Proti nim nemá človek, ktorý si zvykol riešiť problémy vedecky, korektne a čisto, nijakú výzbroj. Azda iba svoju vnútornú nezávislosť. A ja som vnútorne nezávislý.
Foto: Jerguš Moravčík
Darí sa vám viesť školu podľa vlastných predstáv?
Nuž... nemám inú alternatívu, než že musí fungovať, musia sa vytvoriť podmienky na vznik seriózneho vedeckého programu so špičkovými ľuďmi tvoriacimi tím a usilovať sa o tvorivú atmosféru. Ak medzi najlepšími individualitami nevznikne atmosféra, v ktorej dá každý k dobru nápady bez pocitu, že sa ich vzdáva, ak vzniknú komunikačné bariéry, taký tím je od začiatku mŕtvy. Psychickú čistotu ovzdušia na pracovisku preto treba chrániť ako zornicu vlastného oka. Tam, kde sa stráca, vzniká zlé ovzdušie, zlé medziľudské vzťahy, tím prestane byť tímom a to je začiatok konca.
Dá sa tomu v spoločenskom ovzduší, kde sa každý usiluje uchmatnúť čokoľvek na úkor kohokoľvek vôbec zabrániť?
Dá, ak sa nezneužije moc. Žiaľ, ľudí vhodných na to, aby im bola zverená, je málo. Moc totiž ľudí mení. Ak sa používa zodpovedne, je to úžasná ťarcha. Keď však človek opojeniu z nej podľahne, nechápe funkciu ako službu v istom čase, ale ako štart za vyššou, prípadne absolútnou mocou. Vtedy vníma už len túžbu po moci a všetko ostatné pokladá za porážku. To je veľmi nebezpečné. Každý, kto na seba prevezme vedenie, by preto mal mať v sebe pevný mravný imperatív a schopnosť opravného manévru. Ja sa oň usilujem a snažím sa mať na pamäti, že múdry sa učí na chybách iných, hlúpy na vlastných. Ide o to minimalizovať vlastné chyby.
Foto: K. Hensel
Profesor Jozef Krcho sa narodil dňa 6. novembra 1934 v Čičmanoch, okr. Žilina. Základnú školu vychodil v Tesároch nad Žitavou (dnešné Tesárske Mlyňany). Po maturite na Gymnáziu Janka Kráľa v Zlatých Moravciach vyštudoval geografiu so špecializáciou kartografia na Univerzite Karlovej v Prahe a absolvoval vybrané prednášky a skúšky na Českom vysokom učení technickom v Prahe. V rokoch 1958 až 1962 bol zodpovedným redaktorom máp a mapových atlasov v Kartografickom ústave v Modre-Harmónii a pracoval aj na topografických mapách Generálneho štábu Československej ľudovej armády. Od roku 1962 učil a vedecky pracoval na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave, kde v roku 1992 založil a od roku 1993 viedol Katedru kartografie, geoinformatiky a diaľkového prieskumu Zeme na Prírodovedeckej fakulte UK (PriF UK), ktorej bol dve akademické funkčné obdobia dekanom (1991 až 1997). V tom období zapojil fakultu do riešenia problémov spojených s výstavbou vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros (VD GN), zriadil skupinu Podzemná voda na čele s prof. RNDr. Igorom Muchom, DrSc., prevzal garanciu za monitoring Žitného ostrova, spolupracoval s riaditeľom Vodohospodárskej výstavby doc. Ing. J. Binderom a vládnym splnomocnencom pre výstavbu VD GN Ing. D. Kocingerom. Založil aj pracoviská environmentálnej sekcie PriF UK a celofakultné výpočtové stredisko. Po ukončení fukčného obdobia dekana sa vrátil k vedecko-výskumnej a pedagogickej činnosti na PriF UK.
Zdôraznili ste však aj schopnosť argumentovať. Prečo je taká dôležitá?
Pretože zručnosť v argumentovaní učí korektnému zápasu a pevným postojom, a to má vo svete veľkú váhu. So zohnutým chrbtom sa nedostaneme nikam, a práve pevné argumenty umožňujú pevné postoje. Ony anulujú poníženosť. V zahraničí akceptujú človeka nielen preto, že čosi vie, ale aj preto, že nezohýba chrbát. Preto musíme vedieť oceniť aj sami seba. Máme prečo. To sa však mnohí našinci, vrátane politikov, žiaľ, musia iba učiť. Beda nám, ak sa nepodarí uchovať naše vnútorné hodnoty. Západ skúpi naše mozgy, pretože lacnejšie, než nám zadať výskum, ich vyjde nákup našich špičkových odborníkov. Dostanú ich totiž za polovičnú cenu. Nevymýšľam si. I ja som dostal také ponuky.
Prijali ste ich?
Nie. Nie som ochotný robiť im otroka v intelektuálnej rovine.
A prečo podľa vás naši vedci také ponuky zväčša prijímajú?
Jednak preto, že aj relatívne nízke finančné ohodnotenie v zahraničí je oveľa vyššie ako u nás, jednak kvôli pracovným podmienkam. Na rozdiel od nás vo svete riešia univerzity konkrétne úlohy pre rôzne koncerny a nadácie a dostávajú od nich úplne nové špičkové zariadenia, pomáhajú ich vyvíjať, odskúšať. Je to pre školy nielen veľký zdroj príjmov, ale aj pôda, kde rastú ich vedci a študenti. Lenže ak takýchto koncernov a nadácií u nás niet a prostriedky na zaplatenie vlastnej špičkovej inteligencie nemá či nenájde štát, odchádzajú mu tie špičky do cudziny a on ich musí kupovať inde. A tým nielenže strácame viac, ako keby sme investovali do vlastných ľudí, ale dostávame sa na takmer nenávratnú cestu medzi krajiny tretieho sveta.
Ako tomu zabrániť?
Napríklad aj väčšou dôverou vo vlastných vedcov a vysokoškolských pedagógov. Vysokým školám sa nepomôže, ak ich ktosi zhora, často ani nepoznajúc podmienky, bude dirigovať, či zriaďovať ústavy na ich rozvoj. To má nulový efekt. Ak vysoká škola nemá autoregulačný mechanizmus, samorozvoj, nosnosť pre vedu a schopnosť spätnej väzby v sebe, nijaký ústav ani ministerstvo jej nepomôže. Musí sa rozvinúť sama. A štát by mal nielen dbať, aby na to mala podmienky, ale aj zúročiť obrovský mozgový potenciál, tvorivosť a všestrannú vzdelanosť našich ľudí. Poučením je aj história. Prvé, čo každý vojvodca ničil pri okupovaní protivníka, bola inteligencia a armádni dôstojníci. Žiaľ, neraz takto, ničiaco, postupujeme proti sebe sami. Ničíme sa efektívnejšie, než by to dokázal i ten najhorší nepriateľ zo zahraničia.
