Pozvanie do vnútra človeka

Zuzana Mináčová, Oľga Bleyová – Marta Moravčíková

Reprodukcie fotografií z časopisu Dievča, pre tento rozhovor sa navzájom fotili Oľga Bleyová a Zuzana Mináčová

Ako sa dostali k svojmu povolaniu, čo ich priviedlo na umeleckú priemyslovku, kde sa začalo ich priateľstvo?

OĽGA: Vždy som chcela maľovať. Deň pred prijímačkami na Školu umeleckého priemyslu v Bratislave tvrdil otcov kolega, že umelecká fotografia je fantastická vec. A zrejme preto, že som nemala viac času na uvažovanie, napísala som si na skúškach do dotazníka – fotografia. A potom som sa jej už po skončení školy paradoxne zubami-nechtami bránila. Akosi sa to však nedarilo, nuž som napokon zotrvala. Na fotografovaní ma totiž desili prístroje. Nikdy som sa nevyznala v mašinkách, bolo mi to cudzie a ešte dnes to vo mne vyvoláva isté obavy. Dlho trvá, kým prídem na to, na čo sú všetky gombičky, ba niekedy sa mi to vôbec nepodarí.

ZUZANA: Mne sa v štrnástich zasa najviac páčilo, že nebudem vôbec chodiť do školy. Zdalo sa mi strašne romantické byť učnicou. A najviac som sa tešila, že budem zametať. Ateliéry a vôbec. Rozhodla som sa teda byť komunálnou fotografkou. Mala som naozaj romantické predstavy. No nie o fotografii, ale o učňovskom živote. Našim sa to neveľmi pozdávalo, a tak mi na prázdniny zavolali (s veľkými obavami, ako zareagujem), či by som nešla radšej do školy, vraj ju otvárajú oproti nám. A to ma akosi presvedčilo — že netreba ďaleko chodiť...

Dievča, ročník 1978, číslo 3

Tak sa vlastne stretli a začali priateliť. Tuho. A dnes takto vravia

O PRIATEĽSTVE

OĽGA: Najhlbší zmysel priateľstva pociťuje človek zvyčajne vtedy, keď sa mu zdá, že je na dne. Lebo keď je mu strašne fajn, myslí si na okamih, že je sebestačný.

ZUZANA: Priateľstvo vzniká bez toho, že by si to človek uvedomil. Nedá sa udržiavať na diaľku. Stretnem sa povedzme s niekým, po veľmi dlhom čase, pýta sa – čo je nové – a ja – nič. Lovím v pamäti, ale na nič si nespomeniem. Noviniek je strašne málo. V rodine sa povedzme narodilo dieťa, niekto sa zosobášil alebo rozviedol, zomrel, zmenil zamestnanie... Pre toho, kto so záujmom sleduje môj život, sa však stane tisíc zaujímavých vecí každý deň. Vynadal mi trebárs niekto, urobila som dobrú fotografiu, stretla ma nepríjemnosť, ktorú v sebe tajím, ale keď ju niekomu môžem povedať, hneď z nej ubudne.

OĽGA: Človek povie priateľovi dokonca aj o tom, za čo sa hanbí, že sa udialo. Pretože zavše je dôležité, aby sa našiel niekto, kto nájde ospravedlnenie a povie hoci len, že takých vecí človek v živote „vyrobí“... treba sa cez to preniesť, lebo život je bohatý na problémy.

ZUZANA: Priateľ je aj na to, aby upozornil, keď ten druhý robí dáku hlúposť, aby mu povedal – dosť, zabrzdi!

OĽGA: A keď sa zasa priateľovi (tebe) niečo darí, mám ja tiež dobrý pocit, že sa na úspechu podieľam.

ZUZANA: Je to tak. Priateľstvo má v ľudskom živote veľkú funkciu aj vtedy, keď sa nič „hrozné“ nedeje. Ide o ten kontakt. Lebo človek má obrovskú chuť zdieľať s niekým pestrosti života. Niekedy sa hoci aj pochváliť. A to sa zvyčajne nemusíme hanbiť ani báť iba pred kamarátom. A pritom je ohlas na prácu veľmi dôležitý.

Vyjsť so svojou prácou na verejnosť, to chce aj kus odvahy, prekonania vari aj samého seba. A v mladšom (no nielen mladšom) veku navyše ešte čosi, o čom si možno pohovoriť ako

O ZDRAVEJ O ZDRAVEJ „DRZOSTI“

ZUZANA: Ťažko povedať, kde je hranica, kde sa končí priebojnosť a začína „drzosť“. I zdravá. Tá moja spočíva v tom, že so sebou nerada dávam manipulovať. Ak sa o to niekto pokúša, to do mňa vcupitá zlosť a... Vlastne – v tvorivej práci je zdravou „drzosťou“ všetko, s čím sa vyjde na verejnosť...

OĽGA: Presne! Vždy je zdravé, ak autor – napríklad výtvarník – vyjde s odvážnou vecou. Tie overené totiž nie sú priebojné. Autor nimi akosi nič neriskuje.

ZUZANA: Z tohto hľadiska je oná zdravá „drzosť“ výborná, ba priam nevyhnutná. Pri výstave napríklad. Pred ňou zvyčajne nastáva veľké vypätie. Nie je to objednávka, nikomu nič nepredkladáš – aj keď sa zdá, že verejnosti. Lenže tu ide predovšetkým o autora samotného. No a – on je sebe najväčším kritikom.

OĽGA: V podstate však trochu skúšaš aj verejnosť. Je ako lakmusový papierik, ktorým si overujem vlastnú robotu. A bez istej dávky „drzosti“ prísť a niečo predložiť – niečo, čo nie je bežné, zaužívané, čím sami nie sme si ešte celkom istí, by v tvorbe zrejme bolo neveľa napredovania. Počuli sme raz na jednej výstave ako sa jeden kolega chválil, že ju zostavil bez toho, aby spravil čo len jeden nový záber. Načo teda vystavoval? Zmysel výstavy sa stratil – a autor akoby podviedol sám seba. Veď výstava je aj na to, aby sa zistil odraz diela na verejnosti.

Dievča, ročník 1978, číslo 3

ZUZANA: Lebo až vtedy autor zbadá, čo je dobré a čo zlé.

OĽGA: Áno, pretože raz máš pocit, že je to fantastické, potom zasa, že je to hlúposť. A tak sa to strieda, až kým nezareaguje niekto „zvonka“.

ZUZANA: A niekedy zareaguje tak, že nové veci sa stretnú s úspechom až po rokoch...

OĽGA: Dokonca po mnohých rokoch. Keď nastane ich čas. Lenže na to, aby vôbec mohol nastať, musí niekedy začať. Teda, ak chcem poznať dosah svojej práce, musím umožniť jej „publicitu“, aby som povedzme o tri roky vedela, že to bolo dobré.

ZUZANA: Moment zdravej „drzosti“ a dôležitosť toho momentu je vlastne v odvahe dať sa napospas verejnej mienke. Tak, aby – v našom prípade s výstavou – rástol. Lebo inak by ona nemala veľký zmysel.

OĽGA: Nielen v tvorivej, ale v tvorivej práci osobitne, treba ustavične ísť ďalej, hľadať, nezastavovať sa, nestrácať zbytočne čas.

ZUZANA: Veru, za dverami mi napríklad „horí“ nejaký termín, a ja musím ísť na nejakú zdvorilostnú návštevu. Sedím tam ako na horúcej platni, keď si uvedomím, že nemilobohu strácam čas, v ktorom by som mohla urobiť niečo užitočné. Pri rozhovore s tebou však pocit straty nemám. Naopak, zdá sa mi to užitočné.

OĽGA: Asi preto, že spočiatku síce naše debaty vyzerajú celkom „lážo-plážo“, chvíľu hovoríme o kráse, o šatách, o všetkom, čo ženy môže zaujímať, no veľmi rýchlo zakotvíme v robote.

ZUZANA: Ak si ju totiž človek stanoví ako kritérium, je to ten najťažší oriešok. Najmä, ak sa zameria na to, že sa v práci chce uplatniť. Keď prácu berieme...

OĽGA: ...ako najlepšiu investíciu.

ZUZANA: Je to vlastne jedna z mála investícií, ktorá sa oplatí. To, čo vložíš do práce, sa stopercentne obráti na úžitok. A je strašne dobre, keď prejde tá najkrajšia, najmladšia mladosť a máš kus zo seba investované v činnosti. Niečo za tebou zostáva. A aj niekto. Obrazne by sa to dalo prirovnať k takejto úvahe: keď Agatha Christie oslavovala osemdesiate narodeniny, nikto z pozvaných nepovedal – idem na návštevu k chudere starej panej, navštíviť ju sa patrí; každý tam klusal s radosťou.

Tak akosi to treba robiť. Na prvý pohľad by sa zdalo, že všetky kritériá, ktoré vyžadovala škola, boli proti mne. Stačí si spomenúť, ako som tam išla. No som presvedčená, že ak človek niečo robí, je húževnatý a zamýšľa sa nad svojou robotou, nedostatky odstráni, medzery vyplní.