Poetický šaman

Milan Sládek – Marta Moravčíková

Reprodukované foto: Ján Lofaj (skenované z Mladých Rozletov)

Je taká škola, v ktorej sa študenti učia, ako umožniť, aby sa jedna s druhou zhovárali ich ruky. Je to škola pantomímy. A mňa zarazilo, že jej žiakom ide rozhovor rúk ťažko. Veľmi ťažko. Chvíľami bol rovnako problematický, ako v súčasnosti dialóg ľudí. Preto som sa Milana Sládka spýtala:

Stojíme ešte vôbec o vzájomný dialóg, alebo len o tupé presadzovanie vlastných názorov? Stojíme o hlboké porozumenie? Nezľahostajneli sme príliš voči sebe i voči vlastnému životu? Nekĺžeme z ľahostajnosti či pohodlnosti len po povrchu – aj seba samých?

Sústreďovať sa iba na povrch vecí, javov, vzťahov i seba, nás do značnej miery núti technizácia života, množstvo informácií aj nároka, ktoré sa na nás kladú. A po povrchu života letíme aj preto, že sme zabudli vnímať svet očami a dušou dieťaťa. Keď okolo nás preletí lopta, dieťa zvyčajne vie presne, akú mala farbu, veľkosť, smer no dospelý zvyčajne zaregistruje iba to, že to bola lopta. Mím sa však musí dostať hlbšie. Hlbšie ako dospelý i ako dieťa. Nesmú mu stačiť len povrchné znalosti, nesmie ho uspokojiť iba klišé.

Foto: jm, Majstrov kalendár (1986) v autorkinej kuchyni (2023)

Predsa ste však v bratislavskej letnej škole pantomímy (1990) kládli veľký dôraz na formu, teda na zvládnutie pantomimickej reči.

Samozrejme. Jednou zo základných podmienok každého umenia je predovšetkým perfektné zvládnutie remesla. Ak napríklad operný spevák chce pritiahnuť obecenstvo, musí najskôr ovládnuť svoj hlas, aby publiku stálo za to počúvať ho. V pantomíme je to o niečo zložitejšie, pretože mím je nielen interpret, ale aj autor. Musí si príbeh aj vymyslieť, precítiť ho a vcítiť sa aj do diváka, aby zvládol spôsob, akým urobí svoje dielo zrozumiteľným. Navyše si musí vybudovať nielen vonkajšiu pohybovú, ale aj dokonalú vnútornú techniku, schopnosť odovzdávať svoje myšlienky opakovane, pri každej repríze tak, aby mal divák pocit, že sa v ňom práve rodia.

Nedosahuje tým však len mechanické opakovanie naučených pohybov?

To hrozí mímovi, ktorý kĺže len po povrchu a ide mu o rýchly úspech. Na mnohých študentoch sme spolu s kolegami zbadali úsilie rýchlo sa naučiť techniky, aby pantomimické umenie mohli čo najskôr speňažiť. A platí to, žiaľ, i na tohtoročnú (1990 pozn. red.) bratislavskú letnú školu. Je to síce pochopiteľné, veď ekonomické otázky zaujímajú nás všetkých, ale stále platí, že vonkajšie techniky síce môžu človeka dosť rýchlo priviesť k akejsi virtuozite pohybu, ale to je všetko… Ozajstnému mímovi by malo ísť o čosi viac. A to sa zvyčajne nedosahuje rýchlo.

Umenie pantomímy je postavené aj na mimoriadnej koncentrácii, má osobitný jazyk. Aby mu diváci porozumeli a mohli cezeň nazrieť trochu aj do seba samých, musí mím svoje sústredenie na určitú myšlienku preniesť aj do hľadiska a objaviť pre obecenstvo poznanie: toto všetko je v nás. Zrejme však nie je ľahké to všetko zvládnuť.

Nie je. A ťažké je aj povedať tým presne to, o čo nám ide. Žijeme totiž v dobe, ktorá nás učí (či núti) istej anonymite voči okoliu. Zvykli sme si schovávať sa, skrývať jeden pred druhým, vytvárať okolo seba akúsi clonu. Ak umelec chce pomôcť ľuďom vyjsť z anonymity tak, aby sa navzájom otvorili, nesmie sa báť odhaliť sám seba. Len ak otvorí dvere do svojho vnútra, odplaší istú plachosť z tých, ktorých oslovuje, a aj oni sa začnú otvárať. Nie je to však nijaký duševný striptíz, nijaké nehanebné obnažovanie. Človek sa na javisku svojou otvorenosťou obohacuje. Pritom mu však beztak zostáva ešte dosť tajomstiev, ktoré stojí za to odhaľovať.

Tým, že sa mím odkrýva, no zároveň celkom neodkrýva, dáva divákovi priestor na dialóg. To sa nezaobíde bez veľkej tolerancie či tolerantnosti. Ako ste k nej dospeli?

Možno je to čosi vrodené. Ťažko znášam intoleranciu. Žiaľ, po dvadsiatich dvoch rokoch neprítomnosti doma (na Slovensku pozn. red.) som si uvedomil, že slovenský národ podlieha tendenciám uniformnosti. Každý, kto je dajako originálny (to neznamená, že má vždy vo všetkom pravdu, ale je svojský), je zo spoločnosti takmer akoby vypľutý. Takto však ľudí vyčleňovať nemá nikto právo. Ak neškodí iným, má každý právo byť taký, aký je. Táto myšlienka – uznávať, rešpektovať, tolerovať toho druhého sa stala mojím umeleckým krédom. Pantomíma podľa mňa ľudí scitlivuje. Možno sa to zdá veľmi idealistické, ale myslím si, že práve to je veľmi, veľmi potrebné a – možné. Tolerovať iných nie je tak mnoho a dá sa to naučiť.

Foto: J. Lofaj

Na to, aby sme dokázali tolerovať aj „sa“ tolerovať, potrebujeme sa však predovšetkým vnímať. V slove, v pohľade, v geste, vo všetkom, čo si chceme povedať. Zväčša však jeden okolo druhého iba preletíme ako tá lopta – zaregistrujeme, že preletela – a to je všetko. Nemyslíte si, že netolerantnosť sa začína práve istým ignorovaním? Nemôžeme predsa tolerovať niekoho, o kom ani nevieme, čo nám chce povedať, koho nevnímame. Nie sme priveľmi zahľadení do zrkadla vonkajšej podoby vecí a javov, bez ochoty ísť hlbšie? A môže nám v schopnosti vnímať a tolerovať sa navzájom pomôcť aj pantomíma?

Môže… Mohla by. Mohla by, ak je mím k sebe poctivý. Ak sa k výsledku snaží dospieť cez seba. Ak sa však naučí len ovládať svoje telo, nemôže viac, ako len ovládať svoje telo. Aby dokázal ísť hlbšie, ďalej, musí sa usilovať dotknúť toho, čo je zvonka zdanlivo neovládateľné. Toho, čo vychádza hlboko z človeka a ani psychológovia zaoberajúci sa pohybom a jeho výrazom, nevedia prísť na to, odkiaľ. Umelec by sa však mal naučiť zvnútra prichádzajúce podnety nielen zachytiť, ale aj spracúvať a formulovať, aby ich mohol dávať ďalej. Ak mím nechce stagnovať, nesmie svoje umenie postaviť len na virtuozite formy a artistike (hoci i tie musí perfektne zvládnuť, lebo to je prvý predpoklad na to, aby mohol ísť do hĺbky). Musí stavať najmä na tom nehmotnom, imaginárnom fluide, čo je v nás, s nami sa vyvíja a rastie.

Mím však nie je iba herec, usiluje sa o hlboká zvnútornenie každého predstavenia, a nielen cez seba, ale aj cez tých, ktorí s ním prichádzajú viesť nemý dialóg – cez divákov. Do akej miery si môžete dovoliť zostať v reči autorskej aj v reči gest výlučne sám sebou? Musí v záujme zrozumiteľnosti prípadne potlačiť jazyk vlastnej duše?

Tanečno-mimické umenie bolo kedysi jediným spôsobom spoznávania sveta a stotožňovania s ním. Z tanca vyrástli nielen rôzne druhy umenia, ale aj náboženstvá a filozofia. Magično vychádzajúce z tanca nás priťahuje i dnes. A to magické, čo sa vymyká racionálnemu, čo nám umožňuje stotožniť sa s druhými, zostalo práve v mímovi. Preto naozaj nie je len hercom, ale aj akýmsi šamanom. Zhovára sa s ľuďmi i so sebou mlčky a umožňuje nám zhovárať sa aj s tým, čo je v nás skryté, či o čom často ani sami nevieme. Nemyslím si, že by mím preto v sebe niečo potláčal. Len sa nesmie preceňovať a štylizovať sa do polohy, ktorá mu nie je vlastná. Aj svojich žiakov sa usilujem viesť k tomu, aby sa nesnažili vidieť svet očami niekoho iného. Je totiž cennejšie, ak dávajú čosi zo seba, než keď niekoho napodobňujú. Keď len kopíruje, stáva sa umelec falošným. Platí to však aj pre prípad, keď sa preceňuje, keď si myslí, že sa už nemá od koho učiť, keď na sebe nepracuje.

Aby teda umelec nezastal na polceste medzi diletantstvom a umením, musí sa vedieť správne odhadnúť. Ako sa to môže naučiť?

Je výborné, ak má o týchto veciach s kým viesť dialóg. Je však zároveň nevyhnutné, aby sa naučil pracovať aj sám, aby si vybudoval určitý spôsob sebakontroly, ktorá ho neoklame. Musí sa naučiť sám sebe hovoriť pravdu. Schopnosť analýzy a objektívneho hodnotenia vlastného prejavu prichádza rokmi a množstvom práce na sebe. Pomáha však aj isté uvoľnenie vychádzajúce z poznania, že človek nemôže robiť nič iné, len to, čo má v sebe. Pravda, ani to zo seba nedostane automaticky, ale prostredníctvom tvrdej práce a nekompromisnej vnútornej disciplíny.

Oboje je zrejme nevyhnutné aj pre pedagóga, ktorý svojim žiakom odovzdáva svoje ja, a ak chce byť dobrým pedagógom, mal by svojich žiakov učiť tak, aby ho raz dokázali prevýšiť. Učíte pantomímu na vysokej škole a zrejme viete, že ani to nie je jednoduché.

Foto: J. Lofaj

Pôvodne som nechcel učiť. Nie som totiž pedagóg, ktorý učí nezaujato a s istým nadhľadom (takých obdivujem). Ja som pri vyučovaní veľmi vnútorne zapojený, ničia ma konflikty pre konflikty, ktoré nevychádzajú z podstaty vecí a znemožňujú ďalšiu komunikáciu. A nedokážem ani povedať – toto treba robiť takto a takto, nie inak; naopak, vždy upozorním, že môj spôsob netreba brať ako dogmu. Azda za to môže aj môj niekdajší vynikajúci učiteľ, pražský divadelník Emil František Burian, ktorý úžasne dôveroval mladým ľuďom a aj mne dal v divadle obrovský priestor. Nesnažil sa ma vtesnať do nijakej škatuľky, umožnil mi urobiť prvé pantomimické predstavenie, hoci k pantomíme veľmi neinklinoval. Vraj sa o mne vyjadril: „Jak může ten Slovák opustit slova? Ale když to chce dělat, ať to dělá.“ A mne povedal: „Udělej něco, já se na to podívám a pomohu, aby se to dostalo na jeviště.“ To ma poznačilo na celý život. Pretože – kto z veľkých to takto robí?

Vari len tí najväčší. Malému umelcovi (i duchovne malému človeku) je sotva vlastná veľkorysosť nielen v umení dávať, ale aj prijímať. Čím sa vy viete obohacovať ako pedagóg?

Pedagogickú prácu chápem ako pokus o harmóniu. Snažím sa svojich žiakov presvedčiť, že umelci sme všetci – ja i oni, len ja mám väčšie skúsenosti. Vychádzam vlastne zo Stanislavského, ktorý hovoril, že v divadle je potrebné nájsť akýsi profesionálny spôsob priateľstva. Okrem toho by som ich rád naučil, že v pantomíme je dôležité najmä mať čo povedať, a tomu podriadiť všetko ostatné, teda aj výber prostriedkov. Nikdy ich nepoužívať samoúčelne, nikdy nehovoriť o niečom len preto, aby sa niečo povedalo. Ak nie sme presvedčení, že má cenu hovoriť o problémoch, či o krásach tohto sveta, nemáme o tom hovoriť vôbec. Myslím si, že napriek mnohým problémom, ktoré nás obklopujú, sa oplatí žiť, že existuje veľa krásna, dobra, ale aj zla, a ani jedno by sa nemalo prikrášľovať. Umelci by mali z existujúcej palety života používať všetky farby. V tomto zmysle som motivovaný pozitívne.

Znamená to, že sa snažíte obracať pozornosť skôr na to dobré, čo je v nás?

Nie iba! Robil som v Kolíne nad Rýnom napríklad predstavenie o kráľovi Ubu, ktorý je skrz naskrz zlý. Predstavenie som inscenoval ako kritiku mocipánov, no zároveň som chcel ukázať, že táto absurdita – bezočivosť, zlo – je aj v nás. Že zlo stelesnené kráľom Ubu nie sú iba ľudia stojaci nad nami, ale že sme to aj my sami. A nad tým by sme sa mali zamyslieť.

Nebojíte sa niekedy, že by ste zostali nepochopený a publikum by sa od vás prípadne odvrátilo?

Hádam sa to nestane. Aj v divadle sú na dialóg potrební dvaja. A aby mohol vznikať zmysluplný dialóg, je nevyhnutné, aby herec miloval obecenstvo a aby obecenstvo milovalo svojho herca. Samozrejme, nesmie to byť ani na jednej strane láska opičia, v ktorej mene si budú navzájom odpúšťať všelijaké poklesky. Musí to byť hlboký, vzájomne zaväzujúci, a tým vlastne nepohodlný vzťah. Vzťah, ktorý sa však nestráca a z ktorého obaja aktéri dlho žijú Také ovocie mi priniesla trinásťročná existencia môjho súkromného divadla v Kolína nad Rýnom. Dodnes mi odtiaľ ľudia píšu, spomínajú, tešia sa na stretnutia. Hovorí sa mi to ťažko, lebo to môže vyznieť ako samochvála, ale musím to vysloviť, lebo sa domnievam, že bez takéhoto vzťahu nemôže v divadle vzniknúť nič.