logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

O večnom vzťahu a večných problémoch s ním so spisovateľkou Hanou Ferkovou
Pôvodne vyšlo v roku 1989 v časopise Dievča

Vôňa vzťahu

S HANOU FERKOVOU, dlhoročnou redaktorkou a prekladateľkou vydavateľstva Mladé letá sa zhovárala Marta Moravčíková

Tá vôňa ma pohltila vždy, keď som sa s nimi stretla a oddávala som sa jej s takým pôžitkom, ako sa oddávame teplým lúčom slnka. Sú totiž dvojjediní ako strom Piktor z poviedky Hermana Hesseho, ktorú preložila dlhoročná redaktorka a prekladateľka vydavateľstva Mladé letá Hana Ferková.

Hana Ferkova, foto archiv autorky

Hana Ferková, foto: archív autorky

Práve Hana Ferková bola jednou vetvou z dvojjedinného stromu vzťahov, ktorý plodí vôňu porozumenia a láskavosti, tichej oddanosti, ale aj nástojčivej sily, pritlmených búrok. Jednoducho – života. Druhou bol jej manžel, publicista, spisovateľ autor kníh najmä z oblasti literatúry faktu Vladimír Ferko. Jedným z jeho významných diel je unikátna encyklopédia vzťahu muža a ženy na našom území – Láska na Slovensku.

Vyžiadala si nielen veľa práce a odriekania od autora, ale aj veľa – lásky. Vzťahu, ktorý netrvá len kým trvá ošiaľ zaľúbenia, ale ktorý sa musí z obyčajných vecí rodiť znova a znova, každú minútu.

Tak akosi to zaznelo z úst pani Hany, a zaznelo to tak hlboko a presvedčivo, že som ju požiadala, aby toto poznanie rozvinula v rozhovore.

Ako človek spozná lásku?

Skôr, ako odpoviem čo i na jednu tvoju otázku, žiada sa mi povedať, že sa ani v najmenšom necítim povolaná hovoriť na takú veľkú tému, akou je láska. Priznám sa, že už aj toto slovo hovorím s ostychom. Veď čo vlastne o tomto vrcholnom cite človeka vieme? Ak jednako prijímam tvoje milé pozvanie na rozhovor, tak iba s nádejou, že čo-to z mojich skúseností, poznania môže zaujať mladé čitateľky. Ako teda človek spozná lásku? Spozná ju v storakých prejavoch. Prejaví sa slovom, pohľadom, úsmevom i mlčaním. Ak je človeku s tým „druhým“ dobre, ak si má s ním čo povedať, ak ho opätovne túži vidieť, ak si rozumejú aj bez slov, tak možno – opakujem: možno – začína klíčiť ten krásny kvet, ktorý nazývame láskou.

Vzájomný cit si prirovnala k vzácnemu kvetu. Kvet je prísľub plodu. Láska je ako prísľub plného života. Možno ju len stretnúť, nájsť, objaviť, alebo sa dá (či až musí?) ako krehká rastlinka zalievať, opatrovať, živiť, štepiť, aby vyrástla na pevný strom, z ktorého možno zbierať plody? Strom, o ktorý sa možno oprieť? Pod ktorý sa možno skryť?

Sama si odpovedáš svojím (až básnickým) formulovaním otázky. Lebo lásku naozaj možno „stretnúť, nájsť, objaviť“, a práve tak si ju možno ako „krehkú rastlinku zasiať, zalievať, opatrovať, živiť, štepiť, aby vyrástla na pevný strom“. Hromadia sa tu vlastne slová takmer rovnakého významu obrazne vystihujúceho zraniteľnosť partnerského vzťahu budovaného na vzájomnom porozumení a príťažlivosti. V mojom chápaní je láska kus tvrdého (i krásneho) života. Dar porozumenia a dôvery, ktorý si, isteže, treba chrániť. Prichádza zvyčajne ticho, ba cudne, bez fanfár a zemetrasenia, ale niekedy zasiahne človeka i prudko – ako ten povestný blesk z jasného neba. Ale ak už tento cit príde, ak človek má šťastie, že ho také šťastie postretlo, neväznime toho druhého v mene lásky egoizmom; umožňujme mu, aby naďalej zostal sám sebou. Aj v tomto vzťahu by sloboda, sloboda osobnosti mala byť najvyšším princípom.

Žiaľ, práve na tento princíp najmä mnohé mladé dievčatá (chlapci predsa len pomenej) zabúdajú alebo o ňom nevedia. Prípadne ho zo spoločného života vylučujú. Môže to však byť jedna z prvých štrbín vzťahu, lásky, manželstva. A čo môže byť hrobom lásky?

Hrob lásky – znie to romanticky a, paradoxne, zároveň tragicky. A dnes sme, žiaľ, svedkami až hromadného „úhynu“ lásky. Keby za každou zahynutou láskou zaviala čierna zástava, naše mestá a dediny by stratili svoju živosť a farebnú hrejivosť. Príčiny sú mnohoraké; niekedy vonkajšie, zjavné (napríklad necitlivé zasahovanie rodičov do vzťahu mladých, bytové problémy atď.), ale najmä príčiny „tajné“, o ktorých vie len on a ona. Kto by zrátal a vypátral, čo všetko vedie v tej chvíli, keď sa vysloví alebo ešte len pocíti: už si nemáme čo povedať. Isté je, že láska hynie na nedostatok vzájomnej úcty, na nedostatok tolerancie, na priveľké rozdiely v osobnostnej úrovni partnerov. Musím však pripomenúť, že hodnota muža či ženy nesúvisí s tým, či má diplom alebo spoločenské postavenie. A chcela by som zdôrazniť ešte jeden z mnohých aspektov: niet šťastia bez lásky, niet lásky bez vernosti.

Vernosť však treba na niečom budovať, niečím ju živiť. Azda aj tou slobodou, ktorú i ty zdôrazňuješ. Do akej miery je podľa teba nevyhnutné rešpektovať tzv. chlapský biotop, o ktorom výstižne vraví tvoj manžel v Láske na Slovensku? Platí ešte stále, že vestálkou rodinného kozuba by mala byť žena?

Muža treba zvrchovane rešpektovať ako muža, ženu ako ženu. Mieru narúšania tejto zásady si určujeme individuálne, zdá sa, že užitočný je istý kompromis. Vestálkou rodinného kozuba je však jednoznačne žena. Poslanie byť dušou rodiny, dobrou vílou domova, dala jej, darkyni života, sama príroda. Na to, aby sa pôsobenie tohto poslania naplno rozvinulo, je potrebný priestor, konkrétnejšie – čas. Veľa času. A energie. So zvyškami síl, fyzických aj psychických, sa len ťažko dá vytvoriť domov, pocit pohody, uvoľnenia, veselosti. A predsa – koľké ženy to vedia. Stihnú všetko. Pracovať v zamestnaní, nakúpiť, navariť, upiecť, ušiť, stvoriť útulný domov a mať pritom záujem napríklad o kultúru, o šport. To sú tie ženy, – umelkyne života, o ktorých spisovateľka Katarína Lazarová hovorieva, že nesú životom náklad ťažného koňa, kráčajú však ľahkým krokom vyparádeného cirkusového žrebca.

Nesú tak svoj náklad aj slovenské ženy?

Tento dar je v letore slovenskej ženy zakódovaný: veľa stihnúť, veľa urobiť. Spomeňme si na naše mamy a staré mamy, na celé generácie slovenských matiek, čo bez fňukania a bolestínstva, statočne skromne posúvali hranice života vždy o jednu generáciu ďalej. V dávnych časoch mali takéto vrtké dievčičky svoje pekné meno: Jasietka. Spisovateľka Mária Ďuríčková sa vo svojej rozprávkovej knihe Jasietka vybrala hľadať dievčinu s takýmto menom, až ju napokon našla v ktorejsi rozprávke.

V rozprávke... Jestvujú však také dievčence aj v skutočnosti?

Ja verím, že Jasietky nevymreli, že žijú medzi nami. Veď ich poznáme, tie šikulky, iskričky, či ako ich zvykneme volať. Jednoducho dievčatá s piatimi „p“ – pôvabné, pracovité, praktické, poriadkumilovné a – ktovie, možno aj počestné. Áno, počestnosť, táto staronová cnosť, začína byť znovu nanajvýš aktuálna.

Hana a Vladimír Ferkovci, foto archiv autorky

Hana a Vladimír Ferkovci
foto: arcív autorky

Nie je toho málo, čo musí dnešná žena stihnúť ako rovnocenná partnerka muža. Mala by však zároveň byť stopercentnou ženou, matkou, milenkou. Je naša dievčenská mlaď na túto náročnú úlohu dostatočne pripravená?

Márne by som si želala odpovedať kladne. Rozvodovosť je vysoká, ba privysoká. Fakty hovoria: naša dievčenská, ale ani chlapčenská mlaď na úlohu manželstva a vôbec rodinného života dosť pripravená nie je. Nad príčinami sa zamýšľajú mnohorakí odborníci a znalci. Súhlasím sa názorom, že do manželstva vstupujú jedinci sociálne nezrelí, ktorí stroskotávajú pri prvých prekážkach, ktoré im hodí do cesty každodenný život. V mnohých rodinách totiž vychovávajú zo svojich detí princov a primadony, zametajú im chodníček do budúcnosti, podávajú im všetko div nie na zlatom tanieri. Čo zanedbá rodinná výchova, škola nahradí ťažko. Potom už môže prísť len učiteľ najprísnejší – sám život. Tvrdá škola života, ktorú Maxim Gorkij nazval Moje univerzity. Nie všetci v skúškach na tejto univerzite obstoja a jednoducho prepadnú – v láske, v manželstve, v práci, v živote vôbec.

Hádam prepadnú aj preto, že si pod láskou predstavujú len čosi jagavé, trblietavé, bezproblémové. Lenže láska sú aj každodenné starosti. Koľko obyčajnosti a všednosti musí človek pre toho druhého dokázať urobiť i prežiť, aby ich vzájomný vzťah bol dôstojný a ušľachtilý?

Všedností je, pravdaže, viac, sviatkov pomenej, veď preto sú sviatkami. Vzťah partnerov nemusí byť (a ani nie je) vznešený, ale mal by byť dôstojný. Vzájomnú úctu pokladám za prvoradý predpoklad dobrého partnerského vzťahu.

Poznám však veľa ľudí, ktorí za ďalší dôležitý predpoklad dobrého vzťahu pokladajú doslovnú starostlivosť o teplo rodinného kozuba. Na margo takéhoto názoru sa v knihe Láska na Slovensku uvádza vtipný Chamfortov citát, že lásky niektorých ľudí sú len následkami dobrých večerí. Môže kuchárske a gazdovské majstrovstvo ženy spôsobiť, že to budú následky trvalé?

Až takú zázračnosť by som dobrým večeriam nepripisovala, zrniečko pravdy však v citáte určite je. Nemusíme sa odvolávať ani na pána Chamforta, stačí nazrieť do Prísloví a porekadiel nášho pána Zátureckého: Pri ľúbosti chce sa jesti. Alebo: Smeješ sa, či nesmeješ sa, z prázdnej misky nenaješ sa. Alebo: Pri studenej kuchyni horúca láska chladne. Len si priznajme, koľko rodín je až pričasto na takomto „studenom odchove“. Kúsok chleba a niečo k tomu. Robí sa tak pre nedostatok času alebo presnejšie pre nedostatok dobrej vôle, zmyslu pre povinnosť, z pohodlnosti, či ak chcete z nedostatku lásky. Veď tu ide o zdravie! Veľakrát si myslím, že nevesty by s vytúženou obrúčkou mali pri sobáši dostať aj plagát, ktorý by si mali doma povinne vyvesiť. Na tom plagáte by boli tri slová: Tanier teplej polievky! Áno, s výkričníkom. Aspoň ten tanier teplej polievky denne. To azda nie je až taká záťaž. Isté je, že z manželstiev, kde sa varí, kde je doma útulne, prívetivo, kde si rodina pravidelne sadá k prestretému stolu a kde nad tým stolom kraľuje manželkin či mamin láskavý úsmev, z takých manželstiev sa uteká pomenej.

V nejednom manželstve sa však vzťahy zredukujú iba na tieto vonkajškovo proklamované a pestované atribúty pohody a nejedna deva či staršia žena pokladá za dostatočnú mieru lásky len mechanické plnenie povinností – možno to chápať ako lásku k partnerovi?

Každé rozhodnutie zaväzuje k nejakej povinnosti. Aj rozhodnutie kráčať spolu životom slávnostne potvrdené spoločným „áno“, aj rozhodnutie založiť si rodinu, priviesť na svet dieťa. Povinnosť kladiem vysoko, veľmi vysoko, bez ohľadu na to, či ju vykonávam rada, či nerada. S láskou vykonávaná povinnosť nie je záťažou, skôr potešením. Ty však otázku formuluješ užšie. Odpoveď: plnenie povinností nie je láska.

A keby si mala vyjadriť podstatu lásky, ako by si ju vyjadrila?

Láska je túžba dávať a prijímať alebo ešte presnejšie: láska je túžba dávať bez nároku na odmenu.

Láska, ktorá spojí tých pravých, čo si dokážu navzájom dávať, prináša zvyčajne to, po čom túži vari každý človek, hoci o ňom nemá presnú predstavu – šťastie. Nie je však jednoduché nájsť ho alebo ho dosiahnuť. Jedno mladučké premýšľavé dievča mi raz povedalo, že šťastie netreba hľadať ani naň čakať, ale že sa mu treba učiť. Zdá sa mi, že je to dosť presné vyjadrenie podstaty tejto veličiny. Dalo by sa povedať, že aj láske sa treba učiť?

Táto otázka ma nevdojak núti zopakovať, čo som povedala úvodom – že totiž láska je kus života, ba – trochu zveličene povedané – je to život sám v mnohorakých podobách a premenách, a teda aj v takej podobe, keď ľúbosť kvitne ľúbezným kvetom očarenia. Nestotožňujem sa teda s názorom, že láske či šťastiu sa treba učiť, ako sa, povedzme, učíme dejepis. Akoby láska bola niečím uzavretým, menším, v niečom inom, väčšom, teda v živote. Učiť sa treba jedno: byť človekom. Byť dobrým človekom. Byť tvorivým človekom. Byť človekom vnímavým voči kráse. Pripraveným na prácu a povinnosť. Na pomoc iným. Na úctu k iným. Tieto „predmety“ sa treba učiť. Ovocie tohto úsilia sa vráti v mnohom, aj v láske. A kde sa učiť? Kde sa začať učiť? Kde inde ako – v rodine.

Vyrez zo zadnej obalky Lasky na Slovensku

Výrez zo zadnej obálky Lásky na Slovensku.


Odkazy

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel