O Vladimírovi Ferkovi

Vladimír Ferko, foto z obalu knihy Zákon smotany

Vladimír Ferko

Spisovateľ Anton Baláž píše na portáli Literárneho informačného centra, že Vladimír Ferko je spolu s Vojtechom Zamarovským považovaný za priekopníka literatúry faktu na Slovensku. Po desiatich rokoch intenzívnej novinárskej a reportérskej práce a po cestopise z Číny Tajfún je dobrý vietor, dodáva A. Baláž, objavil v knihe Veno z praveku svoju životnú tému a originálny spôsob jej interpretovania: svet živej a neživej prírody, vnímaný ako zaujímavý, až tajomný fenomén, ponúkajúci –

dobrodružstvo poznávania,

ktoré je charakteristické aj pre knihy Na dne sveta, Trinásť zlatých kameňov, Diamanty, Zlatá nostalgia, Žltý diabol, žltý boh, Magické kamene a Kozmické karavely.

V Knihe o Slovensku či v novšom vydaní pod názvom Slovensko – moja vlasť vyvrcholil zámer predstaviť Slovensko ako historicky, kultúrne i prírodne bohatú krajinu. Vo všetkých dielach, pokračuje A. Baláž, dominuje autorova úcta k faktom a faktografická nasýtenosť textu.

Kniha Svetom moje, svetom… (Cena Zväzu slovenských spisovateľov; kniha vyšla v dvoch vydaniach. Pozn. mm) je rozprávaním o histórii slovenského drotárstva a autor sa v nej oprel o rodinné i krajové tradície drotárstva, o autentický folklór drotárov, ich osudy a dokumenty, a predstavil ich ako rozhľadenú a podnikavú societu remeselníkov, ktorej patrí primerané miesto aj v slovenských hospodárskych dejinách.

Vladimír Ferko a Ján Kamenistý<br>na reportážnej ceste

Vladimír Ferko a Ján Kamenistý
na reportážnej ceste

Láska, pravda, drotári, väzni...

Láska na Slovensku, pripomína Baláž, je zasa rozsiahlym pohľadom na rôzne podoby lások na Slovensku a Vlado Ferko pri jej písaní využil rozsiahly archívny materiál, súdne spisy, rodinné kroniky. Faktografický základ témy oživuje príbehové podanie. Dielo sa pohybuje na hranici literatúry faktu a beletrie a príklon k beletrizácii dominuje v knihách Pravda Ruda Pravdíka a Ako divé husi (spoluautorstvo so synom Andrejom), ktoré predstavujú prozaickú syntézu drotárskej témy.

Kniha Konopný kríž je súborom životných príbehov slovenských ľudí, ktorí boli po skončení druhej svetovej vojny nespravodlivo obvinení zo spolupráce s fašizmom a odvlečení do do sovietskych gulagov. V roku 1970 ho však stiahli z predaja a zošrotovali.

Kniha Zákon smotany z roku 2000 je súborom esejí, v ktorých sa Vladimír Ferko dotýka predtým tabuizovaných či zámerne obchádzaných tém súžitia rôznych etník žijúcich v historicky exponovanom stredoeurópskom priestore uvádza napokon Anton Baláž, mimochodom tiež veľmi fundovaný autor faktografických diel. A dodáva, že Vladimír Ferko je dnes považovaný za klasika literatúry faktu. O vklade, ktorý do rozvoja tohto žánru priniesol, svedčí aj to, že sa stal na Slovensku prvým nositeľom ceny Egona Ervína Kischa (1993) za celoživotný prínos v oblasti literatúry faktu.

Vladimír Ferko: Ako divé husi

Je mu čo závidieť

Spisovateľ Ján Beňo, ktorý nekrológ za Vladom Ferkom v časopise Bibiana začína vetou „Je Ti čo závidieť, Vlado“, píše, že ako Vladov Ferkov redakčný kolega pozoroval a vnímal, ako tento prvotriedny reportér vtedy najprogresívnejšieho slovenského denníka Smena robí akoby prieskumníka spisovateľovi.

„Tvoje cesty krížom-krážom po Slovensku objavovali okrem iného bane a jaskyne, nerastné náleziská, flóru a faunu krajiny i nevšedné ľudské príbehy,“ píše Vladovi Ferkovi kamsi na onen svet. „Úsilie čím viac obsiahnuť a poznať dopĺňalo fantazijné impulzy i skúsenostné východiská z detstva a dospievania štúdiom, konzultáciami a cestami do zahraničia. Dobre si pamätám, ako si sa pred knihou Červený delfín stal aj učiteľom v cilingášskom Čajkove pri Leviciach, aby si svoje kedysi nerealizované chlapčenské dobrodružné plány zbeletrizoval aj poctivým poznaním myslenia a správania protagonistov knihy – vidieckych chlapcov z rokov šesťdesiatych.

Pri odobierke v bratislavskom krematóriu si sa lúčil aj so svojou domovinou, s rodným Slovenskom. Máš na to najplnšie právo zo všetkých súčasných slovenských spisovateľov. Keby sme na mape Slovenska vyznačili všetky dediny, lazy, mestečká, v ktorých si

bol ako reportér, posiali by ju stovky červených bodov. Odišiel si náhle, nezabudnuteľný priateľ, odpočívať do Košút, vedľa svojho syna Jerguša, ale pre mnohých z nás zostávaš všade tam, kde si dlhé desaťročia bol. (...) všade na Tvojom milovanom Slovensku.

Vladimír Ferko: Svetom, moje, svetom...

Vlado Ferko o sebe

Narodil som sa v javorníckej dedine, v ktorej tzv. javornícka brázda uzatvára dedinu a len smerom na juhovýchod vytvárajú kopce priezor do údolia Váhu na Strážovské vrchy a Malú Fatru. A práve tento priezor – za starých čias nazývaný prievidza – nás chlapcov priam magicky priťahoval, vzbudzoval túžbu raz tam zájsť. Naša zvedavosť sa však napájala aj z rozprávania drotárov, ktorí poslúchli volanie nepokojnej drotárskej krvi a poprechodili celý boží svet. Nazdávam sa, že som po nich zdedil túlavé topánky i nebojácnosť.

Keď som sa stal novinárom, prevandroval som naše Slovensko krížom-krážom, až som ho časom vedel vnímať celistvo, jeho krásy i biedy, no najmä jeho jedinečnosť. Postretával som v dedinách, mestách i na lazoch toľko múdrych ľudí, že dnes každú generalizujúcu pejoratívnu zmienku o slovenskom ľude vnímam asi tak citlivo ako kedysi Svetozár Hurban Vajanský. Necítim sa byť hurávlastencom, ktorý svoju domovinu považuje za pupok sveta. Moje dlhé zahraničné cesty mi však len zvýraznili všetko to krásne a dobré, čo sa viaže k tomu kúsku zeme, kde je človek doma, kde sa cíti najlepšie. Pre toto všetko sa Slovensko stalo mojou hlavnou témou, mojou láskou.

Ocenenia

  • Cena Zväzu slovenských spisovateľov za Svetom moje svetom (1980)
  • Cena Fraňa Kráľa (1985)
  • Cena Zväzu slovenských spisovateľov za Lásku na Slovensku (1989)
  • Cena Egona Ervína Kischa za celoživotné dielo v oblasti literatúry faktu (1993)
  • Pocta Mateja Bela za Slovensko, moja vlasť (1993)
  • Cena Matice slovenskej (2000)
Vladimír Ferko: Kniha o Slovensku
Vladimír Ferko: Zákon smotany
Vladimír Ferko: Magické kamene