logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

S poetkou Milou Haugovou o živote, o vzťahoch, o poézii a vôbec...
Rozhovor pôvodne vyšiel v denníku Práca 15. apríla 2000. V súčasnosti vychádza s poetkiným súhlasom
pri príležitosti jej návštevy knižnice v Hlohovci aj životného jubilea.

Dám ti svoje slzy

Marta Moravčíková, Mila Haugová

Poézia Mily Haugovej je veľmi odhaľujúca, nealibistická, krehko silná i zraniteľná zároveň. Ak má človek dosť odvahy, môže ju používať ako zrkadlo.

V jednej z vašich básní sa objavuje akési, pre našu dobu aktuálne varovanie: „nemuseli sme tu byť“...

To je úvaha o živote v akomsi kozmickom zmysle. Možno ako memento, že život sa mohol vyvinúť celkom inak a nemali by sme pred tým zatvárať oči. Lebo to, že sa stále niečím zaoberáme, niečo robíme, že chceme byť dvadsaťštyri hodín niečím zaujatí, je vlastne strach pred otázkou, načo žijeme. Strach pred pokojom, pred tým, aby sa človek na chvíľu zastavil či sa ocitol sám. Ak sa to aj stane, okamžite zapína televízor, rádio, potrebuje počuť nejaký zvuk. Odvykli sme si od ticha, v ktorom sa otázky na čo sme tu, čo robíme a na čo využívame život ohlasujú nástojčivejšie. Ale ak je všetko, ako má byť, krásne do seba zapadá a človek je šťastný, nepýta sa, načo žije. Tá otázka sa ohlási vtedy, ak sa niečo zadrhne. Ale odpoveď na ňu zatiaľ nedal nikto. Ani veda, ani filozofia, ani náboženstvo. Pre človeka je však zrejme dôležitý čas, keď tá otázka príde a jeho schopnosť nejako sa z úvah o nej poučiť.

Fotografia: Tomáš Prokopčák

Fotografia: Tomáš Prokopčák

Lenže schopnosť či silu poučiť sa má málokto z nás. Namiesto toho sa neraz utiekame k rôznym sebaklamom alebo unikáme do vyslobodzujúceho snenia. V zbierke Praláska píšete „Jediná útecha žien / je sen“. Je to aj vaša jediná útecha?

Tieto verše sa netýkajú mňa. Práve v nich je však najprítomnejšia moja starosť o svet, o iné ženy a osudy spojené s mojím osudom. Možno som ho ja mala šťastnejší. V tejto vete som sa pokúsila obsiahnuť akúsi praženu. Všetky tie vrstvy, všetky tie ženské osamotenosti a vzdychy, ktoré končievajú na vankúši. Aj na internáte sme napríklad mali plakací vankúšik. Keď sa niektorej niečo stalo, ponúkli sme jej vankúšik.

Žiaľ, niektoré problémy nemožno ani vyplakať ani slzami očistiť. Náš svet ešte stále akoby bol založený na zle. Na akejsi obludnej nevyhnutnosti požierať tých druhých, zabíjať, ničiť. Ako by si nasledujúca generácia iba tak dokázala uvedomiť ozajstné, predovšetkým duchovné hodnoty. Akú útechu nájsť na túto zvrátenosť?

Hoci pokrok cítiť všade, v oblasti citovej a vzťahovej naozaj chýba. Všade, v rodinnom kruhu či medzi národmi ustavične bojujeme. O väčšiu moc a nadvládu nad tými druhými; naším životom sa prelína agresivita. Hádam by sme sa mali viac upriamiť na záchranu hodnôt, usilovať sa, aby všetko nevyhynulo. Niekedy sa mi vidí, že rovnováhu sveta môžem zvrátiť jediným neuváženým pohybom i ja sama. Keby sme tak uvažovali viacerí, možno by sa jazýček váh preniesol viac k pozitívam. Žiaľ, namiesto toho celkom pokojne tolerujeme mnohé, čo je proti základným ľudským pravidlám. Aj v umení, napríklad filmovom, sa nám páčia hrdinovia, ktorí vraždia, ak to robia so šarmom, sú inteligentní a „vedia v tom chodiť“. Na vlastné činy máme tiež akési redšie sito. Poľavujeme. Sloboda nám priniesla veľa dobrého, nikto nám nič neurčuje, lenže zase musíme byť za všetko zodpovední sami, sami máme udávať tón, a to je príšerná záťaž. Poslúchať je ľahšie. K istej skepse a smútku zrejme prispieva aj to, že hocijako sa snažíme urobiť niečo dobré, zdá sa, že to nezaváži.

Jednotlivcom to však v detailoch môže veľmi pomôcť. Ako báseň alebo modlitba. Raz ste povedali, že každá skutočná poézia je hlboko sakrálna. Odkiaľ pramení toto presvedčenie?

Z faktu, že naozaj, všetko, čo sa týka odhaľovania toho úprimného, tajného, čo v nás je, je vlastne sakrálne. A v poézii ide o odhaľovanie vnútorného takmer až na hranici znesiteľnosti. Pre mňa, a možno aj pre čitateľa. A ono sakrálne – v najširšom a najhlbšom zmysle slova dávno pred hranicou kresťanstva – je strach i odvaha niečo urobiť, ale aj akési zaklínanie ovplyvňujúce naše bytie. Zo skúsenosti viem, že niekedy niečo napíšem, a potom to musím žiť. A to vôbec nie je jednoduché. Pritom je veľa ľudí, ktorí poéziu nepíšu, ale ju žijú.

Mila Haugová sa narodila sa 14. júna 1942 v Budapešti. Absolvovala Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, potom pôsobila ako agronómka, neskôr ako stredoškolská učiteľka. Po 21. auguste 1968 žila rok v Kanade. V rokoch 1986 – 1996 bola redaktorkou literárneho časopisu Romboid, v roku 1996 absolvovala študijný pobyt v USA. Je najplodnejšou a najprekladanejšou súčasnou slovenskou poetkou. Jej básne vyšli v angličtine, nemčine, francúzštine, maďarčine, poľštine i v esperante. Má dcéru Elvíru, vnučku Aimeé, žije striedavo v Bratislave a v Leviciach.

Vám sa prihodilo oboje. Na čo ste boli doteraz najviac hrdá?

Neviem... Hádam na to, že sa viem o seba postarať, mám silu robiť a žiť, ako som si predstavovala a nachádzať vo všetkom správnu mieru. Teda nežiť v luxuse, ale ani v biede, môcť si dovoliť kúpiť peknú hudbu, knihu, ísť k moru, jednoducho, žiť život trochu vedome. Nikto so mnou nemôže manipulovať. V posledných rokoch som na voľnej nohe, mám viac času rozmýšľať a robiť, čo chcem, no zároveň sa bránim podľahnúť tomu, aby som to využívala jalovo.

Usilujete sa teda žiť v súlade s veršami, ktorými uvádzate jednu zo svojich kníh: Hviezda---/ ak mi ju nepodáš/ spadne a rozbije sa ---/ Koľko takých hviezd sa rozbilo vo vašom živote? Koľko vám ich nepodali?

Práve teraz uvažujem o tom, kam som sa vnútorne vo svojom vývoji dostala. To veľmi súvisí s otázkou, do akej miery sme súčasťou všetkého, čo je okolo nás, do akej určuje náš osud náhoda, či si ju, aj keď nás nejako zmení, vôbec všimneme, čo robíme s tým, čo nám život poskytuje.

A k čomu ste dospeli?

Aj k tomu, že ono „ak mi ju nepodáš, spadne a rozbije sa“, je vlastne dvojstranné. Ak aj človeku hviezdu podávajú, nemusí si ju totiž vždy všimnúť. Alebo ju síce uvidí, no jemu či darcovi spadne skôr, ako ju stihne uchopiť. Stratí sa mu zo života, ako sa nám hviezdy strácajú z dohľadu, najmä, ak sme v meste. Darmo sa dívame na oblohu. Je zatienená všetkým možným. Ale moje spolužitie s hviezdami je napriek tomu ustavičné. Teraz rozmýšľam, koľko som si z tých, ktoré mi boli podané, vzala. Do akej miery som si všimla, čo dostávam alebo nedostávam; do akej miery nás ohraničuje to, čo nám dajú, alebo čo nám chýba. Aj poéziu niekedy vnímam ako túžbu po tom, čo nemáme. A čím som staršia, tým viac sa mi zdá, že rovnako vzácne ako to, po čom často márne túžime, je aj to, čo dostávame. Predtým som viac túžila po nedosiahnuteľnom; teraz si uvedomujem, že nedosiahnuteľné by som mala nájsť v tom, čo je blízko mňa. Vo vzťahoch, vo všetkom okolo seba.

Ale to od človeka vyžaduje veľmi veľa energie.

Áno, a treba ju odniekiaľ získavať. Mne jej veľa uberá napríklad bývanie v deväťposchodovom dome. Nielenže musím na všetky strany dávať pozor, a tým veľa energie vydávať, ale jej i strašne málo dostávam. Dopĺňam ju hoci aj z kontaktu s hviezdami – tam, kde ma neruší osvetlenie, ani vysoké činžiaky s oknami, ktoré akoby napodobňovali oblohu. Žiaľ, len napodobňujú. A teraz som sa zbláznila do kameňov. Kdekoľvek som, neviem im odolať. Polodrahokamom, ktoré sa dajú kúpiť, ale aj obyčajným riečnym kameňom. Ale energiou sú naplnené aj niektoré miesta. Ľudia, čo o nich kedysi vedeli, tam postavili kostoly, chrámy, katedrály. Najviac sa jej však dá načerpať pri stretnutiach s priateľmi.

Sken titulku k rozhovoru v Práci<br>Fotografia: Viola Ivašková

Sken titulku k rozhovoru v Práci
Fotografia: Viola Ivašková

Pretože pri nich netreba byť v strehu, možno byť úprimný, takže výdaj energie je skôr obohacujúci ako vyčerpávajúci?

Pojem úprimný by som ešte doplnila pojmom usilujúci sa o pravdu. Priatelia už o sebe veľa vedia, a v podstate si len dopĺňajú informácie. A nových človek získava stále menej, lebo sa dosť zužuje výber.

Ako sa dá poznať ten pravý?

Neviem. Možno mám na ľudí inštinkt, takže som sa len zriedka sklamala. S väčšinou tých, s ktorými ma spájajú sympatie, sa priatelím tridsať, štyridsať rokov a pokladám za veľký dar, že aj v ťažkých chvíľach mám vždy nablízku niekoho, na koho sa môžem spoľahnúť.

Niekedy je však nevyhnutné spoľahnúť sa len na seba. Ako píšete – písať a oddeliť sa/ ohroziť všetky blízke vzťahy/ zavrieť dvere pred dcérou. Pri tvorbe sa treba naozaj pred všeličím zamknúť, vzdať sa, postaviť medzi seba a ostatných, aj blízkych, akúsi stenu.

To je pravda, no čo autor pre tvorbu svojim blízkym nedáva, nie je nejaký merateľný čas. Skôr je to jeho iné, pre druhých niekedy ťažko pochopiteľné vnímanie sveta. Podobne je to s metaforou zavretých dverí. Keď bola moja dcéra maličká, každý večer som jej rozprávala rozprávky. Ak sa mi zdalo, že už spí a ja môžem ísť pracovať, vytiahla som si opatrne ruku z jej rúčky, no ona ma vtedy chytila ešte silnejšie: „Nechoď ešte!“ To je jedna zo situácií, keď práca matku zasiahne na najcitlivejšom mieste. Ale inak som pred dcérou pri písaní nikdy dvere nezatvorila ani obrazne, ani doslova. Žena-matka si čosi také nemôže dovoliť. Navyše by mala byť pozitívna, a tak som nesmela, aspoň navonok, byť príliš smutná. Mám v istom zmysle šťastie, že nie som prozaička. Na básne potrebujem skôr čas v hlave. Tam sú stále. Žijú si, rastú. A ja nosím so sebou ceruzku, zošitok, a keď niečo zaujímavé príde, zaznačím si to. Na samotné napísanie veľmi dlhý čas nepotrebujem.

Ste dcéra matky i matka dcéry, konštatujete na inom mieste – čo pre vás znamená byť jedným i druhým zároveň?

Je zaujímavé byť v strede tej nekonečnej reťaze. Lebo ako dcéra svojej matky a matka svojej dcéry sa niekedy zároveň cítim aj ako mama svojej mamy či dcéra svojej dcéry. Ten posun prináša dospelosť. Hoci podľa mamy som a budem ustavične jej dcérou, ja uprednostňujem rovnoprávne vzťahy. Ak sú všetci dospelí, treba všetkých ako dospelých rešpektovať. Keď som sa raz dcéry spýtala, akú mamu by si želala, povedala, že taliansku. Mohutnú, ktorá občas privinie deti na širokú hruď, sem-tam dá zaucho, potom pobozká. Deti majú rady jasné pravidlá. Ak je človek komplikovaný, usiluje sa všetko vysvetľovať, zazlievajú mu to viac, ako keď im zavše dá pár po zadku. Myslím, že najväčšiu chybu rodič robí, ak dieťa kritizuje a neuvedomuje si, že každý má už od najútlejšieho veku právo vyjadriť sa. Aj malý človek. Aj toho treba počúvať a uvedomiť si, že čo hovorí, je vážne.

A niekedy sa ním dokonca aj dať vychovávať.

Áno, ja sa tiež učím od dcéry. Ani jedna sme nemali súrodencov, takže náš vzťah i vzťah s mojou mamou je veľmi tesný. A ak sa aj niektorej zavše žiada uniknúť, znova a znova sa doň vraciame. A vraciame sa obohatené. Lebo je obohatením mať mamu, ktorá vie o živote veľa i mať dcéru, ktorej zavše na jej „už dosť, ďalej nejdem“, treba povedať „musíš“. Je to akási pomoc v bytí. Okrem toho sa vzťahmi trochu tlmí aj istý egoizmus, bez ktorého nemôže existovať nijaký umelec, pretože mu umožňuje stoj čo stoj si vydobyť čas, ktorý potrebuje na prácu.

Diela Mily Haugovej

Poézia:

Hrdzavá hlina (1980), Premenlivý povrch (1983), Možná neha (1984), Čisté dni (1990), Praláska (1991), Nostalgia (1993), Dáma s jednorožcom (1995), Alfa Centauri (1997), Krídlatá žena (1999), Atlas piesku (2001), Zavretá záhrada /reči/ (2001), Orfea alebo Zimný priesmyk (2003), Archívy tela (2004), Target(s), Terč(e) (2005), Rastlina so snom: Vertikála (2006), Biele rukopisy (2007), Miznutie anjelov (2008), Pomalá lukostrelkyňa (2010), Mávnutie krídel. 42 slovenských haiku (2011, haiku od 11 slovenských básnikov), Plant Room (2011)

Próza:

Zrkadlo dovnútra(2010)

Preklady:

Neskoro je, neodchádzaj (japonská poézia, 1984), Šuntaro Tanikawa: Poludnie duše (1988), Silvia Plath: Luna a tis (1989), Else Lasker-Schüler: Zrkadlo tvojej krvi (1995), Sarah Kirsch: Krídla okna (2006)

Z vašich básní však cítiť, že ste so svojimi blízkymi aj vo chvíľach, keď na nich akoby nemyslíte.

Je to tak. Mojou hlavnou témou je vlastne láska a vzťahy. Venujem sa síce aj prírode, ekológii, ale aj to zapadá do tkaniva vzťahov. A nie som monologický typ. O tom, čo je pre mňa podstatné a dôležité stále vediem dialóg. Či už pochybujem, alebo chcem presvedčiť, stále je so mnou imaginárny čitateľ či poslucháč. V mojich básňach je aj veľa otázok, možno aj nepoložených. Vlastne sú kýmsi postupovaním cez otázky. Kto v poézii hľadá iné ako hľadajúce a pýtajúce sa odpovede, u mňa ich nenájde. Lebo aj vnímať svet znamená vlastne spytovať sa. Ustavične. Raz, bola som v autobuse a vedľa zastal iný autobus s väzenkyňami. S jednou sa nám na okamih stretli pohľady. Delili nás len tie dve sklá a ja som sa v duchu pýtala, čo by stačilo, aby nás nedelilo nič. Uvedomila som si, že kým sa sami neocitneme v situáciách, v akých boli tí, ktorých možno odsudzujeme, nemôžeme s určitosťou povedať, ako by sme sa zachovali my.

Otázky nekladiete len čitateľom, ale aj sebe: „Vzácne je čo som pre iných čo sú iní pre mňa“, píšete, „a predsa medzi mnou a nimi nehmatná nepriepustnosť“. Viete čím ste pre iných?

Čím som, mi v poslednom čase azda najviac dáva najavo moja mama. Pozorne sleduje všetko, čo napíšem či poviem a myslím si, že ma vidí takou, akou by som chcela byť. Istú časť môjho života síce prijíma ťažko, no toleruje ju. Dcérin postoj sa ustavične mení. Díva sa na mňa ako cez skielka kaleidoskopu. Sama sa hľadá, takže jej pohľad na mňa je ako sínusoida. Klesá, stúpa, od úplného porozumenia možno až po odmietanie. A partner? Mám rada také partnerské vzťahy, ktoré mi umožňujú nedívať sa do zrkadla. Namiesto neho mám partnerove oči. Fyzicky aj metaforicky. Vyhovujú mi partneri, ktorí ma odrážajú bez príkras. A na rozdiel od vzťahu dcéra-matka a matka-dcéra od nich vyžadujem voľnosť a naozaj hlbokú úprimnosť a pravdivosť. Iný vzťah nemá význam. Iba v takom môžeme najlepšie prejaviť, čo naozaj chceme, čím by sme chceli byť, kam smerujeme. Tam sa pohybujeme poslepiačky naisto a to je správny pohyb. Nie je v ňom priveľa racionálneho, a rozumu pomáha inštinkt.

Nehrozí pri tom, že sa tým druhým priveľmi vydáte napospas?

Úplne napospas sa neviem vydať ani tomu najkrajšiemu vzťahu. Myslím, že každý by si mal uchovať miesto, kam sa vždy môže vrátiť. Ja si aj v tom najhlbšom vzťahu a porozumení vždy zachovávam isté nedotknuteľné územie. To je tá nehmatná nepriepustnosť. Tých, čo sa tam márne usilujú preniknúť, to možno dráždi, ale podľa mňa je to, najmä pre ženu, nevyhnutné a už ma to veľakrát zachránilo.

Na čom z toho, čím ste pre tých druhých, vám najviac záleží.

Na tom, aby sa moji blízki mohli na mňa spoľahnúť. Aby vedeli, že ich mám rada a aby som ja vedela, že o tom vedia.

A kto a čím je najvzácnejší pre vás?

Ľudia, ktorí vedia ísť, postupovať so mnou ďalej, a najmä v duchovnej oblasti, vnášajú do vzťahov niečo nové. To je veľmi vzácne. A vážim si, ak mi dôverujú a obracajú sa na mňa so svojimi starosťami aj celkom neznámi; takisto ma teší, ak sa druhí trochu zaujímajú o mňa. Ako keď som bola takmer pred piatimi rokmi s priateľmi na návšteve u istej spisovateľky v zahraničí. Dostala som vtedy správu, že mi zomrel otecko. Bolo mi veľmi ťažko, ale ja neviem plakať. Keď som to povedala priateľom, jedna mladá žena sa rozvzlykala, podišla ku mne a povedala: „Dám ti svoje slzy, budem plakať namiesto teba.“ Bolo to krásne. Verím, že medzi ľuďmi, ktorým je určené stretnúť sa, pozhovárať, byť si nablízku, existuje spojenie, a akási náhodná nevyhnutnosť či nevyhnutná náhoda zariadi, aby človek životom kráčal aj s ich pomocou. To sú nádherné okamihy, pre ktoré sa oplatí žiť.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel