Rozmery nie sú dôležité

Peter Šimčisko — Marta Moravčíková
Fotografie: Katarína Krajčovičová, Peter Šimčisko

Rozmery nie sú dôležité, povedal mi priateľ Šimak, občianskym menom PETER ŠIMČISKO, povolaním fotograf.

Pravda, z nášho rozhovoru napokon vyplynulo, že rozmery predsa len v istých situáciách dôležité sú. Napríklad prí hľadaní Kráľovnej Slovenska, kde sa Peter angažoval. Lenže všetko závisí od kontextu. Za istých okolností aj taký fenomén, akým je krása.

A tak sme rozhovor (aj) o rozmeroch začali ňou, presnejšie, Šimakovým pokusom o jej súkromnú definíciu.

 

Krása je fenomén vyvolávajúci pozitívny pocit. Väčšina ľudí pokladá čosi za pekné na základe istých etablovaných prvkov. Lenže to nemusí akceptovať každý. Etablovalo sa napríklad, že džez je vynikajúca hudba. Lenže pre toho, koho nijako neoslovuje, to neplatí. A tak je to aj s krásou. Pre každého je ňou čosi individuálne.

Zrejme i preto, že pri vnímaní čohokoľvek nás ovplyvňuje práve kontext, i čosi, čo nie je zjavné na prvý pohľad. Môže to, čo nevidieť, čo sa iba cíti, ovplyvniť viditeľnú krásu vo fotografii?

Môže, a fantasticky. Pocit sa síce pokladá za nefotografovateľný, ale podľa mňa to nie je presné. Zvyčajne sa na obrázku nejako objaví, ak stisnem spúšť práve vtedy, keď ho v sebe vnímam. A keď fotku urobím, zväčša z nej sála. To vysvetľuje i fakt, že keď model necítim ako človeka, nemám šancu urobiť s ním dobrú fotografiu. Môžem ho odfotiť akurát ako automat, ktorý cvakne a vypľuje fotky. No ak medzi človekom, ktorého fotím, a mnou nastane nejaká mimozmyslová interakcia, fotografujem ho až dovtedy, kým nemám pocit, že lepšie to v tom čase nespravím.

Existuje niečo, čo sa ti prieči fotiť?

Mhm… Pornografia.

Leitmotívom tvojej tvorby sú ženy. Aké sú tvoje kritériá ženskej krásy?

Nenaprogramoval som si, že budem fotografovať ženy. Akosi sa to tak vyvinulo. Samozrejme, fotografovať s nimi je pre mňa úžasne príjemné. Nemám však svoj typ s presnými mierami, farbou očí, vlasov. Takému vnímaniu krásy nerozumiem. Mňa zaujíma ŽENA. Nevylučujem ju z kolektívu ľudí. Aj keď idem po ulici, neobzerám si ženské tvary, dívam sa ľuďom do očí. To je moje kritérium. A ak sa v ženiných očiach nestretnem s niečím, čo ma osloví, nie je pre mňa zaujímavá.

To znamená, že si ju ani neobzrieš?

Samozrejme, že obzriem. No ak ma nezaujme výrazom očí, ako model pre mňa stráca zmysel. Dobré veci som totiž schopný nafotiť len s modelkou, ktorá ma vnútorne nejako oslovuje. Hoci, pre moju prácu môže byť zaujímavé aj letmo zazreté gesto, povedzme, pri jazde autom – napríklad, ako si ktosi zapáli cigaretu, upraví vlasy. Tak sa mi v hlave vytvára mozaika, z ktorej potom podvedome vychádzam pri fotografovaní.

Prečo sa podľa teba žena stáva ústredným motívom umeleckých diel?

Žena je stavaná na obdiv, oslovuje ladnosťou, líniami tela, črtami tváre. Muž nie. Mužov si oddávna cenili nie pre vzhľad, ale pre hrdinstvo, bojovnosť, preto, že skrátka boli – chlapi. Aj dievčatám, s ktorými fotografujem, sa páčia práve takí muži. Nie utiahnutí chudáčikovia usilujúci sa ohurovať pseudo­intelektu­álskosťou. Veľmi veľa krásnych dievčat a žien žije s mužmi, za ktorých by som nedal ani päť korún. Toto zistenie mi pomohlo uvedomiť si, že muži nepotrebujú byť krásni tak ako ženy, ktoré chcú očariť vizuálne aj zmyslovo.

Pri fotografovaní dosť často dbáš, aby póza, obraz, detail alebo poloha, ktorú práve snímaš, nevyzneli eroticky. Prečo?

Erotično je jedným zo stavebných prvkov fotografie, ale ak robím fotografiu filozofickú, alebo filozofujúcu, reprezentujúcu istý môj názor, je pre mňa ľudské telo tým, čím je pre maliara farba. Tak som robil figúry, ktoré vyjadrovali v istom období moje pocity. Nechcel som nimi povedať nič o sexe, o erotike. Kaťu (vtedy Šimakova manželka, pozn. red.) som fotil v čiernych trikotoch a nech sa ocitla v hocijakej polohe, nepôsobilo to vulgárne. Teraz sa však potrebujem vyjadriť obrazom nahého tela. No musí byť stavané tak, aby sa jeho erotickosť dala pri fotografovaní čo najviac potlačiť. Pravda, bol by nezmysel, keby som erotično potláčal napríklad v módnej fotografii. Keby totiž ženy na módnych fotografiách neboli pre mužov zaujímavé eroticky, znamenalo by to, že sú zle oblečené.

Prečo takmer ako súčasť svojej voľnej tvorby fotografuješ aj módu?

Pretože mám dosť vyhranenú predstavu o spôsobe jej prezentovania. Mojím cieľom nie je model fotograficky popísať, ako to býva napríklad v časopise Burda. To je na môj vkus príliš sterilné podanie: chýba mu esprit, šťava, vôňa ženy... Čitateľky síce presne vidia, kde je čo a ako prišité, ale mne je oveľa bližšia talianska prezentácia módy: na fotografii je ostrý iba kúsok materiálu, vzorky, ani nie je presne vidno, ako je model strihaný, ale vanie z nej POCIT. Inšpirácia. Vedomie, že tento model pristane istému typu ženy. A profesionál na základe takej fotografie pochopí, ako má obliecť ženu, ktorá mu ju prinesie. Fotografia mu pomôže zistiť zákazníčkin vkus a on ju dotvorí oblečením ako osobnosť.

Lenže aj keby naše ženy boli schopné dať sa módou osloviť práve takto, profesionálov, ktorí by boli schopní urobiť s nimi, čo máš na mysli, u nás zrejme niet. A nič nás nenúti ani k vytváraniu klímy hladu po nich.

Ako vieš, že ich u nás niet? Možno o nich len nevieme. A navyše, vzhľadom na tunajšiu mizernú finančnú situáciu (rozhovor vznikol začiatkom 90. rokov 20. storočia, pozn. aut.) ženám viac vyhovuje módna fotografia, podľa ktorej si môžu samy šiť. Dosť by nám asi povedalo porovnanie počtu šijacích strojov na jednu domácnosť na Slovensku a trebárs v Nemecku. Čím je niekde viac šijacích strojov, tým viac sa uplatní časopisov prinášajúcich konkrétne módne fotografie aj so strihom, čím je šijacích strojov menej, tým je zrejme viac profesionálov v módnych salónoch a pocitová módna fotografia má väčšiu šancu. Vzhľadom na zmeny, ktoré sa u nás po novembri ´89 udiali, si hádam aj v našich módnych časopisoch vydobyje lepšie postavenie.

Každé obdobie má inú módu, iné kritériá krásy, a nie všetky ženy sa do nich zmestia. Väčšina sa však do nich vpratať usiluje. Nejedia, posilňujú, cvičia, no nie pre pohodu, radosť, ale preto, aby „dobre“ vyzerali. Trápia si telo i dušu...

Bohužiaľ. Stretol som sa s dievčatami, ktoré šialene doplatili na diéty a všelijaké redukčné procedúry. Taká nešťastnica si síce dá spraviť plastickú operáciu pŕs, bokov, bude cvičiť, nebude jesť, ale keď konečne dosiahne ideálnu postavu, stane sa strhanou troskou. Napriek dokonalým líniám nebude zaujímať nijakého muža, lebo bude neurotická z úsilia, ktoré vyvinula, aby mala ideálne rozmery. Špičkové svetové manekýnky sa síce vyberajú tak, aby oslovili veľké množstvo mužov, ale netreba ich preto zbožšťovať.

Aké ženy sa páčia tebe?

Rozmery nie sú dôležité. Môže byť malá tučná, s malými prsami, ak je to vyrovnaný normálny človek. Oveľa radšej si posedím a pozhováram sa s ňou, ako s dokonale vyzerajúcou sekretárkou, alebo klasickou samicou, z ktorej bude čpieť totálna vnútorná disharmónia a bude taká rozštelovaná, že by musela cvičiť štyri roky jogu, aby sa ako-tak dala do poriadku. Pekná je hoci aj tučná, ale normálna žena plná vnútornej harmónie.

A čo ak tú harmóniu nemá, lebo trpí komplexom, že je tučná, a nemôže to zmeniť?

A vari všetci chlapi vyzerajú ako Stalone? Najlepšie, čo pre seba môže v takom prípade urobiť, je vykašlať sa na to. Slovania majú inak stavané ženy ako Afričania, Mongoli, Indiáni. Nik predsa nemôže za to, že sa narodil rodičom, ktorí majú isté fyzické danosti. Keď jeho prababka, babka a mamka boli nejako stavané, môže sa aj zblázniť, zdedené neprerobí. Trápiť sa kvôli tomu mi pripadá rovnako smiešne ako smútok buldoga nad tým, že nevyzerá ako afganský chrt.

To je sympatický názor. Aj letmý pohľad na tvoju tvorbu však svedčí o tom, že na fotografovanie si hľadáš veľmi štíhle modelky. Prečo?

Každý národ má stáročiami a generáciami budované kritériá ženskej krásy. K nám sa teraz veľmi agresívne dostáva ideál ženskej krásy zo Západu. Kritériá modelingu, ktorý je jedným z mojich záujmov, pochádzajú tiež odtiaľ, takže na modelingových castingoch, kde sa modelky predstavujú rôznym agentúram módneho biznisu vyberajú dievčatá podľa neho. To však neznamená, že ich kritériá vyhovujú Slovanom. Slovanské kritériá krásy podľa mňa stavajú na krásne modelovaných širokých bokoch a prsiach. Lenže keď sa u nás čosi vyhlási za dobré, všetci to bezmyšlienkovite prijímajú ako dobré, ani sa nesnažia analyzovať, či im to naozaj vyhovuje.

Neovplyvnila však prototyp etablovanej ženskej krásy práve fotografia, film, módny biznis, showbiznis, fakt, že žena sa stala „výtvarným prvkom“ filmu, fotografie, reklamy? Mohla by sa okrúhla dievčina, s ktorou by si si síce rád posedel, lebo by bola krásne vyrovnaná, stať modelkou alebo Kráľovnou Slovenska? Mohla by sa o to vôbec uchádzať?

To je otázka kritérií. Program súťaže Kráľovná Slovenska má ľudí povzniesť. Musíme teda uvažovať, čo ešte povznesie a čo, naopak, poskytne pôdu na ohováranie. Ak napríklad nájdeme fantastické stošesťdesiat centimetrov vysoké dievča s rozmermi 92-86-115, a kritériá povolia, aby sa dostala do finále, kam sa dievčina potom pohne, budú sa jej vysmievať, že sa odvážila medzi „dokonalejšie“ rozmery. Účasť v súťaži by jej teda viac ublížila, než pomohla. Do súťaže o najkrajšieho hnedáka jednoducho nemôžem prihlásiť bieleho koňa: no to neznamená, že je menej pekný ako súťažiace hnedáky.

A načo sa teda podľa teba robia také porovnávacie súťaže? Nie je to surové voči tým, ktoré tam nemôžu?

Myslím, že to tvrdé je. No také je to aj pre dievčatá, ktoré sa stanú modelkami. Profesionálny modeling totiž možno porovnať s vrcholovým športom. A ľudia aj v tomto prípade vidia len povrch. Hodiny driny, ktoré sú za svetovým rekordom, nevidí nik. V módnych časopisoch konzumenti tiež vnímajú iba krásne obrázky. Zväčša nikdy nepočujú modelku úpieť „Bože, ja som už dva roky nejedla hranolčeky!“ Obyčajná kočka, ktorá pre svoju postavu nemusí robiť nič, a napriek tomu fotografovi zmäkne šošovka, keď ju zbadá v plavkách, si možno tiež povie, že hranolčeky nesmie kvôli línii, ale tajne si ich aj tak dá. Manekýnka si ich však nedá naozaj. Nemôže to urobiť. Stálo by ju niekoľkomesačné úsilie, aby vyzerala, ako podľa zmluvy vyzerať má.

Ani čo by si tým chcel naznačiť, že ani modelkám sa nevyhýbajú pochybnosti, komplexy, nedôvera voči vlastnému výzoru.

Keď začína, takmer každá má komplex, že na fotkách vyzerá zle. Má totiž zväčša skúsenosti len s fotografiami na preukazy, a tie bývajú dobré málokedy. Nečudo, komunálnemu fotografovi (bol som ním i ja) prejde objektívom aj tristo ľudí denne, takže nemôže z každej urobiť madonu. Ja si tiež najskôr musím modelku objektívom ohmatať a zistiť, čo v nej je, ako vyzerá ubraná o jeden rozmer. Trojrozmerný svet je totiž na fotke iba dvojrozmerný, a to, ako človek pôsobí na ploche, je vlastne fotogenickosť. Niekto môže naživo vyzerať vynikajúco, no nie je fotogenický. A naopak. Ani z jedného ani z druhého však nič nevyplýva. Pre hodnotu človeka býva zväčša najdôležitejší rozmer, ktorý nevidieť.