Večný súboj mozgov

Ľuboš Zeman – Marta Moravčíková
Fotografia: archív

Nedávno oslávil sedemdesiatku. Rock FM rádio (od r. 2004 Rádio FM), ktoré vzniklo v marci 1991 a od januára 1992 vysielalo ako prvé na Slovensku dvadsaťštyri hodín denne malo podľa jeho vyjadrenia „ambíciu pestovať v poslucháčoch estetické cítenie a dobrý hudobný vkus“. Bolo však v tom čase výnimočné aj spôsobom práce, ktorý zaviedol Ľuboš Zeman a jeho aspekty aj rozhovor o nich majú čo povedať aj dnes:

Je lepšie byť riaditeľom, alebo textárom?

— Keby sa ma bol voľakedy niekto spýtal, či chcem byť riaditeľom nejakého veľkého podniku (hoci rozhlasu), povedal by som bez zaváhania, že v nijakom prípade. Lenže v ROCK FM sa vôbec necítim riaditeľom. U nás sa vlastne funkcie prelínajú. V tvorivom potenciáli mnohých ľudí sa odohráva večný súboj mozgov, a doňho sa môže zapojiť každý. Aj riaditeľ. Ak sa človek nechce preboriť a potopiť (aj sám pred sebou a svojím svedomím), musí pritom brať do úvahy, že sa pohybuje po tenkom ľade. Keď chcem obhájiť svoju stoličku, nemôžem byť oveľa hlúpejší od svojich ľudí.

ROCK FM vysiela nepretržite. Rovnako nepretržite sa v ňom aj riaditeľuješ?

— V podstate áno. Keď totiž nie som v redakcii, som na telefóne. Ja či riaditeľ techniky alebo iní vedúci pracovníci sme sem už museli prísť riešiť nepredvídané problémy aj o polnoci či o tretej ráno, pretože moderátor na ne nemal čas – musel vysielať. Inokedy sa zase vyčerpala zásoba transtelového papiera a hrozilo, že ak ho nezoženieme, zastaví sa prílev správ. Pretože nemáme skladníka, ktorému by som dal príkaz, aby papier zaobstaral, sadli sme so šéfom techniky do auta, zohnali, naložili šesťsto kíl papiera, vyniesli ho na piate poschodie, nasadili do transtela a tešili sa, že práca môže pokračovať.

Si výkonný riaditeľ, takže máš možnosť „vykonávať“ všetko, čo treba. Máš aj možnosť, presnejšie čas, Your family station, ako sa predstavujete v éteri, aj počúvať?

— Áno, je to ako ópium. Doma mám rádio v každej miestnosti, i v aute. Riaditeľ má vedieť, čo a ako robia jeho kolegovia, a nie iba preto, aby im mohol občas vyčítať chyby, ale aby mohol aj pochváliť.

Počúvaš vlastnú stanicu aj relaxačne, ako obyčajný poslucháč?

— Ak sa to podarí, sú to najkrajšie chvíle, pretože to znamená, že vysiela výborný dídžej; vďaka jeho profesionalite sa prestanem zaoberať vnútornou dramaturgiou programu, nevnímam prípadné chybičky. Iba sa nechám unášať tým, čo počúvam a zabávam sa.

Ako sa anglo-americké know hov, ktoré vtláča ROCK FM rádiu vonkajšiu tvár prejavuje v systéme a organizácii práce rádia?

— Náročnosťou. V komerčných staniciach v Británii a v USA, ktoré som navštívil, nepočuť pri práci krik, nadávky, trieskanie do stola. Existuje tam iba veľmi slušná, milá tvrdosť. Keď sa povie, že sa čosi robí o štvrtej, robí sa to s úsmevom na tvári, aj keby človek nemal ísť na obed, alebo mu v tom momente zomrela babička. Rozplakať sa môže až potom. To je profesionalita. Jej súčasťou je i vzájomné rešpektovanie kompetencií. Ak náhodou zaškrípe, povieme si všetky výhrady úprimne na rovinu na pracovných mítingoch. Platia argumenty, objektívne príčiny, no aj momentálne subjektívne dispozície či indispozície. Osobný problém, zaseknutý magnetofón, prerušená telefónna linka. Ak človek nejaké zlyhanie nevie vysvetliť, dostane prvé varovanie, keď rovnakú chybu zopakuje, zopakuje sa aj varovanie, no po treťom raze sa už nejaký čas neobjaví vo vysielacom pláne – a to už pocíti na financiách. A potom buď nájde cestu k sebe a k stanici, alebo ho v ROCK FM viac nebude počuť. To sú pravidlá, ktoré všetci poznajú.

Sú otvorenosť a priamosť v ROCK FM naozaj úprimné, naozaj sa problémy riešia iba na mítingoch, a nie dakde zatrpknuto kdesi na chodbe?

— Nič nemožno idealizovať. Aj my sme ľudia s plusmi i mínusmi. Isté predpoklady na rovné vzťahy sú však dané aj výberom ľudí. Povedané po našsky, sformovali sme sa ako akási brigáda kapitalistickej práce. V práci i partnerských vzťahoch rozhodujú naozaj len argumenty. Pravdaže, aj argumenty človek niekedy prijíma veľmi ťažko; aj u nás sa nejeden urazí, napáli, tresne do stola, ale robí to vždy priamo, na rovinu, zoči-voči. A ja tú otvorenosť, a tvrdú pravdu povedanú do očí nekompromisne vyžadujem. Výhrady, ktoré by človeka mohli osobne raniť, však tlmočím medzi štyrmi očami, nie pred všetkými. A ani ja nie som nedotknuteľný. Aj mne kolegovia povedia veľmi tvrdé veci – aj verejne, aj súkromne.

Nie je to pre šéfa riskantný spôsob riadenia?

— Je predovšetkým férový. Navyše – zlým vzťahom alebo klebetám sa možno v najväčšej možnej miere vyhnúť otvorenosťou a informovanosťou. Nemá zmysel niečo pred svojimi ľuďmi zatajovať. Ak chcem, aby boli imúnni voči klebetám, musím im poskytnúť deväťdesiatdeväť percent informácií, ktoré mám k dispozícii ja. To percento, ktoré si nechávam pre seba, potrebujem na stratégiu, aby som nepoškodil vlastnú stanicu. Inak naši ľudia vedia o všetkom, čo sa tu deje. Neexistuje ani ekonomické oddeľovanie alebo nejaké výhody. Namiesto odborov máme sociálny servis. Sme síce špičková stanica, no pracuje tu veľa ľudí, ktorí sociálny servis potrebujú. A tým treba pomôcť. Tam, kde nie sú odbory, musí sociálny servis uľahčujúci prácu vytvoriť zamestnávateľ. Je nielen etické, ale aj ekonomické, ak sa človek, ktorý vo dne v noci tvrdo pracuje, nemusí starať o dovolenku, pretože mu ju vybaví zamestnávateľ. Ja sa len spýtam, či mu vyhovuje termín a legálnymi dostupnými prostriedkami sa mu o dovolenku postarám.

Systém „rodinného rádia“ sa teda nesnažíte preniesť len do éteru, ale aj do vlastných radov.

— Áno. Vychádzam z japonského modelu vzťahu podniku a zamestnancov. Preto sa napríklad odmietam zúčastňovať na spoločenských podujatiach zahraničných partnerov, ktorí sa domnievajú, že tam nemá čo hľadať „posádka“. Človek je ochotný a schopný podávať nadpriemerné výkony, a hocikedy – v sobotu, v nedeľu, vo sviatok, v piatok, v noci, len ak sa cíti súčasťou firmy. Takže keď sa stane čosi nepredvídané hoci na Silvestra alebo na Štedrý deň, stačí jeden telefonát, a ktokoľvek urobí, čo treba.

Ak má know how, ktoré ste prijali, priniesť úspech, stačí, ak platí len pre prácu, alebo si ho treba osvojiť aj v osobnom živote?

— Úspech sa začína totálnou náročnosťou na seba samého. Zahraniční partneri, ktorí čosi dosiahli a v dobrom zmysle niečo znamenajú, sú nesmierne pracovití a nesmierne skromní. Vstávajú o šiestej ráno, chodia spať o jednej v noci, celý deň tvrdo pracujú a majú úžasnú životosprávu. Takmer nikto z nich nepije alkohol, nanajvýš si za celý deň dajú jedno malé, nízkostupňové pivo a jediné rozptýlenie, ktoré si doprajú, je dvakrát denne nejaký telocvik. Vedia, že ak chcú vydržať pracovné tempo, bez ktorého by neboli tým, čím sú, nemôžu si dovoliť každý druhý večer sa povedzme opiť, pretože by za nejaké dva roky by boli odpísaní. Buď by zomreli, alebo by ich brandža vylúčila, pretože by neboli schopní zvládnuť šialené pracovné tempo.

Cena za vstup do high society sa teda nemeria bohatstvom, ako si to u nás mnohí, najmä rýchli zbohatlíci, ale prácou.

— Dalo by sa to povedať aj tak. Ak chce človek patriť k takémuto spoločenstvu, musí byť high society sám v sebe. Vo svojom svedomí, svojom spôsobe života. High society vlastne vzniká tak, že zo svojho vnútra prenáša človek tento spôsob života a hierarchiu hodnôt do rodiny, na pracovisko, a tým okolo seba združí podobne zmýšľajúcich ľudí. Takéto manažérske reťazenie a spájanie ľudí im potom umožňuje dosahovať veľmi efektívne výsledky. Spoločnými silami sa dá dosiahnuť nesmierne veľa.

Aká je tvoja daň za vrcholné a vrcholové výsledky?

— Ako textár pop music som pracoval v bohémskejšej oblasti. Často som chodil na rôzne podujatia a festivaly, kde sa aj veľa pilo, fajčilo. Fajčiť som prestal už dosť dávno, a dosť som obmedzil aj konzumáciu alkoholu. Stále totiž jazdím autom, absolvujem veľa obchodných rokovaní, nemôžem si dovoliť byť nekoncentrovaný. Že som stále na telefóne, to som už povedal. Zatiaľ som si však nedokázal nájsť čas na športovanie…

… a cítiť, že si to vyčítaš. Nebola príťažlivejšia sloboda, ktorú prináša bohémsky život?

— Každá podoba života môže byť pre človeka príťažlivá. Všetko závisí od toho, čo v nej človek hľadá a čo nachádza. Ja pokladám za najvyšší stupeň slobody a vyhovuje mi totálne zotročenie seba samého prácou, ktorú mám rád.

Zrejme aj preto, že ti umožňuje byť ustavične blízko toho, čo máš rád, teda hudby. Čo pre teba hudba znamená?

— Hudba mi odmalička pomáhala prežiť mnohé životné nepríjemnosti. Vyrastal som medzi tvrdými chlapcami v tvrdej bratislavskej štvrti – Horský park a Patrónka – a tam sa hudba stala záchrancom mnohých duší, ktoré by inak boli skončili v polepšovni, alebo v base. Horský park bol známy tým, že tam chalani zastavovali chodcov s otázkou: Máš dvadsať halierov? Ak mal, dostal facku sprava, ak nie, zľava. Kvôli hudbe však pre dospievajúceho chalana neraz prestáva existovať vonkajší svet, stáva sa introvertnejší, začne rozmýšľať nad sebou a nad svojím životom a rekapituluje. Tým je o povedané veľa o dozrievaní, pretože také veci nerobia chlapci, ale muži.

Niektorí ľudia sa však domnievajú, že istý typ hudby môže viesť na zlé chodníčky.

— V každej ľudskej činnosti, umenie a hudbu nevynímajúc, existujú úchylky a extravagancie. Nemyslím tým tvorivé experimenty, ale provokovanie agresivity, ku ktorej dokážu vyhecovať decibely v kombinácii s inými, mimohudobnými vplyvmi. Ibaže to isté sa môže stať publiku na futbalovom štadióne. Negatívne, ale aj pozitívne javy môže vyvolať každá masová psychóza. Pozitívne môže byť modlenie, klčovanie amazonského pralesa alebo naprávanie ekologických škôd, no fanatizmus môže spôsobiť aj rúcanie budov. Extravagancie a úchylky teda nie sú škodlivé iba v hudbe. Ona sama nie je dobrá, alebo zlá. Dobrí, alebo zlí sú ľudia, ktorí ju tvoria alebo interpretujú. Všetko závisí od charakteru tých, čo vystupujú na verejnosti. Tam zodpovednosť umelca dostáva úplne nové dimenzie. Keď rozbije výklad nejaký anonymný človek a zbalí ho hliadka, v podstate sa nič nedeje. Keby to však urobil protagonista svetoznámej skupiny, budú toho plné noviny. Zodpovednosť akéhokoľvek verejného činiteľa, či v politike, v umení, športe je preto mnohonásobne vyššia.