Vyšlo v týždenníku Slovo číslo 40/2007

Najväčšia sila je v pokoji a harmónii

Vladimír Morávek, kameraman, rezbár

Hovorí sa, že zo sochára odchádza s každým úderom do materiálu, z ktorého robí sochu, nejaká ťarcha, problém, ťažoba. Platí to aj vo vašom prípade?

– Najviac to asi platilo, keď som bol kameramanom v televízii. Bola to dosť vyčerpávajúca práca plná psychického napätia, ktoré som si kompenzoval práve v dreve. Už aj na ŠUP-ke, kde som sa tiež chcel pôvodne venovať drevu, som pokukával po Ludvikovi Korkošovi, ktorý prácu s drevom učil. Jeho sochy sa mi páčili aj preto, že rešpektovali tvar stromov, z ktorých vlastne vzišli; a ja mám stromy veľmi rád.

A prečo ste namiesto drevárčiny študovali na strednej škole fotografiu a na vysokej kameru?

– Som zo Záhoria, a keď som na otázku rodičov, čím by som chcel byť, odpovedal, že rezbárom, nesúhlasili, lebo vraj – ako by som sa s tým živil? Nevedeli, čo je socha, sochárčina, ale páčila sa im predstava, že by som mohol byť fotograf, fotiť svadby, pohreby, krstiny. Zdalo sa im totiž, že tým sa uživím. Mne sa síce z tých odborov na ŠUP-ke, kam sme sa boli s rodičmi pozrieť, fotografovanie vnútorne páčilo najmenej, ale zase sa mi zdalo celkom zaujímavé, že chodiť s fotoaparátom môže byť celkom frajerské.

Rodičia, ktorí vo fotografovaní videli dobrú možnosť zárobku však do vás museli najprv dosť investovať.

– Áno a vtedy to bola úžasná investícia, lebo mi kúpili fotoaparát, ktorý stál okolo tritisíc korún a otec zarábal mesačne tisícosemsto. A investoval som aj ja, lebo ma dve-tri tisícky stál zväčšovák a ostatné zariadenie, navyše som musel bývať v Bratislave – bol som drahé dieťa.

Napriek tomu všetkému vás stále ťahalo drevo. Prečo ste išli na na vysokú školu študovať kameru?

– To akosi kontinuálne vyplývalo z tej fotografie. A som rád, že som mohol študovať na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe. Táto škola bola výborná skúsenosť. Navyše som mal veľmi dobrých pedagógov. Napríklad pán Štrelinger, veľmi dobrý kameraman, nás pre kameru dokázal tak zapáliť, že som vtedy na drevo úplne prestal myslieť. Zrazu sa predo mnou otvárali obrovské možnosti. Absolventský film som napríklad robil s takými režisérmi ako Vávra, Zeman. A film, aj na Slovensku, to bolo v tom čase tiež niečo úžasné. Práca okolo filmovania znamenala okrem iného cestovanie, prácu s hercami, režisérmi, a ja som sa prostredníctvom nej dostal do iného sveta. Pravdaže, v tom veku som si myslel, že film a filmovanie je len sláva, Hollywood. Že je za tým aj niečo iné, človek pochopí, až keď je starší. Aj to, že sú tam vždy až dve tretiny balastu.

Atraktivitu odboru kameraman, ale aj všetkého, čo súviselo s filmovaním zvyšoval v časoch, keď ste tam študovali, zrejme aj fakt, že na Slovensku sa kamera študovať nedala a dostať sa na FAMU vtedy nebolo ľahké.

– Navyše to bola škola, ktorá mala cveng. Ani ja som sa tam na nedostal hneď, pretože sa nás tam hlásilo okolo päťsto a zobrať mohli piatich, šiestich. A človek musel byť buď veľmi dobrý, aby ho vzali hneď, čo sa zväčša nestáva, alebo dosť bystrý, aby počas skúšok zistil, čo mu kde chýba a ďalší rok už prišiel lepšie vyzbrojený. Mňa prijali na druhý pokus. Samozrejme, rozhodovala aj miera talentu. Mali sme však medzi sebou aj takých, ktorí sa síce tvárili veľmi múdro, ale po roku vypadli, pretože nemali výdrž, nevedeli robiť seriózne, zodpovedne ani načas. Takže darmo sa tvárili veľmi nadane, bez zodpovednosti a pracovitosti sa ďaleko nedostali. Pretože okrem talentu je v každom umení, a nielen v ňom, ale v každej činnosti, potrebná aj obrovská pracovitosť. Na dobrý výsledok je okrem talentu potrebné najmenej päťdesiat, ak nie osemdesiat percent makačky. A ak človek v sebe nemá zmysel pre disciplínu a nemaká, je to akoby polovičný človek. Našťastie, ja som pracovitý.

A čo vás teda, obrazne povedané, vyháňalo z televízie k drevu?

– Som dosť uzavretý a usilujem sa vo všetkom, čo robím, ísť čo najviac do hĺbky. To, čo sa chystám robiť, si musím najprv naštudovať, analyzovať, a v televízii som sa nedostal k práci, kde by som to mohol uplatniť. K poriadnej kameramanskej robote, pri ktorej by som si mohol mesiace niečo pripravovať a potom sa do toho to spustiť. V televízii je celý tvorivý proces skrátený; nie je to umenie, ale priemysel, technická záležitosť. Tam človek dostane na prípravu aj realizáciu iba pár dní, nanajvýš mesiac, ak ide o veľkú inscenáciu. To bolo pri mojom spôsobe vnímania veľmi stresujúce. Často som až po návrate domov prichádzal na to, ako sa čo dalo urobiť lepšie, ale už sa to, pravdaže, nedalo zmeniť. A do dielne s drevom som sa zavrel preto, aby som sa toho stresu nejako zbavil.

Bola teda ťarchou, ktorú ste zo seba sochaním do dreva striasali, televízia?

– Bolo toho, samozrejme, viac. Okolo tridsiatky sa mi napríklad svet videl veľmi komplikovaný, okrem toho sme si rekonštruovali dom, a kým sme ho urobili, spávali sme v garáži... Našťastie nás to bavilo, lebo sme vtedy nielenže boli mladí, ale aj doba bola taká, že si ľudia navzájom pomáhali.

Ovplyvnilo vašu sochársku tvorbu, tým skôr, že ste ju najskôr robili popri televíznej práci, nejako výraznejšie aj vaše predchádzajúce štúdium fotografie a kamery?

– To štúdium ma predovšetkým, najmä vďaka výborným pedagógom, naučilo svojsky myslieť. Mal som šťastie na učiteľov, ktorí nás naučili a dali nám toľko, že nebyť toho, určite by som bol podstatne slabší a bol by som inde. Alebo by som musel vynakladať oveľa väčšie úsilie, aby som sa dostal tam, kde som teraz. Keby som bol chodil len na bežné školy, sotva by som sa bol naučil analyzovať všetko okolo seba tak, aby som to hneď „prepisoval“ do určitej tvarovej reči. Okrem toho, do človeka z prostredia menšieho mesta sa Praha, kde som prežil vysokoškolské štúdiá, zapíše aj pocitom väčšieho priestoru, voľnosti, a to môže mať na tvorivosť, jej vnímanie a rozvoj, veľký význam.

Fotografovali ste na strednej škole, filmovali na vysokej; rezbárčiť ste začali až po skončení FAMU, keď ste sa zamestnali v televízii?

– Nie, nie, oveľa skôr. Úplné začiatky mojich pokusov s drevom aj začiatky vzťahu k nemu sú spojené s detstvom. Najprv s mojím, keď som vyrezával hračky sebe, neskôr s detstvom mojich dcér. Keď totiž boli malé, zaplavili nás plasty, umelá hmota v najrozličnejšej podobe, a boli strašné. A ja som si povedal, že im nič také v živote nekúpim. Radšej som im čo sa dalo vyrezával a vyrábal sám. Len aby nemuseli žužlať tú žltú slizkú umelinu, ktorá sa navyše v ústach rozpúšťala ako tie plastové lyžičky v Pelíškoch. Tak som prácou s drevom kompenzoval stres vyplývajúci zo zamestnania aj z doby.

Profesionálne začínali fotografovaním, pokračovali kamerou. Fotografujete ešte?

– Málokedy, a nie reportážne. Pre mňa je fotka niečo iné, ako len zachytenie nejakého momentu. A ak nemôže byť veľmi farebná, radšej robím čierno-bielu, prípadne zúžené farebné spektrum s takzvanou farebnou dominantou. To ma zaujíma stále a dokonca v tom chcem pokračovať. Robiť krajinu tak, aby som tam vniesol niečo, čo v nej cítim, a iní to tam necítia alebo niečo, čo jej chýba a čo by som tam chcel mať.

Napadlo vám niekedy spojiť fotografovanie, filmovanie a sochárstvo?

– O tom občas snívam. Spojiť fotku a sochu by som aj vedel, aj sa o to možno ešte pokúsim, ale autorské dokumentárne filmy robiť nechcem, a režiséra, s ktorým by som si rozumel, som doteraz nenašiel. A aj preto, že na to nepotrebujem nijaký veľký štáb ani prostriedky, sa chcem realizovať skôr v dreve a možno ešte vo fotografii.

Pamätáte sa na svoju prvú hračku vyrezanú pre deti a na svoju prvú sochu?

– Prvú som vyrezal bábiku pre staršiu dcéru. A prvé seriózne sochárske dielko som urobil raz v predvianočnom období, keď ešte bolo zakázané koledovanie s betlehemami. A ja som mal práve na betlehemy nesmierne krásne spomienky. Ako dieťa som totiž chodieval s babkou do kostola vyzdobeného čečinou, sviečkami, kvetmi, kde býval aj betlehem. Spolu s ním a s vianočnou atmosférou v kostole ma fascinovalo aj to, že tam bol malý černoško, ktorý kýval hlavou, keď sa mu hodila nejaká minca. Tá vianočná atmosféra bola taká uchvacujúca, až mi neskôr bolo ľúto, že naše deti to nezažijú. A tak som im betlehem vyrezal sám. Kamaráti z Prahy ma potom pozvali, aby som ho dal na vianočnú výstavu vo foyeri Žižkovského divadla, a jedného dňa som pri ňom našiel lístok od pracovníkov múzea v Třebechoviciach, ktoré je zberateľom betlehemov – chceli môj betlehem kúpiť. To bol moment, keď som si uvedomil, že ak bol taký záujem o prvú vec, ktorú som vystavil, zrejme je ten vzťah k drevu vo mne predsa len silnejší, ako som si myslel. A začal som s ním robiť stále viac a viac.

Bol prechod od kamery k píle, sekere, dlátu a ostatným nástrojom niečím špecifický alebo problematický?

– Dôležité bolo vybudovať si vlastný rukopis, vlastnú tvarovú reč. Tú som hľadal dosť dlho. Teraz už napríklad robím štylizované tváre s výraznými očami inšpirované podobou mojej manželky. Okrem toho cítim drevo aj farebne, takže pri výslednej úprave používam aj farbu. Ale farbím len to, ktoré je bezfarebné, napríklad brezu, lipu či topoľ. Ale orech, jedlý gaštan, slivka či iné kôstkoviny majú také nádherné farby, že pridávať im čosi navyše by bol hriech. Tým dávam len čosi ako posledný tón, aby som podčiarkol, čo má byť na hotovej soche zvýraznené.

S manželkou, ktorá nepriamo ovplyvnila váš sochársky jazyk, aj keď jej parketou bola ekonómia, pôsobíte ako nesmierne vyrovnaná a harmonická dvojica. Ako pár, ktorý navyše tú harmóniu ani nehrá, ani sa ňou pred svetom reklamne nepretŕča, ale jednoducho tak žije. Aký podiel na vašom smerovaní mal váš vzájomný vzťah?

– Spätne sa dá povedať, že manželka sa mi stala akýmsi anjelom strážnym. Napokon o tom, že mi jej tvár bola predlohou jedného z vyjadrovacích prostriedkov, som už hovoril. A pokiaľ ide o vzťah, už na svadobné oznámenia sme si dali vetu – Človek je muž a žena. Vtedy som síce ešte nevedel, čo všetko to obnáša, lebo to človek pochopí až v živote s tým druhým, ale veľmi sa mi to páčilo. A chcel som, aby naše manželstvo vydržalo. Náš vzťah bol veľmi silný, dopĺňa manžela Mária Morávková. Stretli sme sa vo vlaku medzi Kútmi a Bratislavou, keď manžel končil strednú školu a ja som začínala výšku a dlho sme sa len priatelili. Bolo to úžasné kamarátstvo, lebo stále bolo o čom hovoriť. Navyše bol manžel iný ako chlapci, ktorí sa dovtedy okolo mňa pohybovali. Bol vnútorne niečím bohatší. A náš vzťah nebolo len také to prázdne: ideme na pivo a  chachacha, chichichi. Bolo tam ešte čosi navyše. Pritom, hoci už dvadsiatnici, keď sa nám počas toho roka kamarátstva náhodou dotkli ruky, hneď sme zrumeneli. Po prázdninách sme potom išli každý inam, každý si žil svoj život a znova sme sa stretli až po mojom návrate z Prahy, pokračuje zase Vladimír Morávek.

Okrem hračiek, ktorými ste začínali, keď vám vzťah s manželkou priniesol deti, a okrem betlehemov, anjelov, klaunov, ale aj abstraktno-poetických skulptúr, ste robili napríklad aj husle. Čím vás ten nástroj priťahuje?

– Ich korpus mi pripomína ženské telo. A žena a husle, to je téma, ktorú som už neraz stvárnil aj ako sochu, nielen ako nástroj. Niektorá žena mi zase pripadá ako basa s krásne tvarovanými oblinami. Nie som muzikant, ale hudbu mám rád rovnako ako poetickosť a viem si urobiť husle pre seba. Urobil som už viaceré, veľmi špecifické, aj ako artefakty. Inšpiratívny je pritom pre mňa stradivariovský model, ktorý už zrejme nik neurobí lepšie. Stradivariho husle sú fantastické ako model aj ako nástroj. Veď dodnes neprekonateľne hrajú. Stradivari musel podľa mňa nesmierne citlivo vnímať prírodu, z ktorej vychádza aj hudba, a preto je uňho všetko tvarovo aj tonálne tak poprepájané.

Prepojenosť s okolitým svetom a jemné napätie podobné tomu, ktoré drží pokope kvapku vody, cítiť aj z vašich sôch. Pritom však nepoznať, že ste nevyštudovali sochárstvo, ale iný umelecký odbor. Nebolo pre vás hľadanie formálnych vyjadrovacích prostriedkov v tejto oblasti predsa len trochu zložité?

– Zložitý je svet a realita. A výtvarník potrebuje nájsť kľúč, ktorým by tú zložitosť zjednodušil. Zjednodušil tak, aby vyjadril svoje vnímanie sveta. To je princíp tvorby. A hlavným princípom profesionálnej tvorby je, že človek vie oddeliť tému od formy. A keď to človek chápe, potom je to jednoduché. Ja som už „pred drevom“ necítil potrebu robiť konkrétne veci, ktoré zachytáva fotografia alebo kamera, ale abstrahovať, nájsť si vlastnú reč a vyjadrovacie prostriedky. S kamerou to v našej televízii bolo takmer vylúčené, a tak som si našiel vlastný výraz v dreve. Moje videnie sveta je trochu zjednodušené, trochu poetické, senzitívne. Aj veci si transformujem do pocitov. A témou mi je rodina, šťastie, príroda, symboly pokoja, stálosti, harmónie. Hoci mám rád aj expresiu, lebo je v nej sila, extravagantné témy ma veľmi nezaujímajú. Silu totiž hľadám v pokoji a harmónii. To je podstatne ťažšie, ale myslím, že aj stabilnejšie.

Vaša tvorba je však okrem rodinných motívov a tradície spätá aj s náboženstvom.

– Lebo ono je bytostne späté so Slovenskom. To sa z nás nedá vygumovať. Veď aj hlavným symbolom Slovenska je dvojitý kríž a Sedembolestná Panna Mária. Pravda, ako mladý som nevedel pochopiť, ako si ktosi môže zvoliť práve symboly zdôrazňujúce utrpenie. Ako by v živote nebolo tej bolesti dosť... Až neskôr som prišiel na to, že práve tak sme si tú bolesť zrejme chceli urobiť akousi krajšou, znesiteľnejšou, nie takou krutou. Jednoducho, bolesť je našou súčasťou. Ale nemala by nás deptať. Tak ako každý, aj ja viem, čo je to bolesť, čo je odchod človeka na večnosť, čo je lúčenie. Ale viem aj to, že keď si to človek dokáže posunúť buď do viery, alebo do umenia či poetiky, nesie sa mu aj tá najväčšia bolesť a problémy ľahšie. Práve preto mám veľmi rád Radošinské naivné divadlo a hry Stana Štepku. On totiž vie aj bolestné a vážne veci povedať tak nesmierne vtipne a s takým láskavým humorom, že človeku život aspoň chvíľu pripadá ako hračka. Škoda len, že to dlho netrvá, že v jeho divadle nemožno sedieť večne.

Kresťanské a ľudové inšpirácie, aj keď s celkom inou ako štepkovskou poetikou, sú zrejmé nielen pri vašich betlehemoch, ale aj pri množstve anjelov a variácií na anjelské motívy. Podobne silné postavenie však majú aj rôzni a rôzne štylizovaní klauni. Je v nich zakódované prekonávanie smútku a problémov úsmevným, ale nie posmeškárskym spôsobom. Čím vás klauni priťahujú? Alebo vás skôr inšpirujú?

– Klaunov som chcel robiť preto, lebo sa mi jednoducho páčili. Pred každou témou, skôr, ako sa do čohokoľvek pustím, si však študujem množstvo materiálu, a tak som dospel k poznaniu, že každý nosí nejakú masku, ktorou zakrýva bolesť aj radosť, alebo aj to, čo si myslí. Lebo časy bývali všelijaké a človek sa musel často pretvarovať. Predobrazom klaunov boli šašovia na stredovekých kráľovských dvoroch, ktorí jediní, a aj to len preto, že sa hrali na hlupákov, mohli kráľom povedať pravdu. Iba vtedy, vyslovenú spod masky, králi pravdu zniesli. To ma nesmierne nadchlo – zobraziť ten zakrytý a skrytý život. Lebo do istej miery sme v tej šašovsko-klaunovskej polohe všetci. V živote je totiž nesmierne veľa situácií, keď nemôžeme byť úprimní, keď si musíme nasadiť masku.

Aj preto majú zrejme masky aj klauni a majú ich aj tí vaši.

– Áno, najprv som robil robil harlekýnov, potom pierotov, aj smutných pietruškov. Ale pretože som nikdy nechcel robiť smútok, lebo je ho v živote dosť aj bez pričinenia výtvarníkov, vymyslel som si vlastnú masku smutno-veselého klauna. Je trochu ako ja. Tiež poznám aj smútok, aj bolesť, aj utrpenie. Ale nechcem trpieť. Lebo utrpenie si podľa mňa síce treba vysvetliť ako nutnosť, ktorej sa nevieme zbaviť, ale dá sa prežívať rôzne. Podobné je to aj s vierou. Tá moja je veľmi osobná. Verím, že človek je muž a žena a že rodina je základ života. To je pre mňa v živote podstatné, na tom je postavený môj život, moja viera, moja existencia. A ešte na tom, že verím ľuďom. Pravdaže tým, ktorým sa dá a môže veriť. Ale veriť ľuďom. V živote som totiž okrem iného prišiel aj na to, že budem zbytočne o niečo prosiť Boha, ktorý na niektoré prosby nereaguje. Jediné, čím nám pomáha je to, že sa človek nezrúti a má v sebe silu vstať a ísť ďalej, aj keď ho niečo zrazí a skláti veľmi hlboko. Nie som si však istý, či nám tú schopnosť dáva Boh, alebo je to jednoducho princíp života.

Čo teda živí vašu vieru?

– Moja viera je v pozitívnom snažení. To je rozhodujúce. Keby som sa zaoberal čímsi negatívnym a zlým, neurobil by som ani zďaleka toľko vecí, koľko som urobil.

A čím si vás pre to, aby ste sa vyjadrovali ich prostredníctvom, získali anjeli, z ktorých jedným je, ako sa zdá, aj vaša manželka?

– Predovšetkým sú krásnou záhadou – anjel nie je ani muž, ani žena. A pre mňa sú to navyše bytosti, pri ktorých si môžem vymýšľať. A všetko, čo sa ich týka, poskytuje obrovský priestor, aby som mohol robiť krásnych ľudí, z ktorých plynie radosť, vyrovnanosť, pokoj. Najprv som poznal len anjelička-strážnička, ktorého som mal, ako ho malo aj mnoho iných detí, nad posteľou. A babka mi hovorievala, že on ma bezpečne prevedie cez všetko zlé alebo nebezpečné, presne tak, ako viedol cez lavičku dieťa na obrázku. Pravdaže z Biblie som sa neskôr o anjeloch dozvedel viac. Napríklad, že angelos znamená posol a že anjeli sú krásne mystické bytosti. Na FAMU som dokonca ako jednu z prvých informácií dostal tú, že majú niečo spoločné aj s kameramanmi. Profesor Šmok nás totiž hneď na prvej prednáške upozornil, že ako kameramani budeme pracovať so svetlom, s ktorým pracoval aj padlý anjel Lucifer, ktorý sa vzbúril proti Bohu a význam mena Lucifer je nosič svetla. A ja som si povedal fajn, Lucifer teda rozdával svetlo rovnako ako Kristus, takže nebol až taký zlý. Pravda, každý môže so svetlom narábať, a aj narába rôzne – to je sloboda, poznanie. A keď niekto pristupuje k poznaniu a k životu zodpovedne, nemá problém ani so svetlom, ani s Luciferom. Aj preto, pre svetlo v nich a ich schopnosť posolstva, sa mi anjeli zapáčili. Navyše, pretože sa rád vyjadrujem symbolmi, znakmi, istými poetickými metaforami, výborne zapadajú do princípu mojej tvorby. Nikdy som anjela nevidel, ale aj tak ich vidím všade. Pozriem sa na kus dreva a vidím v ňom anjela. Aj napriek tomu, že to drevo má vlastný tvar, vlastný charakter a ja ho rešpektujem. A čím som starší, tým ho rešpektujem viac.

Dá sa aj nerešpektovať?

– Nuž spočiatku, v začiatkoch tvorby, som mu veru akoby vnucoval, čo chcem. Teraz ho skôr žiadam, ba prosím, aby mi prezradilo, čo v ňom je a veľmi citlivo odkrývam, čo je v ňom schované, aby som naozaj našiel, čo je v ňom najkrajšie. Lebo zahodiť v ňom čokoľvek krásne by mi bolo veľmi ľúto. Drevo je naozaj nádherné, plné trhlín, uzlov, farebnosti, a keď na to človek ide správne, všetko to do tej plastiky doslova hrá. Pravda, nachádzať to sa človek naučí tiež až po rokoch. Málokto vie, že drevo je partner, že kto z neho chce niečo dostať, musí si s ním rozumieť. Predovšetkým s ním však musí viesť dialóg, nie naň nejako drasticky útočiť. Hoci – keď naň idem s pílou, môže to ako útok vyzerať... Lenže ja si to drevo predtým, ako začnem pracovať, najprv dôkladne poobraciam, a kým začnem rezať, dosť trpím. Ba sa až bojím. Aby som náhodou neodrezal niečo, čo som v ňom nezbadal a čo tam malo zostať. Ten rešpekt je dôležitý rovnako ako istá skúsenosť a vzťah k drevu.

Aj preto možno vaše sochy vyvolávajú v divákovi pohodu. Ako keby sa do nich premietala aj vaša komunikácia s drevom, ktorá je pre človeka, čo vás pozoruje pri práci, zrejmá.

– Je to akosi tak a je obrovské šťastie, keď sa autor dozvie, že ľudia jeho práce vnímajú podobne ako on. Keď niečo robím, mám jedinú ambíciu – aby tí, ktorí sa na to budú dívať, cítili radosť rovnakú radosť, ako som pri práci cítil ja. Pretože princípom mojej tvorby je radosť. Nie bolesť či agresivita alebo pesimizmus, či dokonca šok. Lebo my ľudia sa dnes len šokujeme. Ja, naopak, hľadám pokoj, pretože v ňom je najväčšia sila. Aj keď v súčasnosti sme ten pokoj stratili a ani ho už veľmi nehľadáme. Zato v Anglicku, kde študujú naše dcéry, majú napríklad v škole jednu vyučovaciu hodinu, na ktorej sa učia, ako byť šťastnými. Ja sa snažím, aby aspoň trochu pokoja a šťastia plynulo z mojich prác.

Nie je to pre vás istý hendikep? V súčasnosti je dosť výtvarných diel skôr znepokojujúcich ako hladkajúcich a sú v móde.

– Lebo výtvarné umenie sa uberá smerom, ako by malo riešiť všetky problémy sveta. A ignoruje, že nám chýba šťastie, harmónia, ktorú by sme mali nachádzať v rodine, v láske, v zmúdrievaní. Niektorí ľudia nachádzajú všetko vo viere. Mojou vierou je život. Ale dobrý; všetky negatíva treba hneď odbúravať. A ešte treba – robiť. To človeku dáva silu. Potom prichádzajú aj chvíle, keď anjeli akoby naozaj zleteli na zem a človek má v sebe odrazu silu a spraví, čo ani nechápe, ako sa mu podarilo, ale je to krásne. A také čosi musí každý, komu sa to pošťastí, využiť. Inak by to bola zahodená šanca. Podľa mňa je poslaním každého človeka nájsť svoje najskrytejšie rezervy, svoju siedmu komnatu, ktorú treba odomknúť a on sa o to musí pokúsiť. Keď sa mu to podarí a naučí sa to využívať, stáva sa osobnosťou. Treba s tým však narábať veľmi šetrne, lebo je to nesmierne háklivé: nesmie sa to ani prestreliť, ale ani zanedbávať. Lebo keď to človek prestrelí, môže jedinečnú danosť, ktorú od života dostal, stratiť, a keď ju zanedbá, zahodí svoj talent.

Vy akoby ste svojím talentom pretaveným do sôch, či sú to už betlehemy, anjeli, víly, kone či abstraktné diela, v najlepšom zmysle slova pre súčasnosť vyťahovali tradície. Je to zámer?

– Skôr je v tom niečo generačné. V rezbárstve som samouk, a to je podľa mňa na zrodenie sochára tohto typu najčistejšia forma. Nik by ho nemal umelo usmerňovať, mal by vyrastať zo svojho generačného prostredia a kontinuálne nadväzovať na to, čo v tom prostredí už bolo vytvorené pred ním. Sochár-naivista, tvoriaci „in situ“, teda na mieste, kde vyrástol, je ovplyvnený len úzkym okolím. Je ako konzerva, vyvíja sa len v hraniciach svojho prostredia a je podľa neho ľahko identifikovateľný. U mňa je to ťažšie a zložitejšie, lebo mám aj vzdelanie, aj som toho veľa pochodil. To svoje si však aj tak chránim. Uvedomujem si totiž, že človek môže byť ojedinelý, svojský len vtedy, ak je tým, kto naozaj je. Ak sa nepretvaruje.

Čo konkrétne vo vašom prípade znamená to vaše, svojské, jedinečné a výlučné pre vás?

– Ja som sa pri svojej tvorbe nedal vedome ovplyvniť nikým. Spočiatku som sa chcel zaradiť medzi akademických sochárov, ale ma odmietali. A teraz, keď ma už akceptujú, si hovorím, že najlepšie bude, keď budem Morávek. A pre mňa, Morávka, znamená veľa kresťanské umenie. Ľudové aj profesionálne. Ale slovenské. Práve teraz, keď sme už v Európskej únii, som si uvedomil, aké mám šťastie, že som slovenský autor. Cítim sa síce aj ako Európan, ale predovšetkým som Slovák. Takto to vnímam ja, takto sa cítim európsky, ale zároveň slovenský a originálny. A pýtam sa, či sa teraz, keď sme súčasťou Európskej únie, musíme zmeniť, a všetko naše odhodiť. Všimnite si, že naše deti sú už nielen nesmierne neslovenské, ale dokonca slovenské byť doslova odmietajú. A to ma veľmi mrzí. A bolí. Podľa mňa im chýba časová múdrosť. Pochopenie, že aby malo to, čo robíme, nejakú hodnotu a trvácnosť, musí to vychádzať z nás. Inak to nemá šancu.