Na www.martam.sk vychádza pri príležitosti 100. výročia narodenia Vojtecha Zamarovského.
Kapitán na lodi faktov
Človek sa pravdepodobne neubráni tomu, aby naňho nevplývalo to, čím sa zaoberá. Zrejme to jeho život nejako výraznejšie poznamená. Pocítili ste pečať dejín na vlastnej koži, vo svojom živote, vystríhali ste sa vďaka nim niečoho?
— Uvedomil som si, že by som nikdy nechcel byť panovníkom. Aby panovník prežil ako panovník, musí robiť rôzne opatrenia, ktoré nie sú v súlade s mojimi predstavami o živote. To znamená tvrdé opatrenia. A ani tak sa ešte nijakému nepodarilo zbaviť sa svojho nástupcu.
Keby ste sa mali preniesť do Grécka, do obdobia, ktoré máte najradšej, čím by ste chceli byť?
— Námorníkom na vlastnej lodi v dobe Periklovej.
Zrejme aj pre Periklov osvietený prístup k vládnutiu a jeho vlastnosti veľkorysého vládcu. Nikdy sa, napríklad, svojim nepriateľom nemstil.
— Periklés sa naozaj nikdy neznížil k prenasledovaniu svojich politických nepriateľov. A pritom naňho vymýšľali všetko možné, trebárs, že má milenku, s ktorou sa verejne bozkával, a to všetko v časoch, keď monogamné manželstvo v skutočnosti neexistovalo.
Prečo práve na lodi?
— Pretože pre Gréka je prirodzené plaviť sa. To je grécky ideál od dôb Odyseových do čias Onassisa. Byť kapitánom na vlastnej lodi.
V skutočnosti síce v čase cestovať nevieme, no vy ste si to mohli suplovať aj prostredníctvom klasického vzdelania. Rodičia vám údajne platili učiteľa gréčtiny, ktorý vás chodil učiť domov. Bolo to vtedy módne alebo boli takí prezieraví?
— Rodičia sa domnievali, že znalosť tohto jazyka patrí k všeobecnému vzdelaniu rovnako ako latinčina. Gréčtina je však ťažký jazyk a ja som sa jej nijako mimoriadne nevenoval. Keby som sa bol učil lepšie, dorozumel by som sa dnes so svojimi vnučkami, ktoré žijú s mojou dcérou, vydatou za cyperského Gréka na Cypre.
Život vám teda napokon okrem duchovného spriaznenia s Gréckom priniesol aj spriaznenie príbuzenské. Veľa, a nielen v Grécku, ste toho precestovali, aby ste videli všetko, o čom sú vaše knihy. Aj pri tom ste zažili všeličo. Kedy ste v živote museli preukázať najväčšiu odvahu?
— Keď som sa dal na písanie. A to som urobil, keď ma vyhodili z komunistickej strany. Profesionálny kontakt, ktorý som vtedy nadviazal so šéfredaktorkou Mladých liet Máriou Kyseľovou, bol síce povzbudzujúci, no pokus živiť sa takto riskantne vyžadoval naozaj odvahu.
Napriek tomu ste nezanevreli ani na ekonómiu. Ako je využiteľná pre historické bádanie?
— Značne. Aj pri skúmaní ekonomiky staroveku som napríklad potreboval archeologické vykopávky. A práve to ma priviedlo k poznaniu, že v ekonomike je najdôležitejšia stabilita meny. Je to rovnaké, ako je dôležitá nemennosť metra uloženého v stabilnom prostredí v Paríži, aby jeho dĺžka nekolísala. A miera hodnôt je predsa čosi viac ako miera dĺžok.
Na rozdiel od európskych vás vraj vôbec nelákajú staroveké dejiny amerického kontinentu, pretože boli predovšetkým dejinami násilia. Ibaže v znamení násilia a krviprelievania žije ľudstvo počas celej svojej existencie. Bude sa raz ľudstvo násilia a krviprelievania schopné zbaviť?
— Podľa toho, čo nám hovoria historické skúsenosti za posledných 5 000 rokov, nie. To však neznamená, že proti násiliu, aj keď je to stratený boj, netreba bojovať. Naopak, treba proti nemu bojovať stále a veľmi rozhodne.
Vo svojom bádaní ste sa okrem americkej nevenovali ani slovanskej histórii. Nie však preto, že by znamenala násilie, ale preto, že sa z nej veľa nezachovalo. Podľa vás mnohé z tohto obdobia podľahlo tlaku kresťanstva? Aký je, aj na pozadí tohto faktu, váš vzťah ku kresťanskej civilizácii?
— Som akýsi neveriaci kresťan. Nepokladám napríklad Bibliu za diktát čohosi Božieho. Celé partie z nej sú totiž prevzaté od Asýrčanov za babylonského zajatia Židov. História o potope sveta je napríklad doslovne opísaná z asýrskeho eposu o Gilgamešovi, dokonca aj s tým, že „vypustil lastovičku a jej noha si nemohla nikde odpočinúť.“ To noha je tam vsunutá, to nie je v origináli, ale len v hebrejskej jazykovej úprave. Kresťanstvo však vnímam v kultúrnom zmysle slova ako kultúru našu, rímskokatolícku, evanjelickú, ale aj pravoslávnu. Moje vnučky sú napríklad pravoslávne. Keby totiž neboli, pokladali by ich na Cypre za Turkyne. Pravoslávie, hoci sa k nemu viažu všelijaké predsudky, sa ukazuje ako veľmi demokratické náboženstvo. Náboženstvo bez centrálneho riadenia. Jeho cirkvi sa odvodzujú priamo od jednotlivých apoštolov. A cyperský arcibiskup má vo svojej cirkvi také postavenie ako pápež. Nepáči sa mi dávna netolerantnosť katolíckej cirkvi. Starí Gréci napríklad nikdy neviedli vojny v mene nejakého boha, za rozšírenie panstva, ako Európania, moderní Európania, Španieli. Ak však hovoríme o Slovanstve, malo predsa mytológiu, i keď výtvarné umenie asi nebolo na veľmi vysokej úrovni. Slovesné však áno. Žiaľ, bolo potlačené a zmizlo ešte hlbšie ako pod tlakom Španielov mayské. Poznáme akurát Perúna. A to je veľká škoda pre ľudstvo. Inak uznávam, že kresťanstvo malo na naše dejiny pozitívny vplyv. Veď vďaka Grékom zo Solúnu, Cyrilovi a Metodovi, sa náš národ stal z negramotného gramotným, a tým ho v časoch, keď iné národy, trebárs maďarský, ešte putovali po stepiach ako kočovníci, uznali za európsky národ.
Neraz ste sa vyjadrovali k pojmu nacionalizmus. Podľa vás ho v pejoratívnom zmysle slova používajú len veľké národy či spoločenstvá, aby mohli potláčať malé národy. A ako sa tomu dá brániť?
— Na tom istom fronte, na ktorom oni útočia. To znamená ekonomicky, čo je veľmi ťažké, ale aj politicky, no predovšetkým kultúrne. Kultúra je totiž nezničiteľná a oni si to veľmi dobre uvedomujú.
Nebolo by užitočné, aby sme sa v rôznych oblastiach nášho života sústredili na oveľa detailnejšiu znalosť dejín? Aby sme sa pokúšali preniknúť nielen k historickým faktom, ale až kamsi za ne, a dostali sa až k podstate ľudskej bytosti, kamsi do dejín ľudského vnútra? Vám sa to azda vo vašej práci podarilo, no nezdá sa, že je to všeobecný úzus.
— Nie, nie je, hoci by možno naozaj mohlo byť užitočné, keby bol.
Podľa vašich poznatkov sa pokrok vždy najviac využíval vo vojenskom priemysle a pri vedení vojen. A hoci je to paradoxné, práve vojny a krviprelievanie mu do značnej miery pomáhali. Ani teraz ľudstvo neinvestuje do mierových aktivít toľko, koľko do vojnového priemyslu. Azda aj preto sú dejiny ľudstva do značnej miery nielen dejinami vojen, ale aj dejinami mužov. Nepoložili ste si počas štúdia histórie a toho, čoho ste sa svojím životom a vo svojom živote dotkli otázku, či by svet bol taký, aký je, keby boli dejiny ľudstva viac dejinami žien?
— Nie. Myslím, že v tomto prípade záleží na celkom iných skutočnostiach, nie na pohlaví. Margaret Thatcherová tiež viedla vojnu, rovnako ako dávnejšie panovníčky, napríklad Mária Terézia i ďalšie. A ak egyptská kráľovná Hatšepsut neviedla vojny, ale do krajiny Punt, odkiaľ sa do Egypta dovážalo kadidlo a zlato, posielala mierové výpravy po ingrediencie, z ktorých sa vyrábali parfumy, je to skôr anomália. Konštatovanie, že vojny podnecujú pokrok, však nie je ich oslava. Je to iba konštatovanie faktu. Je to tak. Niekoľko rokov pred prvou a druhou svetovou vojnou sa pokladal za ohromný výkon prelet kanála La Manche, po preletoch stíhačiek to už bolo iné. Napokon už používanie kolesa – podľa Marconiho jediného skutočného vynálezu, lebo nebol odpozorovaný z prírody – ktoré vymysleli Sumeri, sa rozšírilo najmä na vojnových vozoch. Žiaľ, ľudia sa vždy snažili zabíjať stále lepšie a lepšie.
Mnohí znalci vášho života sa čudujú spojeniu vášho pôvodného povolania ekonóma, právnika a histórie. V tejto súvislosti si spomínam na svojho učiteľa dejepisu, ktorý pri vyučovaní kládol dôraz na to, aby sme, hoci aj na úkor znalosti presných dátumov, poznali z dejín najmä príčiny a súvislosti javov a udalostí. To okrem iného znamenalo vidieť za vedením moderných vojen predovšetkým hospodárske vzťahy, potrebu prežiť, etablovať sa na nejakom území.
— Je to blízke skutočnosti, no hoci hospodárstvo má na človeka veľký vplyv, to neznamená, že o mieri a vojne musí rozhodovať len ekonomika. Púnske vojny napríklad nemali ekonomický dôvod. Prirodzene, niekedy k rozpútaniu vojny vedú záujmy rôznych kartelov. A samozrejmé je aj to, že svoje teritórium si má človek chrániť. No aj ono je len akousi zástupnou príčinou vojen.
Vojny a násilie sa v dejinách do značnej miery spájajú aj s postavami vládcov. Vy ste mali možnosť vyjadriť sa k mnohým z nich. Pri egyptských ste poukázali na to, že ríšu, ktorú doviedli k nemennému typu zriadenia, vlastne odsúdili na zánik, pretože sa tým zastavil akýkoľvek vývoj. Najmä grécka civilizácia vás zase okrem iného fascinovala aj tým, že Gréci si ako prví uvedomili, že si môžu vládnuť sami. Napriek tomu – nemôže sa túžba po ovládnutí väčšieho množstva ľudí, túžba byť prvým, tým, koho tí ostatní budú počúvať a poslúchať, zvrhnúť na násilie? A nemôžu sa za takých okolností stať príčinou vojen aj povahové črty vládcov?
— Isteže, môžu. Aj demokracia bolo zriadenie niekoľkých, nie všetkých štátov v starom Grécku. Poznali aj despotizmus či tyraniu. A aj v demokracii sa vždy našli ľudia, ktorí chceli byť prví. Gréci sa proti tomu poisťovali ostrakizmom, to znamená, že najlepších spomedzi seba posielali do vyhnanstva. Ponechali im síce všetky práva, ale nesmeli hovoriť do verejných vecí. Takých ako Periklés, vedúca postava kultúrneho a politického života Atén v ich zlatom období druhej polovice 5. st. pr. n. l., ktorého osočovali a dovoľovali si k nemu všetko možné, a on to trpel, bolo málo. On si však prezieravo uvedomoval, že osočovanie a hádky vlastne patria k demokratickej praxi. Práve z nich totiž vyrastá pokrok – na rozdiel od stojacich vôd diktatúry, kde všetko funguje, ale ľudia nemajú slobodu.
Vojtech Zamarovský sa narodil 5. 10. 1919 v rodine kominárskeho majstra v Trenčíne, ktorého sa stal v dospelosti čestným občanom. Vyštudoval na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a na Vysokej škole obchodnej v Prahe. Po desiatich rokoch zamestnania v rôznych bankových inštitúciách prišiel z politických dôvodov o prácu. Neskôr pracoval v pražskom Štátnom nakladateľstve krásnej literatúry, kde prekladal odbornú literatúru i beletriu z nemčiny, francúzštiny, angličtiny, latinčiny a gréčtiny. Do dejín našej literatúry sa však zapísal predovšetkým vlastnými dielami, ktoré boli preložené do jedenástich jazykov a vyšli (niektoré dokonca v Grécku) v náklade takmer dvoch miliónov výtlačkov. Tento po slovensky i po česky píšuci autor je prvým držiteľom Ceny E. E. Kischa za literatúru faktu. V roku 1999 dostal od Klubu spisovateľov literatúry faktu národnú Cenu za trvalý prínos do literatúry faktu, ktorá od r. 2000 nesie názov Cena Vojtecha Zamarovského.
Je štvornásobným nositeľom Ceny vydavateľstva Mladé letá (1962, 1966, 1969, 1974), Ceny Fraňa Kráľa (1977), Ceny ministra kultúry Slovenskej republiky (2004). Bol vyznamenaný Radom Ľ. Štúra II. triedy (1996) a in memoriam Radom Ľ. Štúra I. triedy (2006). Prefektúra Atén mu v roku 2006 udelila titul Veľvyslanec helenizmu.
Podstatnú časť života žil v Prahe, kde zomrel 26. júla 2006.
Diela: Za siedmimi divmi sveta, Utopisti, Za tajomstvom ríše Chetitov, Objavenie Tróje, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Na počiatku bol Sumer, Dejiny písané Rímom, Grécky zázrak, Ich veličenstvá pyramídy, Vzkriesenie Olympie, Bohovia a králi starého Egypta, Návrat do staroveku. Okrem toho prerozprával eposy Aeneas, Gilgameš a Sinuhet a má na konte aj deväť ďalších prekladov. Všetky miesta, o ktorých písal, osobne navštívil.
Jeho 13-dielne súborné dielo vydalo v pôsobivej grafickej úprave vydavateľstvo PERFEKT, ktorého kníhkupectvo nesie meno V. Zamarovského.
