logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

S publicistkou Renátou Klačanskou o ľuďoch medzi ľuďmi
Rozhovor vyšiel pôvodne v Nedeľnej Pravde 8. januára 1993 a s vykaním v otázkach.
Vtedy sa totiž ešte tykanie v rozhovoroch, aj keď sa udiali medzi kamarátmi, veľmi nenosilo.

Aj to som ja

S Renátou Klačanskou sa zhovárala Marta Moravčíková

Fotografiu poskytla Renáta Klačanská.

Fascinujú ma a obdivujem ľudí úžasne múdrych, pracujúcich s chuťou, ľudí, čo nás kamsi posúvajú, lebo uvažujú úplne inak ako väčšina. Takých ľudí je málo.

To mi raz povedala šéfredaktorka časopisu ŽIVOT, vtedy ešte redaktorka Slovenskej televízie PhDr. Renáta Klačanská, a ja som začala byť zvedavá. Pozhovárala som sa s ňou, rozhovor vyšiel v Nedeľnej Pravde a po nedávnom opätovnom prečítaní som si uvedomila, že má čo povedať aj teraz. Aj posledné dve odpovede, ktoré sa vtedy na novinovú stranu nevošli, ale v počítači zostali a v súvislosti so súčasnosťou môže byť zaujímavou nepredpokladanou pointou ich posledné slovo.

Pred čím si sa doteraz v živote sklonila najhlbšie?

Pred múdrosťou. Pred ľuďmi, ktorí sú „inde“. Sú múdri sami sebou; nesú myšlienku. A to je fascinujúce. Žiaľ, tých, pred ktorými som doslova a do písmena zostala stáť s otvorenými ústami, nebolo veľa. Je málo osobností posúvajúcich svet dopredu. Einstein, Beethoven... Jeden svojím myslením posunul a zmenil celé rozmýšľanie ľudstva, druhý tvoril fantastickú hudbu. On jediný. Ďalšie generácie, stovky, tisíce ľudí síce rozoberali jeho tvorbu, ale to žili z neho. Z toho, čo vymyslel, stvoril, priniesol na tento svet on. Na ľuďoch, čo posúvajú svet v tomto zmysle, je fascinujúce, že, hoci väčšina z nás uvažuje zaužívaným spôsobom, (lebo sme sa to učili, lebo to tak funguje), oni sa zrazu myslením vyčlenia a uvažujú inak. A nám sú, samozrejme, okamžite podozriví. Sú iní – a my nemáme radi individuality. Nemyslím bohémov správajúcich či obliekajúcich sa inak ako väčšina, ale ľudí, ktorí inak myslia. Nemáme ich radi, pretože im nerozumieme.

Žiaľ, zrejme máš pravdu. No predsa – aj obyčajný človek môže všeličo objavovať a posúvať svet. Aspoň ten svoj – a to nie je málo. Aký bol doteraz tvoj najväčší posun, objav?

Istá negatívna skúsenosť. Spôsobila, že mi spadli ružové okuliare a vtedy som možno pochopila, aké je niekedy úžasné – nevedieť. Hoci, keď som sa cez všetko prehrýzla a spracovala to svojím vnútrom do akejsi prijateľnej podoby, malo to na môj spôsob myslenia veľmi pozitívny vplyv. Keď totiž človeku spadnú ružové okuliare, začne sa zvyčajne na svet dívať reálnejšie a skutočnejšie. A splniteľnejšie sa teda stanú aj hodnoty, ktoré uznáva. A to je v istom zmysle výhra. Nepokladám totiž za nič úžasné, ak niekto prežije celý život v snívaní o niečom a kdesi na konci života si uvedomí, že to bolo nereálne, že zabil časť existencie snívaním o čomsi nesplniteľnom.

Čo ťa dosiaľ v živote najviac zasiahlo i obohatilo zároveň?

Odkedy som stratila otca, ustavične sa k nemu vraciam. Zomrel z hodiny na hodinu a jeho smrť i nevyhnutnosť vziať ju na vedomie bolo pre mňa čosi prevratné. Z hodiny na hodinu som vtedy bola prinútená začať uvažovať inak ako dovtedy, opäť v duchu prežiť roky s ním, jeho i svoje reakcie. Myslím naňho veľmi často a som nesmierne rada, že bol taký, aký bol. Mám pocit, akoby ma obohacoval posmrtne. Neviem to povedať inak.

Si veriaca?

Nie v bežnom zmysle toho pojmu. Mám akúsi vlastnú vieru. Od otcovej smrti verím – verím tak, že dúfam, veľmi dúfam (preto som sama seba presvedčila, že musím veriť), že sa s ním (a teraz už aj s mamou, pozn. MM) po smrti stretnem. A ešte dúfam, že existuje aj niečo múdrejšie ako človek... Taká viera je vnútorné prežívanie. Na to človek nepotrebuje nijaké barly oficiálnej inštitúcie; k takej úvahe či poznaniu sa musí dopracovať sám. Nie je to ľahké, pretože je v tom obsiahnuté maximum slobody. Slobodný človek, a my teraz sme slobodní, je odkázaný iba na seba, na svoj úsudok, na svoj rozum, na svoje city. Môže sa síce podeliť s ostatnými, ale v úvahách a rozhodnutiach je sám. Človek zaštítený rôznymi inštitúciami určujúcimi „pravidlá hry“ (aj v otázkach viery) je ,,silný“, pretože nemusí po ničom pátrať, o ničom rozmýšľať, ako individualitu ho to však nesmierne oslabuje.

Byť silný nie je vždy jednoduché. Čo to vlastne znamená?

To je veľa vecí dokopy... Budem hovoriť o tom, aká by som ako silný človek chcela byť ja. Predovšetkým by som rada zostala citlivá. Necitlivosť veľmi ochudobňuje. Byť silný nesie v sebe schopnosť rozmýšľať a vyrovnávať sa s tým, čo objavíme. Schopnosť vyrovnávať to, čo život prináša, vedieť sa nesmierne tešiť aj smútiť. Ale s mierou. Občas sa mi to darí, no mávam aj veľmi zlé obdobia.

Čo robíš, keď máš zlé obdobie?

Ááách... Keď sa vyzúrim, vyplačem a vysťažujem, komu sa vysťažovať môžem, zapnem všetky páky, aby som sa z toho dostala. Ak chcem byť fit psychicky, musím byť fit aj fyzicky, takže – hoci sa mi nechce, upravím sa, rozhýbem telo, a potom – musím rozmýšľať. Vŕtať do seba: Prečo som smutná? Čo sa deje? Prečo je to tak, ako to je? Čo môžem zmeniť? Čo z toho, čo mi ubližovalo, môžem vynechať? Čo som robila zle?

Prekáža ti, ak sa ľudia nevedia vyrovnať s tým, že človek, ktorého si zvykli vídať v istej rovine, odrazu prejaví aj ďalšiu stránku svojho ja. Neschopnosť tolerovať všetky dimenzie druhého však zrejme vyplýva z neschopnosti tolerovať, že život sa môže odohrávať vo viacerých rovinách...

Áno, naše ja sa skladá z mnohých prvkov. Keby sme ich oddelili, akoby k sebe vôbec nepatrili, ale spolu tvoria zázračnú jednotu. Pri práci v televízii som napríklad na obrazovke vyzerala aj veľmi vážna, ale ja viem byť aj veselá, až bláznivá, aj sentimentálna. Ak som však išla s „kožou na obrazovku“, nemohla som robiť úplne všetko, čo by som niekedy bola chcela. Prispôsobila som sa. Všetci sa stále prispôsobujeme. Jedni viac, druhí menej. A ak niekto tvrdí, že nie, klame. Keď žijeme s ľuďmi, musíme sa prispôsobiť. A ja to rešpektujem. Ale niekedy mi bolo ľúto, že keby som si texasky, ktoré bežne nosím, bola dala pred kameru, (pravdaže nie na besedu s ministrom) diváci by si povedali – čo sa zbláznila? Ale prečo nie texasky? Veď v nich bežne chodím. Aj to som ja.

Možno je toto poznanie jednou z príčin, že nikdy nevynášaš definitívne súdy, si schopná spochybniť sama seba. Akoby ťa to dokonca bavilo.

Úžasne ma to baví! Naozaj málokedy hovorím nikdy, pretože myslím, že „nikdy“ asi neexistuje. Neviem, čo všetko sa v živote môže stať, tak prečo by som mala hovoriť nikdy? Či niečo urobím, alebo nie, budem vedieť, až keď sa v situácii, o ktorej teoretizujem, ocitnem. A ak som prístupná argumentom a pripúšťam, že pravdu môže mať aj druhý, sama seba obohacujem. Mám rada dialógy, kde sa partneri navzájom počúvajú a sú schopní rozísť sa v dobrom, aj keď si napokon každý ponechá pôvodný názor.

Čo ťa priviedlo k takejto tolerantnosti?

Asi poznanie, že všetko sa vyvíja, ja tiež – o desať rokov môžem mať iné názory. Nehanbím sa za to. Veď nič nie je trvalé, všetko môže byť aj inak. Ak niekto bude v devätnástich tvrdiť, že svoj názor nikdy nezmení, rada by som ho stretla v sedemdesiatke, aby mi povedal, či ho naozaj nezmenil. A ak nie, či na postoji z mladosti trval len aby nestratil tvár, či by nebolo poctivejšie uznať, že všetci sa vyvíjame a máme teda právo aj na omyly, aj na korekciu svojej cesty.

Netajíš sa tým, že veľmi rada začínaš. Baví ťa to pre pôvab nepoznaného, ktorý sa skrýva v každom začiatku?

Azda. Možno rada začínam preto, že by som ešte veľa chcela zažiť. Neviem si predstaviť, že by som mala zostať pri jednom povolaní. Sú ľudia, ktorí by sa po istom čase v pôvodnom povolaní vyčerpali a už by sa len opakovali. V inom však zrazu môžu byť dobrí, lebo majú nový motív, novú energiu. V zahraničí je celkom bežné, že keď človek za desať, pätnásť rokov dá jednému povolaniu všetko, čo mu mohol dať, ide inam. Inak by stagnoval. A ja by som ešte chcela čosi začínať aj kvôli sebe. Aby som ešte niečo nové zažila.

V akej oblasti?

Možno v diplomatických službách. Istá ich konzervatívnosť a presné pravidlá hry ma svojím spôsobom fascinujú. Myslím si, že žena-diplomatka má budúcnosť. Práve v tejto oblasti by sa dali báječne využiť pozitívne stránky ženského vnútra. Hoci, žena má aj vlastnosti, ktoré by som radšej vymenila za mužské. Citlivosť, ktorá je na jednej strane dobrá, na druhej škodí, lebo niekedy prejde do precitlivenosti, vzťahovačnosti, urážlivosti. Chlapi takí nie sú. Nemajú sklon k hystérii. Mužská cesta je síce niekedy menej citlivá, no je priamejšia a jednoduchšia.

Čím má byť, ak chce zdobiť i obohacovať, žena?

Toto je krásna otázka! Chcela by som povedať jedným dychom – som feministka, i nie som feministka. Neznášam mužskú blahosklonnosť typu – pomohol som ti s riadmi, tak čo ešte chceš? Mnohých mužov, aj keď to neradi priznajú, vystihuje vtip, podľa ktorého má vraj muž rád len takú inteligentnú ženu, ktorá pochopí, akého génia sa jej podarilo stretnúť. Muži nemajú radi ženy-osobnosti, ktoré nepotrebujú muža na to, aby ich živil, aby za ne rozmýšľal. Len máloktorý je schopný vnímať, že žena a muž sú partneri. Rovnocenní. To neznamená, že žena má potláčať svoju ženskosť (to s tým nijako nesúvisí), ale buďme si partneri vo svojom vnútri i v živote.

Ľudská existencia má zrejme naozaj zmysel iba ak si dokážeme byť partnermi. Vo dvojici, trojici, vo veľkom spoločenstve. Aký však má byť podľa teba muž, ak má byť žene naozaj partnerom?

Jéééžiš, ja neviem... asi taký, ako žena v mojej predchádzajúcej odpovedi, ibaže v mužskom vydaní. Nevidím v tom rozdiel. Mala by som povedať, čo sa bežne rozpráva, teda že tým, o koho sa môžem oprieť, keď mi je zle? Ale preboha, veď to isté musím byť tomu chlapovi ja! Ak chcem, aby ma vnímal ako partnerku, je jasné, že to platí aj opačne. Hoci, my ženy to často zneužívame. Chceme byť emancipované, no nevieme emancipáciu statočne niesť. Čiže, keď sa nám to hodí, sme rázne, keď nie, meníme sa na nemohúce púpätká, ktoré by sa bez chlapa pri každom fúknutí zrútili. Lenže to nie je férové. Ak chceme byť partnerkami, nemôžeme sa vtedy, keď nám to vyhovuje, tváriť ako kvetinky, ktoré sú rady ochraňované, ofukované a rozmaznávané...

Láka (či lákala) ťa diplomacia. Svet z každej strany fackujú vojny. Vojna je zväčša mužská záležitosť. Akoby pre mužov bitky a hry na víťazov boli spojením detských hier s dokazovaním chlapskej sily. Zmenilo by sa podľa teba niečo, keby politiku riadili prevažne ženy?

Obávam sa, že nie. Nie som v tomto prípade nijaký romantik. Idealistického politika je príjemné počúvať, no realizovať jeho ideály je zväčša nemožné. Nemáme na to. Aby národ vystačil s prezidentom alebo premiérom, ktorý nie je typom vodcu, musí mať iné skúsenosti so slobodou, než máme my. Ukazuje sa, že pre nás je sloboda niečo príšerné – pretože je to zodpovednosť. Je, žiaľ, oveľa ľahšie oprieť sa o silného vodcu, prezidenta, ktorý za nás všetko vyrieši. A ľuďom sa zväčša zdá ľahšie mať (hoci aj dosť pofidernú) istotu, než byť spoluzodpovedný...

Mala si niekedy pocit, že pôsobíš hlúpo? Táto otázka vychádza z toho, že máš strach byť hlúpa.

No jasné! Mala... Keď som išla robiť doktorát, mala som pocit, že teraz musím vyzerať ako chumaj, lebo pri jednej otázke som mala okno. Lenže aj na hlúposť – aspoň na takúto – musia byť zvyčajne dvaja. Keby sa skúšajúci vtedy bol pýtal menej opovržlivo, možno by som sa z okna dostala a nebola by som si už pripadala taká hlúpa. Pocit, že sme hlúpi, je totiž občas len reakcia na správanie druhého človeka voči nám. A nakoniec, keď si už uvedomíme, že vyzeráme hlúpo, vlastne ani takí hlúpi nie sme.

Čo spôsobuje našu nechuť k zodpovednosti, no ochotu k agresivite?

Svet asi nikdy nebude ideálne miesto, kde sa všetci ľúbia, sú na seba dobrí, nikto nikomu neubližuje, vo všetkom vládne spravodlivosť. Tvrdím to, hoci som zarytý optimista. Agresivita je súčasťou človeka, ako je súčasťou každého živého tvora. Nemôžeme ju však vybíjať prirodzene, ale civilizovane, a tak si hľadáme všelijaké chodníčky. Pekný chodníček je šport, horší je ponižovanie, psychické deptanie či fyzické napádanie druhých... Je v našej moci, pre ktorý sa rozhodneme. Ideálom však nie je nebyť agresívni, ale vedieť sa korigovať. Sme súčasťou tohto sveta, v ktorom to bez agresivity umožňujúcej prežiť (v civilizovanom svete vlastne mať ostré lakte, snažiť sa byť najlepší) nejde... Bolí to, no keď lev zadrhne srnku, tiež ju to bolí. To je život.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel