Je o čom premýšľať
Mnohí vás vnímali a vnímajú ako človeka, ktorého nemožno zlomiť a už vôbec nie ohnúť. Nezmocnil sa vás niekedy pocit, že ste v niečom zlyhali?
— Nemožno ho zlomiť a už vôbec nie ohnúť – to znie pateticky. „Tu stojím, inak nemôžem. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“ Tak to vyhlásil Martin Luther a pre istotu sa opevnil na hrade Wartburg. Ján Hus neodvolal, dal sa radšej upáliť. Galilei odvolal, ale jeho objavy a názory pohli dejinami. Ak ma však svojou otázkou vyzývate, aby som hovoril o sebe, potom poviem, že som človek zanovitý, čo sa niekedy, keďže som ako novinár v istom zmysle človek verejne činný, javí aj ako gesto. Urobil som ho, napríklad, v auguste 1968. Kým neodídu, nebudem písať – vyhlásil som, zverejnil som a neodvolal som. Vedel som, čo činím, aj čo ma postihne. Len som nepamätal na to, ako na moju zásadovosť, a teda, ak chcete, na gesto, doplatia moje deti. Doplatili na to všetky štyri dcéry. Nikdy mi to nevyčítali, výčitky som si robil sám, ale do Canossy som neurobil krok ani za svet. Minulo sa rovných 20 rokov, kým som sa od rôznych pracovných nástrojov vrátil k písaciemu stroju. Teda predsa len určitá satisfakcia. Ani ona však nevymazala istú mravnú dilemu, či má človek právo na osobné „hrdinstvo“, ak tým uškodí iným, dokonca tým, za ktorých nesie nemalú zodpovednosť. Starý Erenburg napísal, že intelektuál je ako steblo trávy, ktoré sa ohne k zemi, keď je pľušť a narovná sa, keď zasvieti slniečko. Nemám pocit, že by som bol niekedy zlyhal len preto, že som sa nerútil hlavou proti múru.
Kde ste čerpávali a čerpáte silu? Je vaším motorom práca či oddych alebo ľudia okolo vás? Alebo zo všetkého potroche?
— Akáže už sila, keď o pár mesiacov budem až po krk v osemdesiatke? Kým som bol mladší, dokonca ešte aj ako šesťdesiatročný, nevedel a nechcel som si predstaviť, ako budem vyzerať a čo bude so mnou o dvadsať rokov. Viete, že som mal 56 rokov, keď som konečne získal výučný list murársky a vykonával som to remeslo ešte 11 rokov? Teraz už pracujem málo, ak máte na mysli písanie. Nielen pre úbytok síl, ale aj pre pocit, že som už všetko napísal, ba že už všetko bolo napísané predo mnou. A čo z toho, márnosť šedivá? Niekedy by človek najradšej zvolal s básnikom: „Len hŕba skál! Človek by nad tým zaplakal.“ Ale čo by zas bolo z toho? Teda, kým žijem, tak sa ako-tak hýbem a snažím sa byť užitočný tam, kde som najviac potrebný. Pri svojej manželke. Splácam dlh, len neviem, či ho celkom splatím. Život je hlavne, ba možno celkom, iba povinnosť.
V súvislosti s úvahami o disente a disidentstve o vás Peter Gomolčák napísal, že ste sa nezaradili nikam, kam sa vám to nepozdávalo – takže ste sa nezaradili nikam. Odhliadnuc od známej psychodilemy, ktorá nás zavše trápi túžbou byť súčasne výraznou individualitou i akceptovaným členom nejakého spoločenstva – je pre človeka nevyhnutné zaradiť sa? Má o to stáť? Stojíte o to vy?
— Pojem zaradiť sa mi zaváňa prílišnou disciplínou. Patriť niekam a zaradiť sa niekam, v tom je predsa rozdiel. Naozaj som sa pred novembrom ´89 ani po ňom nikam nezaradil. Od „zaradiť sa“ je veľmi blízko k „zoradiť sa“ a potom už len „pochodom v chod“, prípadne skandovať „fuj“ alebo „to je ono!“ Ale môže sa stať, že vás dodatočne zaradia do skupiny, v ktorej ste nikdy neboli. Mne sa to stalo. Fedor Gál vo vysielaní Českého rozhlasu ma pri príležitosti 25. výročia Charty '77 menoval ako jedného z jej slovenských signatárov. Myslel to dobre, veď ma poznal, ale veľmi sa pomýlil. Chartu som nepodpísal, nikto mi to ani len neponúkol, asi ma jej osnovatelia chceli uchrániť pred nepríjemnosťami, alebo si na mňa jednoducho nespomenuli. A s Antichartou sa nikto neopovážil za mnou prísť. Mal som pokoj. Keď však prišla pamätná jeseň 1989, ožil som ako starý vojenský kôň, ktorý začul poľnicu a z procesov proti tzv. bratislavskej päťke, najmä však proti Jánovi Čarnogurskému, som robil reportáže pre Slobodnú Európu. A v nasledujúcich rokoch som prehovoril aj na verejných zhromaždeniach, keď išlo o slovenskú suverenitu a samostatnosť. Ale udalosťami ani politickými stranami som sa nedal pohltiť. V ľudskom mravenisku som sa vždy dobre cítil, v dave nie. Človek môže zostať samým sebou medzi množstvom zhromaždeného ľudu a nemusí sa cítiť osamotený, keď je sám.
V roku 1995 ste jednu esej v Literárnom týždenníku uzavreli konštatovaním, že „pre rodeného Slováka by nemalo byť až také ťažké naučiť sa dobre po slovensky (nie slovensky!) a zvyknúť si ako na prirodzenú povinnosť poznať a používať vlastnú reč ako jazyk kultúrny a bohatý“. Kam sa odvtedy, podľa vás, posunuli (alebo skôr odsunuli či zasunuli) najmä profesionálni používatelia slovenčiny ako pracovného nástroja?
— Je to čím ďalej, tým horšie. Netrápia ma nenáležité anglicizmy, ktoré sa množia ako burina. To chaporenie za „svetovosťou“ je skôr smiešne a trápne. Je to móda a každá móda je prechodná. Slovenčina je životaschopný jazyk, všetko nové prežuje, strávi, užitočné pre svoj vývoj si upraví, osvojí a nepotrebný balast napokon vylúči. Veľmi ma znepokojuje niečo iné: postupný rozvrat gramatiky, nezmyselné spojenia, monštruózne slová. Ak si, napríklad, raz večer sadnete pred televíznu obrazovku s ceruzkou v ruke a potom sa pozriete do svojich poznámok, zhrozíte sa: nerozoznávanie podmetných slovies od predmetných (pre niekoho je zrejme neriešiteľný problém určiť vo vete podmet), verí sa len „na duchy“ a „na zázraky“, už nič nie je tak, iba „je tomu tak“, na športové stretnutia sa zásadne nenastupuje „kvôli zraneniu“ a lopty sa strácajú „vďaka nepresným prihrávkam“. Naši politici nikdy nič nedostanú, vždy iba „obdržia“, a keď si spomenú na niečo z minulosti, tak to nemôže byť pred desiatimi rokmi, ale zásadne desať rokov „nazad“ alebo „dozadu“. Prečo nie rovno do zadku? Na Slovensku sa už autá dávno nezrážajú, verejní činitelia sa nestretávajú, ba ani v krčme sa medzi mládencami bitka nestrhne. Ku všetkému len „dochádza“. Už iba čakám, že niekto zaspieva: „Došlo k zabitiu dvoch chlapcov bez viny. Jeden bol Kapusta a druhý Ursíny.“
Kam siahajú korene tohto stavu a aké by z neho mohlo byť východisko?
— Neúcta k slovenčine je jedným z očividných znakov neúcty k vlastnému národu. Neznalosť zavinená lenivosťou nikoho neospravedlňuje. A východisko? Rodina, škola, čítanie slovenskej klasiky, dobrej súčasnej slovenskej i prekladovej literatúry, sebavzdelávanie.
Na ďalší neduh nielen našej žurnalistiky, ale celej spoločnosti – bez začervenania klamať, poukazuje vaša excelentná stať „Veni, vidi fugi“. Akým spôsobom sa z tohto blata môžeme dostať, keď klamstvo a zavádzanie sa pokladá nielen v žurnalistike, ale aj v živote dokonca za oceneniahodný druh šikovnosti?
— S excelentnou staťou ste to prehnali. Bola to iba príučka a názorná ukážka toho, čo sa v žurnalistike nesmie. Napísať reportáž o tom, čo som nevidel, a pritom sa tváriť, že som bol na mieste činu, je zavádzanie čitateľa a autorovi sa to vypomstí, lebo udalosti sa nie vždy odohrajú podľa vopred vytlačeného programu. O klamstvách a podvodoch, v ktorých sa národ brodí, sa rozširovať nebudem. Nie som kazateľ.
V texte o Pavlovi Ličkovi citujete Solženicyna: „Na nespravodlivosť musí byť spisovateľ pripravený. Je to riziko jeho povolania. Osud spisovateľa nebude nikdy ľahký.“ Týka sa toto poznanie iba spisovateľov?
— Nie. Týka sa mnohých. „Tragédia našej generácie je v tom, že hlupáci a zadubenci zosadzujú a ničia vynikajúcich a obetavých ľudí.“ Bolo by odo mňa nečestné, keby som od vás chcel, aby ste hádali, od koho a z ktorých čias je tento citát. Nuž – jeho autorom je čínsky filozof Sun-C´. Odznel pred dvetisíctristo rokmi. Nedá sa na ňom nič meniť. Žiaľ!
Žiaľ, nič sa nedá meniť ani na tom, že nespravodlivosť je stále súčasťou nášho života. Ale čo vlastne je nespravodlivosť ?
— Slovenčina má na to aj iné, dnes už málo používané slovo – skrivodlivosť. „Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre.“ Človek má pre krivdu vyvinutý zmysel, lenže málokedy ho poslúcha. Vie byť náramne vnímavý a bije na poplach, keď sa krivdí jemu, alebo si len namýšľa, že sa mu krivdí, ale ostáva často ľahostajný, keď sa krivdí iným. Zákon prírody – silnejší jedinec a druh prežije – by v ľudskej spoločnosti nemal mať miesto. Ale má ho a má ho čoraz viac. Medzi osobami, sociálnymi skupinami, národmi a štátmi.
A čo je spravodlivosť? Nie je to iba vysnívaná veličina, ktorá sa nikdy nenaplní – preto, že je to v istom zmysle objektívne nemožné?
— Oboma otázkami ma nutkáte, aby som sa pokúsil o definíciu. Nepokúsim sa, nie som schopný, necítim sa povolaný. Spravodlivosť medzi ľuďmi a národmi sa nedá merať metrom ani chronometrom. V športe je to možné, aj to však len v tých disciplínach, kde sa nehodnotí „umelecký dojem“, ale iba dĺžka, výška, čas. Spravodlivosť je, pravdaže, ideál. No pre človeka i pre národ je lepšie stokrát sa sklamať v ideáloch, ako nemať nijaký. Konečný cieľ existuje, ibaže je v nekonečne. Teda nie on sám, ako taký, ale cesta k nemu, ustavičné pády a zdvihy (Cum cecidi, surgo!) sú osudom a mravným meradlom našich kolektívnych činov i osobných počinov. Ak máte náhodou na mysli (a ja si myslím, že máte) aj dávny, nedávny i celkom súčasný svet krvavých vojen, vedených v mene „spravodlivosti“ dovolím si vás odkázať na výrok z posolstva pápeža Jána Pavla II.: „Nebude mier bez spravodlivosti a nebude spravodlivosť bez odpustenia.“ Takže máme o čom premýšľať.
Premýšľajme teda – je spravodlivosť čosi, za čo sa má bojovať až tak, že človek je na jej oltár ochotný položiť život?
— Keď už máme poruke Múdrosti starej Číny, prečítam vám z nej ešte niečo: „Kedysi boli ľudia ochotní radšej zomrieť, než by vykonali niečo, čo nie je v súlade s princípom konania v zákonoch spravodlivosti. Dnes je človek pre skrášlenie svojich obydlí, pre radosť zo žien, konkubín či vecí, ktoré si predtým dožičiť nemohol, schopný každej podlosti.“ (Meng-C´, tiež dobrých tristo rokov pred Kristom.) Všimnite si, prosím, slovo „kedysi“. Kedy vlastne bolo to „kedysi“? Vždy v minulosti, nikdy nie v prítomnosti.
Život má však svoju hodnotu vždy. Za čo by ste boli schopný položiť ho?
— Bol som schopný a ochotný riskovať svoj život (nie položiť na nejaký oltár), aj som ho riskoval, napríklad v boji za slobodu a národnú česť v Slovenskom národnom povstaní. Neviem, za čo by som ho mal obetovať dnes. Ak by som však vlastným životom mohol zaplatiť za záchranu mne blízkeho a vzácneho života, nezaváhal by som. Ale ináč? „Ako dobre, že všetci nadšenci sú mŕtvi. Inakšie by museli vidieť, že ich dielo nepokročilo ani o krok dopredu, že ich ideál ostal ideálom a že nestačí rozmetať kamene Bastilly, aby sa z bezmocných väzňov stali slobodní ľudia“ (Gercen). Preto by som radšej ešte pre niečo trošku žil. Amen.
Novinár a spisovateľ Roman Kaliský (23. 9. 1922 v Slovenskej Ľupči – 8. 11. 2015 v Bratislave) po skončení základnej školy maturoval na Gymnáziu M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Ako študent chemického inžinierstva na Slovenskej vysokej škole technickej odišiel do Povstania a potom do Čs. armády. Po vojne bol redaktorom denníka Práca, dramaturgom Slovenského dokumentárneho, neskôr hraného filmu a 11 rokov (1956 – 1967) redaktorom Kultúrneho života. Od roku 1967 bol redaktorom Slovenskej televízie. Pre postoj k augustovým udalostiam v roku 1968 a nasledujúcej normalizácii bol politicky diskriminovaný a nesmel publikovať. Zamestnal sa ako robotník, neskôr sa vyučil za murára. Po novembri 1989 sa stal riaditeľom Slovenskej televízie, potom pracoval v Literárnom týždenníku, ktorého redakcia istý čas sídlila v reštaurácii Brämerovej kúrie v bratislavskom Zuckermandli, na ktorej rekonštrukcii sa murársky podieľal v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Pôsobil aj v Slovenských národných novinách, v denníku Republika a v Kancelárii prezidenta SR. Od roku 1994 bol na dôchodku.
Je autorom kníh Dlhá cesta (1961), Obžalovaný, vstaňte! (1963), kniha esejí Na poslednom úseku (1997). Bol aj spoluautorom knihy Konfrontácia (1969), autorom niekoľkých scenárov a televíznych inscenácií, ale aj, čo možno málokto vie, autorom pozdravu prezidenta Slovenskej republiky vojakom Slovenskej armády „Sláva vlasti, vojaci!“ „Sloboda a sláva, pán prezident!“