Slovenčina sa ubráni

Braňo Hochel - Marta Moravčíková

Braňo mi v jednom rozhovore povedal, že slovenčina sa ubráni všetkému zlému a prežije. On sa neubránil. Neubránil sa tomu, čomu sa raz v živote neubráni nijaký človek... Kedysi sme spolu „drali lavice“ v Klube redaktorov stredoškolských časopisov, spolu s ostatnými kamarátmi z klubu bol mojím hosťom na maturitnom bankete, potom, keď už bol nielen učiteľom a jazykovedcom, ale aj časovo veľmi vyťaženým politikom a ja časovo nemenej vyťaženou novinárkou, sme si už len zavše idúc po ulici, len zamávali. Naposledy sme sa stretli vlani na podujatí časopisu Knižná revue pri vyhlasovaní čitateľskej ankety o knihu roka. Keď som 11. apríla 2015 vo svojej knižnici mimovoľne, len tak, siahla po Braňovom Slovníku slovenského slangu, povedala som si, že sa tam možno o týždeň stretneme aj tento rok. Netušila som, že ho v tú sobotu zastihla tá, ktorej sa (azda slangovo) hovorí zubatá. Na jeho knihy však, kým sa budú čítať, ani nesiahne. A vďaka archívom a webu hádam nesiahne ani na náš rozhovor o jazyku spred dvadsiatich rokov uverejnený v Nedeľnej Pravde v čase, keď spoločnosťou lomcovali vášne rozpútané okolo jazykového zákona.

---

BRAŇO HOCHEL básnik, spisovateľ, vysokoškolský učiteľ katedry anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a jazykovedec (ako sám vraví) honoris causa. Zvláštne slová obohacujúce slang, ale najmä hrubosť a agresivita nášho jazykového prejavu (vtedy, žiaľ, rovnaké ako dnes, okorenené navyše hrubou neznalosťou spisovného jazyka tými, ktorí sú jeho profesionálnymi používateľmi) sa totiž práve v tom čase rozkošatili tak veľmi, až sa mi žiadalo spýtať, prečo. Braňo sa v tomto prípade stotožnil s poznatkom svojej manželky, psychologičky Mirky, ktorá sa pri stretnutí starala, aby sme mali stále plné poháre so salvatorkou a Braňo na moju otázku o hrubosti začal takto:

V osemdesiatom deviatom na námestiach si ľudia stáli zoči voči, dôležité miesto a váhu v komunikácii mali gestá, mimika, tón reči. Z námestí sme odišli, a to, čo hýbe naším životom, vnímame len prostredníctvom spravodajstva, ktoré je napríklad v televízii aj svojím jazykovým prejavom veľmi sterilné. Akoby sa snažilo ukázať, že u nás všetko klape, že sme spokojní. A v nás to pritom vrie. Pretože okrem rečí na to veľa iných možností nemáme, ventilujeme napätie výberom slov. Všetko, čo sa predtým odohrávalo na námestiach, prešlo teraz LEN do úrovne jazyka.

Množstvom neraz nezrozumiteľných slov sa navyše usilujeme presvedčiť, obrátiť „na svoju vieru“, na svoj obraz poznania. Zložitý jazyk nás neraz posúva len k nedorozumeniam. Nebolo by menej niekedy viac?

— Bohatstvo aktívnej a pasívnej slovnej zásoby nemôže komunikácii škodiť. Jazykovú kultúru však charakterizuje i schopnosť použiť správne slovo na správnom mieste. A nedorozumenia vznikajú aj preto, že každý z nás je orientovaný ináč, takže zásoby našich jazykových prostriedkov sa vždy optimálne nestretávajú. V každom prípade je krásne, že máme veľmi veľa jazykových prostriedkov, a že každý má aj výlučne vlastné.

Tvoj Slovník slovenského slangu je oproti podobným anglickým či americkým slovníkom útly. Dá sa v tomto prípade merať kvalita jazykovej tvorivosti objemom?

— Angličtina žije na veľkej ploche, často v zákutiach, aké nepoznáme; je plná javov, aké v slovenčine nikdy nebudú. Ale na druhej strane, jazyk liverpoolských pubov je napríklad oproti jazyku petržalskej krčmy Kométa pomerne chudobný. Vydávanie slovníkov nespisovnej slovnej zásoby však má v anglosaskej oblasti dvestoročnú tradíciu, takže je pochopiteľné, že toho zozbierali viac. Najmä americké slangové slovníky navyše zachytávajú i slová fungujúce len jednu sezónu. Rozsah slangových a iných lexikografických či lingvistických publikácií však s bohatstvom jazyka priamo nesúvisí. Prekladová literatúra jednoznačne dokazuje, že slovenský jazyk nie je o nič chudobnejší než akékoľvek staršie či tradičnejšie jazyky.

Rozsah slovníka zrejme ovplyvnili dosť prísne kritériá určujúce, ktoré výrazy doňho patria alebo nie.

— Áno. Poznám profesionálov i amatérov, ktorí majú veľmi zaujímavé zbierky toho, čo podľa koncepcie môjho slovníka slangom nie je. Keby však boli finančné prostriedky a dosť ľudí, bolo by užitočné ich vydať. Tým skôr, že logika výskumov a analýzy lexikografických prác ma priviedli k téze, že slang je dnes (s istými výnimkami) jediným zdrojom obohacovania národného jazyka.

Lenže slovo slang väčšine asociuje škaredé, pejoratívne, hrubé, sprosté slová.

— Ja sa nazdávam sa, že „sprosté“ slová neexistujú. Len je niekedy hlúpe niektoré slová použiť. Napokon, akékoľvek tzv. sprosté slovo môže v istých situáciách fungovať celkom normálne. Samozrejme, keby ho použil politik alebo novinár oficiálne, trčalo by ako päsť na oko. Aj použitie slangových slov vyplýva zo situácie. Už som kdesi napísal, že používať semiotickú alebo akúkoľvek inú odbornú terminológiu v oravskej krčme je rovnako vulgárne, ako používať vulgarizmy na hodine dejepisu.

Ale žiaci by sa tomu hádam ani veľmi nebránili. Veď slangom mladých ľudí vrátane dievčat akoby boli predovšetkým vulgarizmy. Môžu podľa teba ich používaním spätne ešte viac hrubnúť a vulgárnieť?

— Zrejme áno. Jazykový prejav môže ovplyvniť ľudské správanie. Mladí sa cítia dospelí, no dospelí ich tak ešte neakceptujú. Aby si teda potvrdili svoj status a hodnotu, nadužívajú vulgarizmy a silácke reči.

Funguje to však aj opačne. Napríklad v angličtine v podstate neexistuje odpoveď yes alebo no, teda áno či nie. Povie sa yes sir, no madamme, alebo yes, I know; k jednoduchému áno či nie sa vždy niečo pridá; vlastne ako prejav zdvorilosti, a to môže modifikovať správanie ľudí.

Badať v poslednom období nejakú výraznejšiu tendenciu k vulgarizmom aj inde než medzi mladými?

— Veľmi zvulgárnela syntax – vetná skladba; je oveľa, oveľa zlostnejšia. Aj vyhlásenia koaličných strán k súčasným sporom (rozhovor sa odohral a vyšiel roku 1995, pozn. mm) sa podobajú niektorým hlúpym vyhláseniam zo sedemdesiatych rokov; sú povrchné a syntakticky zlostné. A to na nás pôsobí – bez ohľadu na to, či sa s tým stotožňujeme, alebo nie. Vplyv tohto javu na jazyk však bude iba sezónny, bez ohľadu na politickú situáciu. Pôsobia v ňom totiž ochranné mechanizmy a z hľadiska dlhodobého kontextu je voči takým vplyvom imúnny.

Ľudia však voči mimoinformačnému a mimokomunikačnému pôsobeniu jazykových prostriedkov, teda aj voči ich agresivite a zlobe, imúnni nie sú. Nemali by sa tí, čo ich doba vyniesla na špicu, v bezobsažných agresívnych rečiach trochu krotiť, aby neprilievali oleja do ohňa?

— Nemôžu sa krotiť, lebo ich vyjadrovanie je obrazom ich vnútra. A istá ich intelektuálna prázdnota, intelektuálny deficit či defekt, sa prejavuje v prostriedkoch, ktoré odniekiaľ pochytali a ešte viac ich zdeformovali. Krotiť sa teda budú ťažko; ale nech sa nekrotia, možno sa na ich krotenie nájdu iní. Skrotia ich ostatní používatelia jazyka.

Skúsenosti ma presviedčajú, že mnohí ľudia s najnižším vzdelaním dokážu vyjadriť myšlienku oveľa zrozumiteľnejšie a s väčšou sumou poznania než intelektuáli usilujúci sa často len o množstvo slov.

— To sú veľmi presné skúsenosti. Vo svete sa napríklad v odbornom štýle už veľmi nenosia dlhé vety, lebo sa v nich stráca zmysel toho, čo chcú ich autori povedať. Aj u nás si v dlhých vetách hovejú len tí, čo inklinujú k pseudoobornému štýlu. Nejeden bankár, podnikateľ či politik pri slovnom prejave vníma a sústredí sa iba na vonkajšok, a netuší, že z hľadiska štýlu je najdôležitejší obsah.

Nie je príčinou aj zavše bezmyšlienkovité doslovné prekladanie niektorých termínov z iných jazykov?

— Nie je to vylúčené. Pre slovný prejav niektorých našich ministrov je typické, že každú vetu začínajú slovným spojením „myslím si“, hoci z hľadiska toho, čo chcú povedať, je absolútne bezvýznamné, čo si myslia. Táto barlička je zrejme dôsledkom akejsi personalizácie osobného štýlu, ktorý preniká z anglosaského prostredia. V angličtine je však prvá osoba gramaticky daná a jej použitie patrí k bontónu politika. Lenže anglické I think nie je slovenské ja myslím... Preberaním výrazov, ktorým nerozumejú, vznikajú potom z prejavov našich politikov (ale aj premnohých novinárov, a 20 rokov po tomto rozhovore je to priam epidémia, pozn. mm) až pseudovýpovede. Jemnôstky či ozdôbky, ako ich sami nazvali, ich napokon odvedú od toho, čo chcú povedať.

Lenže živý jazyk vystavený zahraničnej jazykovej agresivite sa preberaniu výrazov zvonka sotva vyhne. Je to hriech?

— Nie, preberanie z iných jazykov je prirodzené. Ani si neuvedomujeme, ako málo je v jazykoch pôvodného. Napríklad čeština je štylisticky, a najmä syntagmaticky poplatná nemčine. To je zrejmé v českom národnom obrodení, keď kalkovali (doslovne prekladali slová z cudzieho jazyka), ako teraz mladí ľudia kalkujú niektoré anglické, najmä syntaktické jazykové prostriedky. Teraz je agresívna angličtina, no nielen voči slovenčine; takisto pôsobí na češtinu, maďarčinu, ale aj na francúzštinu a iné veľké jazyky. Zostáva dúfať, že v slovenčine sa zachová, čo sa ukáže produktívne, a nadbytočné sa stratí. Nijaký semiotický (znakový) systém – ani jazyk – nepripustí nijakú redundantnosť, nadbytočnosť. Ak sa teda objaví niekoľko výrazov označujúcich totožnú vec, uchová sa efektívnejší.

Pomohlo by slovenčine cibrenie nášho jazykového citu, najvyššie postavených nevynímajúc? Hoci, dá sa vôbec jazykový cit a jazyková kultúry do niekoho vtĺcť?

— Vtĺcť naozaj nie. Výučba materinského jazyka je však veľmi dôležitá a jazykový cit cibriť môže. Ak nie iné, zabezpečuje aspoň to, že všetci absolventi stredných škôl vedia čítať a písať, a to vo svete vôbec nie je samozrejmé. O predmete writting, ktorý majú na väčšine univerzít v USA som sa nazdával, že je nejakou štylistikou, ale nie: tam sa vysokoškoláci učia pravopis. My tento problém nemáme. (Žiaľ, toto bol Braňov poznatok spred dvadsiatich rokov. Teraz už tento problém – teda neznalosť pravopisu na vysokých školách, ale aj v redakciách vydavateľstiev, novín, časopisov či elektronických a webových médií máme aj my... pozn. mm.) Samozrejme, niekto je na jazyk citlivejší, niekto si ho, aj vzhľadom na profesiu cibrí, niekto je ťarbavejší. Jazykový cit však nespočíva len v lingvistike. Odráža sa v ňom celá intelektuálna kapacita človeka.

Poprevratové uvoľnenie spôsobilo, že sme sa aj v tomto zmysle viac odhalili. Čo okrem agresivity angličtiny prinieslo spoločenské uvoľnenie v jazykovej oblasti?

— Niektoré bulvárne či na hranici bulváru balansujúce noviny priveľmi nerešpektujú zásadu použiť správne slovo na správnom mieste. Pociťujem to ako isté násilie na myšlienke, ktorú prezentujú. Štylistickým rozborom niektorých novín sa zase dá dokázať, že nielen jej štylistická agresivita, ale aj zlosť, dokonca v syntaktickej rovine, je jej obsahom. Ale ja som presvedčený, že na to je každý (dokonca po čase aj mnohý ich vášnivý čitateľ) alergický a zaujme obranný postoj – neprijme to. Pretože nás zaujíma obsah, nie forma.

Nemôže však forma plná zloby (ale aj neznalosti a nevzdelanosti) ovplyvniť náš život až nebezpečne?

— Forma, ktorou nasiakneme prostredníctvom jazyka, môže krátkodobo zvýšiť našu agresivitu, pokaziť alebo mierne deformovať jazykový cit. Nemôže však dlhodobejšie zasiahnuť ani do vývinu jazyka, ani do vývinu spoločnosti. Nie je to nič hrôzostrašné. Rovnako sa to prejavuje aj inde, a netreba s tým bojovať. Samo sa to vykryštalizuje, ustúpi či nájde podobu, ktorá nebude pôsobiť ako päsť na oko. Slováci si svoj jazyk ubránia.