Najvzácnejšie, čo máme, je čas

To mi povedala výtvarníčka EVA LINHARTOVÁ-BACHRATÁ (1943), rodáčka z pražského Žižkova, majsterka ponoru do sveta prírody ktorej vo svojich dielach vzdáva hold a zároveň sa stáva jej dôstojnou umeleckou partnerkou.

Pamätáte si svoj prvý obraz alebo obrázok?

— Pamätám. Raz, mala som vari tri či štyri roky, ma maminka v noci zobudila, keď sa vrátila odkiaľsi z divadla. Na stole vo veľkej izbe totiž našla namaľovaný obrázok Adama a Evy. A bol dosť verný. Lebo ja som nikdy, ani ako dieťa, nekreslila a nemaľovala len tak, že ruky a nohy mojich postavičiek boli len paličky, ale robila som aj kontúry tela a svalov. A v tomto prípade mal strom, pod ktorým Adam s Evou stáli, aj halúzky. Pre mamičku však bolo podstatné, že tam, kde treba, mal Adam nakreslené to, čo tam má mať, teda znak svojej mužskosti. A tak ma zobudila, znepokojená, ako som na to prišla.

Eva Linhartová-Bachratá, foto: Marta Moravčíková

A ako ste na to prišli?

— Na to si už veru nespomeniem, takisto, ako si už nespomeniem na to, čo som jej vtedy odpovedala. Pamätám sa však, ako ma úžasne naštvalo, že ma v noci budí pre takú samozrejmosť, ako je Adamovo nahé telo a všetko, čo k nemu patrí.

V súčasnosti sa však nielen Adam a Eva, ale nijaké postavy vo vašich dielach nevyskytujú. Ale cez pocity, ktoré vyvolávajú, pôsobia ako by boli plné ľudí. Charakterizuje ich jemnosť, ale nie sú prejemnené. Akoby vyjadrovali istý paradox prírody a jej pôsobenia na človeka. Lebo čo ako vie byť divá, drsná a surová, niekedy až krutá, predsa len príroda náš život zjemňuje. Pretože keď ňou človek len nepreletí, ale ju naplno – a s pokorou – vníma, môže ho zjemniť. Ako ju vnímate vy?

— Pre mňa je príroda naozaj strašne silná. Strašne je v tomto kontexte presné slovo vyjadrujúce viac ako pojem veľmi. Chodím do prírody nesmierne rada. Všade vidím znaky, náznaky, symboly, znamenia. Ako by mi niečo rozprávala a ide o to, aby som to pochopila. A aby som to dokázala stvárniť, musím tie motívy z prírody zažiť. Kým ich „nezažijem“, kým ma to neočarí, nemôžem to stvárniť. Výpovede o niečom sú aj vtáčie hlasy či jemné zacvrlikanie nejakého hmyzu v chladnom ráne. Vnímam ich ako posolstvo a verím, že moje pocity očarenie sa prostredníctvom obrazu stane podobným zážitkom aj pre diváka.

Zvláštnym zážitkom z vašich obrazov sú farby. Chvíľami pôsobia, ako by nahrádzali tvary a kontúry, inokedy splývajú do svetelných a farebných vĺn a vťahujú človeka kamsi do hlboka. Aj tie sú súčasťou vášho zažívania prírody?

— Dá sa to tak povedať. Každá farba niečo symbolizuje a vplýva na nás, aj keď si to neuvedomujeme. Mojimi farbami sú modré, ale keď vidím napríklad paletu krásnych jarných zelených farieb, zdá sa mi, že mi príroda chce povedať zasa niečo nové, čo by som mala dať do svojich pastelov a olejov. Ani čo by sa mi tými farbami prihovárala; ako tlmočníčke, ktorá odovzdá jej posolstvo, ale aj to, čo v nej zažíva, ďalej. Niekedy sa mi dokonca stáva, že niečo namaľujem skôr, ako to vidím a zažijem.

Eva Bachratá-Linhartová (*1943 v Prahe) už ako malá nielen doma na Žizkove, ale aj po presťahovaní s rodičmi na Slovensko vyrábala bábky do divadielka, ktoré si doma hrávali so sestrou a myslela si, že jej osudom bude bábkarstvo. Na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave však vyštudovala odbor keramika u profesora Theodora Lugsa, kde sa spoznala s budúcim manželom, umeleckým historikom Bohumírom Bachratým. Istý čas pracovala ako aranžérka a návrhárka a od roku 1979 je v slobodnom povolaní. Je členkou Zväzu slovenských výtvarných umelcov, od roku 1990 Slovenskej výtvarnej únie, Spoločnosti voľných výtvarných umelcov a Českého spolku. Usporadúva tvorivé dielne pre deti, predovšetkým však maľuje. Jeden z dvoch synov je matematik, druhý režíruje, píše rozprávky a rozhlasové hry.

To znamená, že prírodu vnímate veľmi citlivo a že jej rozumiete. Nemožno vašu schopnosť pretavovať ju do umenia vnímať aj ako istý dar za pokoru, ktorú voči prírode prejavujete?

— To by bolo krásne, ale ja mám stále pocit, že by som prírode mala rozumieť ešte viac. Niekto hovorí, že je nedokonalá, ale podľa mňa sú napríklad už len farebné kompozície, ktoré vytvára, úžasne čarovné, a som presvedčená, že niečo znamenajú. Podľa mňa sú to symboly a variácie rôznych pocitov, ktoré buď cítime a vnímame, alebo nie. Ja ich cítim. A som presvedčená, že aj tí, čo sa potom dívajú na moje obrazy, pochopia odkaz prírody, ktorý som im sprostredkovala.

Rozumiete prírode tak, ako keby sa s vami zhovárala?

— Keď si aj myslím, že niečomu začínam rozumieť, vymaľujem sa z toho po istý bod a ďalej nejdem. Akoby zo strachu, že na to, čo má byť vypovedané, nakoniec prídem a radšej to nechám akoby zahalené tajomstvom. Je to, ako keby som bola takmer na kraji priepasti, ešte krok a niečo sa stane, a preto ten krok neurobím. V istom období som asi dva alebo tri roky maľovala pyramídy, a vtedy som mala dojem, že rozumiem ich odkazu. Mala som v nich farebné štvorčeky, kamene, z ktorých sú vybudované a väčšinou som tam urobila jeden kváder zlatý. Keď sa mi to stále opakovalo, hovorila som si, že to alebo tam je odkaz, ktorý sme mali pochopiť. Irituje ma, že hoci nám minulosť zanechala veľa znamení a odkazov, ustavične postupujeme, ako keby sme boli kdesi na začiatku. Predstavovala som si, že zlatý kváder v mojich pyramídach je ten najdôležitejší odkaz, ktorý nám pyramídy zanechali. A keby sme pochopili to, pochopíme všetko. Išlo to tak ďaleko, že sa mi s pyramídami aj snívalo.

Akým spôsobom ste porozumeli tomuto mohutnému odkazu minulosti?

— To bol pocit. Ako keď človek vie, ale nemá slová, ako svoje poznanie vyjadriť. Ako keby to išlo okolo mňa alebo cezo mňa. Ešte krok a už by som do toho spadla. Ako keby som sa bála, že to, čo objavím, neunesiem. Cítim akúsi bázeň, ani čo by som na to ešte nebola pripravená, a preto s tým krokom otáľam, váham ho urobiť. A tak som sa jednoducho zastavila chvíľu pred tým, ako som na to našla slová. Ale také zážitky a pocity sa vracajú. Veľa ráz som som si už uvedomila, že idem po nejakej ceste, a keď som už pri cieli, ten ma akosi nezaujíma. Dôležitá je cesta. A tou cestou sú v mojom prípade práve moje obrazy.

Eva Linhartová-Bachratá: Iný svet

Eva Linhartová-Bachratá: Iný svet

Vaším častým vyjadrovacím prostriedkom je pastel. Priťahuje vás, lebo pôsobí ako zjemňujúci element drsnosti?

— Priťahuje ma jemnosťou. O pasteli sa hovorilo, že je to kresbová technika. Ja ho však posúvam do polohy maľby. Raz, ešte v minulom režime som v jednom obchode videla škatuľu neuveriteľne krásnych pastelov. Stáli dvetisíc korún a ja som vtedy zarábala nejakých sedemsto... Ale na tie pastely som sa chodila dívať ako na zjavenie, až som si na ne požičala. Tú škatuľu ešte stále mám, bolo v nej okolo 280 farebných odtieňov. A bolo pre mňa nesmierne vzrušujúce vidieť tie jemné nuansy farieb. Práve pastel tie farebné nuansy umožňuje vytvoriť a vyjadriť nimi jemnosť, ktorá ma fascinuje. Po roku 1990 sa na výstavách presviedčam, že výtvarníkov, ktorí pracujú s pastelom, pribudlo. Mnohí zrejme prišli na to, že si ich možno brať všade so sebou a rýchlo zaznamenať, čo nemá byť zabudnuté. Navyše žiari. Zažiari, aj keď sa použije ako podklad a zaujímavý je aj v kombinácii s akrylmi či inými prostriedkami a technikami.

Myslíte si, že život vnímame cez prizmu prírody dostatočne dohlboka? Uvedomujeme si, že sme jej súčasťou a že nám chce niečo povedať? Alebo skôr, že nám aj niečo hovorí, ale my ju nepočúvame?

— Bohužiaľ sa od prírody vzďaľujeme. Keby sme si priznali, že nie sme jej vrchol, že sme len jej súčasť, hádam by sa zmenila aj filozofia našej existencie. Nie sme to najvyššie, čo rozhoduje za zvieratá, rastliny, za vodu, dažde; mali by sme pred prírodou zotrvávať v pokore.

Vy v takej pokore zotrvávate?

— Snažím sa o to. Mám napríklad rada búrku. Keď počujem, ako buráca, hovorím si, že nám zase ukazuje, kto je tu pánom. To, že sa od prírody vzďaľujeme, nie je nič dobré, veď s ňou sa dá žiť v symbióze. Napríklad prostredníctvom krásnych parkov. Tiež sú mojou inšpiráciou. Najmä anglické parky sú zázraky, ktorými sa človek upravenou krajinou priblížil k divokej prírode. Tak vnímam aj českú krajinu, ktorej súčasťou sú umelé rybníky a stromoradia, čo sú tu od čias baroka, až renesancie, keď sa robili nielen projekty parkov, ale aj projekty krajiny. Sú dielom človeka, a napriek tomu prírodu nerušia, ale s ňou splývajú. Tým, ktorí tie parky vytvorili, sa treba pokloniť. Rovnako obdivujem aj hudbu starých majstrov. Je naivné myslieť si, že ľudia dávnych storočí neboli na takej úrovni ako my. Veď pochopili genialitu hudby, ktorá sa vtedy nedala zaznamenať inak ako notami. Vnímali ju len okamih, ale zážitok z dotyku s ňou vyhľadávali a potrebovali. To je podobné ako v prírode. Hudba a príroda ako celok je akoby neuchopiteľná, ale obohacuje človeka náznakmi, symbolmi, niečím chvejivým, čím na nás pôsobí. Stačí si na ňu len nájsť čas a čakať, čo s nami urobí.

Hovorili ste o kráse českých stromoradí a krajiny, ale inšpirujete sa aj prostredím okolo Banskej Štiavnice, Liptova, západného Slovenska. Čo vás, okrem životného partnera primälo žiť práve tu?

— Na Slovensko som prišla ako dieťa, keď otec, majster vlásenkár na Barrandove, dostal angažmán v Slovenskom národnom divadle. Najprv som si nevedela zvyknúť a zlepšilo sa to až na Škole umeleckého priemyslu, kde som sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Niekoľkokrát som sa pokúšala dostať na vysokú školu, ale vždy to stroskotalo na tom, že som pre svoj pôvod nevyhovovala. Tak som nejaký čas robila v kefovej továrni a neskôr ako výtvarníčka a návrhárka v Zlatokove.

Eva Linhartová-Bachratá: Jesenná záhrada

— Eva Linhartová-Bachratá: Jesenná záhrada

To signalizuje vašu schopnosť vytvoriť si pevné vzťahy a väzby, pretože prekonať takú nepriazeň osudu a neujsť – vo vašom prípade k blízkym do Prahy – nie je jednoduché.

— Všetko, čo sa mi stavalo do cesty som prekonala s vedomím, že sa môžem spoľahnúť iba sama na seba. Dôležité bolo podľa mňa jedine to, čo viem. A hoci som časom pochopila, že to vždy neplatí, aj tak som bola stále sama za seba. Inak žiť neviem. Nebolo to vždy ľahké, ale maľovanie mi dávalo takú silu, že sa to nakoniec zakaždým dalo.

Vaša práca si do značnej miery vyžaduje ponorenie do samoty. Pritom sa však dosť angažujete aj spoločensky. Navštevujete aj organizujete rôzne sympóziá, pracujete s deťmi, pripravujete výstavy. Potrebujete sa po vyčerpávajúcej tvorbe v ponorení do seba nabiť stretnutiami?

— V rámci výtvarného umenia sa naozaj angažujem aj organizačne, ale mám rada samotu. Pri tvorbe je pre mňa dôležitý pokoj a pohoda. Veď to najvzácnejšie a najdrahšie, čo môžeme využiť v prospech niečoho dobrého na obohatenie seba aj druhých, je čas. Trvalo síce roky, kým som na obohatenie samotou prišla, ale zrazu ma začala priťahovať. Až tak, že keď pracujem na svojich obrazoch a manžel, ktorý si vedľa púšťa hudbu sa ma príde spýtať, prečo som v takom tichu, protestujem: veď som plná zvukov, spomienok, obrazov, zážitkov.

Patríte k výtvarníkom, ktorí sa so svojimi prácami nevedia rozlúčiť?

— Kým obraz nedokončím, je ako moje dieťa, ktoré sa len rodí a nikto mi do procesu zrodu nemôže vstupovať. Potom je to už iné. Ale na výstavách mávam aj nepredajné obrazy. Na to, aby som sa ich vzdala, sú priveľmi moje. A keď sa rozhodnem niečo predať, neraz urobím variáciu a originál si nechám. Ak ho aj dám ďalej, tak zvyčajne až po rokoch. Mnohé obrazy akoby mi totiž zrazu niečo hovorili, ukázali niečo, o čom som ani netušila, že v nich je. To sa zvyčajne stane, keď človek tvorí úplne uvoľnene a podvedome do obrazu zakomponuje sotva postrehnuteľné symboly, znamenia. Pri jednej z prvých výstav to bolo také silné, až som zrazu mala pocit, že nemôžem vystavovať, lebo ľudia sa mi dostanú pod kožu a rozšifrujú, čo je v mojich obrazoch zo mňa samej.

Existuje niečo, čo by ste zo svojej tvorby najradšej vymazali?

— Asi osem rokov robila návrhárku plakiet a vyznamenaní, a keď som sa rozhodla odísť na voľnú nohu, založila som všetko, čo s tým súviselo, niekam do pivnice. Veľmi ma tešilo, že už nebudem musieť robiť, čo chce niekto iný, a budem sa môcť venovať tomu, čo chcem robiť ja. To obdobie, keď som musela robiť veci nasilu (ale aj tie som sa snažila robiť čo najlepšie) sa síce vymazať nedá, ako sa nedá nič, čo človek prežije, ale nevraciam sa k nemu.

Eva Linhartová-Bachratá: Jesenná záhrada II

Eva Linhartová-Bachratá: Jesenná záhrada II

Teraz sa už na objednávku nerobí?

— Pravdaže robí. A mne aj v súčasnosti, keď pracujem na základe konkrétneho zadania, spomenúc si na to obdobie, keď som robila, čo som nechcela, ale musela, až vstávajú vlasy dupkom. Ale hovorím si, urob to, zarobíš si na voľnú tvorbu, na rámy, už sa s tým konečne vysporiadaj, vydrž. Aj to je niekedy nevyhnutné. Ale nie som typ, ktorému by to vyhovovalo.

Vaše obrazy evokujú, akoby na nich bolo namaľované čosi, čo tam vidíte len vy a divák to iba cíti. Ale keby to na nich nebolo, určite by mu to chýbalo a obraz by vnímal takmer ako nedohotovený. Čo sa vám pri tvorbe, ktorá vyjadruje taký odkaz, odohráva v hlave?

— To, o čom hovoríte, je trochu zámer, aby to diváka do obrazu vtiahlo a neprešiel okolo len tak. Ale to je môj pocit. A pocit, aký mám ja, má iste aj niekto iný, alebo sa v tom nájde. Ja sa s každým obrazom rozprávam, počujem pri maľovaní útržky rozhovorov, melódií. Keď napríklad nemôžem zaspať, zavriem oči a vybavím si svoju záhradu na chalupe, kde mám množstvo kvetov. Zaspávam akoby s pohľadom na tie kvety a prírodu. Počujem aj zvuky, a je zvláštne, že aj tie mi evokujú farby. A keď maľujem, vybavujú sa mi pocity zo zážitkov, ktoré ma inšpirovali. A jeden z najkrajších pocitov je, keď všetko nechám od seba odísť a vnímam farby. Hovorím tomu, že jedna farba si privoláva druhú. To sa mi stáva často. Robím so svojou modrou, ale žiada sa mi, napríklad modrozelená, alebo červená, ktorú inak často nepoužívam. Obraz neraz vedie mňa. Je v tom čosi rozprávkové. Pootvorím a dvere sa ďalej roztvárajú samy; a ja presne viem, čo mám urobiť, ako postupovať. Niekedy sa však stane, že neviem, čo ďalej, a to je potom trápenie. A dilema, ak mám nejakú predstavu a chcem ju namaľovať, ale obraz akoby si povedal: dosť. A ja si poviem – už ani čiaru. Ďalšia by to pokazila. Ale rozhodnúť sa, či pokračovať v naplnení svojej predstavy, alebo sa podriadiť „vôli“ obrazu, nie je jednoduché.

Celým naším rozhovorom sa ako červená niť ťahala príroda a jej súvislosti s ľudským životom, ale aj s vašou tvorbou. Čo okrem prírody ešte ovplyvnilo vašu tvorbu?

— Literatúra, poézia a tvorba kolegov. Niekedy je veľmi dôležité dať si dokopy výtvarníka a jeho dielo. Keď niekto povie, že nerozumie obrazom nejakého autora, odporúčam, aby si našiel románovú podobu jeho životopisu a dal si dokopy súvislosti, v akých žil a tvoril. Pravdaže, sú diela, ktoré človeka oslovia tak, že si povie ach, úžasné, ale zvlášť pri tých, kde si nie je istý, o čo v nich ide, pomôže, ak si prečíta životopis tvorcu, prípadne sa niečo podozvedá o dobe alebo spoločnosti, v ktorej žil či žije. Také poznanie súvislostí a okolností umelcovho života je často mostom k dielu. Lebo nikto nie je vytrhnutý z kontextu. Všetci žijeme v nejakých súvislostiach. A nemali by sme ich ignorovať.

Eva Linhartová-Bachratá: Jediná

Eva Linhartová-Bachratá: Jediná