Vojna je zvyk

Marta Moravčíková, Martina Balážová-Carr

 

Vojna naozaj nie je decentná, vo vojne sa bojuje a zabíja.

 

Lenže tá dvadsaťpäťročná mladá žena mi povedala aj to, že si síce nemyslí, že pohľad na mŕtvych je vhodný pre deti, no nazdáva sa, že vojnu, ktorá sa deje denne, by sme aj denne mali vidieť. Najmä, povedala, keď je od nás vzdialená iba sedem hodín cesty autom…

Dnes je k nám vojna oveľa bližšie.

Aj preto možno stojí za to zahĺbiť sa do niektorých myšlienok rodáčky z Martina, neskôr významnej dokumentaristky BBC, teraz nemenej významnej osteopatky v britskom Manchestri, dámy, ktorá behá maratóny v prospech ľudí postihnutých rakovinou a v roku 2023 absolvovala aj Medzinárodný maratón mieru v Košiciach.

Pracovala ako režisérka a reportérka pre Televíziu Spojených národov a hovorí, že jej najväčším úspechom bol materiál odvysielaný na CNN, ktorý značnou mierou prispel prijatiu rezolúcie na riešenie situácie v Chorvátsku. Jej myšlienky som síce zaznamenala dávno, keď ľudia bojovali o životy v konflikte medzi (etnickými) Chorvátmi a Srbmi, no sú, žiaľ, stále aktuálne. Oná dáma sa volá MARTINA BALÁŽOVÁ – CARR a celý rozhovor vyšiel v denníku Pravda v lete 1992.

Mnohí sa možno domnievajú, že taká práca vojnovej spravodajkyne pristane skôr mužom. Čo motivuje ženy, aby išli, hoci aj „len“ ako spravodajkyne, do vojny?

Zdá sa, že k motívu u mnohých prispieva to, že o vojne, na rozdiel od mužov, ktorí absolvovali základný vojenský výcvik, veľa nevedia. Ja som napríklad držala v ruke samopal až vo frontovej línii a aj vtedy som ho vnímala skôr ako hračku. Mnohé som si vtedy neuvedomovala, a preto som veľa riskovala a bola neopatrná.

Nevystriedal počiatočný pocit dobrodružstva po takýchto zážitkoch skôr pocit strachu?

Dobrodružstvo to bolo naozaj iba prvý raz, keď som ešte nevedela, do čoho idem. Ja i ostatní kolegovia sme sa vlastne išli pozrieť, ako vyzerá vojna. Druhý raz som išla do Chorvátska ako tlmočníčka západných kolegov, ktorí sa rozhodli ísť do Osijeku, keď sa očakával posledný útok a všetkých cudzincov vyzývali, aby odišli. Vtedy som sa veľmi bála... Hanbila som sa však dať to najavo a priznala som sa len svojmu šéfovi. Povedal mi, aby som teda nešla. Naozaj som nemusela, nebola to moja povinnosť, ale cesty tam sa vybavovali tak ťažko, že som nakoniec strach odohnala nádejou, že sa nám azda nejako predsa len podarí prežiť a vrátiť sa. Najväčšia hrôza sa ma však beztak zmocnila zväčša iba vtedy, keď som čosi prežívala prvý raz. Bála som sa, keď som prvý raz zažila bombardovanie, videla mŕtvolu, prežila v hoteli zásah posledného poschodia, keď sa všetko triaslo tak, ako by sa hotel mal už-už zrútiť.

Nebolo by bývalo bezpečnejšie spať radšej v kryte ako v hoteli?

Neskôr sme tak spávali, no spočiatku bola v krytoch mimoriadna zima. Až neskôr sa tam začalo kúriť, preniesli sa tam aj obchody, reštaurácie. Keď okolnosti človeka prinútia, prispôsobí sa azda i tej najnemožnejšej situácii. Ja som napríklad po prvých troch nociach nepokojného spánku v hotelovej posteli prebdela ostatné na recepcii a aj doma som sa potom stŕhala pri každom prelete lietadla (bývam pri letisku) presvedčená, že sa začína bombardovanie, no keď som bola v bývalej Juhoslávii nedávno, prespala som za jednu noc tri nálety…

Vo vojne sa zrejme človek musí naučiť rátať ako so stálou spoločníčkou so smrťou. Ako v takej situácii pôsobí pud sebazáchovy?

Ľudský organizmus sa po čase bráni tak, že si zvykne. Aj vojna sa po čase, žiaľ, stane zvykom. Človek si odrazu uvedomí, že mnohé z toho, čo ho spočiatku ochromovalo – pohľad na mŕtvych, strach, ho už nedesí. Privykol. Na dačo som si zvykla i ja, no napriek tomu by som nemohla byť fotografkou alebo kameramankou. To sú najviac riskujúci novinári. Ja som pri útoku, keď sa človek zvyčajne úžasne bojí, mohla, na rozdiel od nich, zaliezť do zákopu, ale oni strieľajúcich vojakov fotografovali a filmovali, kým som ja s rukami na hlave som spolu s ostatnými píšucimi kolegami čakala, kým sa útok skončí, aby som sa mohla preplaziť do auta.

Na nebezpečenstvo, strach, na mŕtvych okolo seba sa, ako vyplýva z vašich slov, dá zvyknúť. Možno sa však s nimi zmieriť? Môžu sa s nimi zmieriť ženy, matky? Aká by podľa vás bola budúcnosť vojnových konfliktov, keby vo vládach zasadali prevažne ženy?

Znalci by mi môj názor možno vyvrátili, ale ja myslím, že by bolo menej vojen. Muži ani čo by v istom momente prestali vojnu vnímať ako zabíjanie. Ako by to pre nich bola skôr hra, v ktorej sa snažia ukázať svoju silu, usilujú sa vyniknúť. Tak to pri bezprostrednom kontakte pôsobilo na mňa. Hrdinstvo nepokúša človeka len v bohatierskych bylinách.... A hoci aj na mužoch vidieť, že majú spočiatku strach, keď to prežijú, sú z nich zrazu hrdinovia. Prežili útok, vybojovali pozíciu, zabili nepriateľa – a zrazu sa majú čím chváliť, zrazu o ničom inom nehovoria. Záhrebské reštaurácie bývajú plné chalanov, ktorí sa cítia silní tým, že držia v rukách samopaly. Povznáša ich to, no mne sa to zdá strašné.

Kosia podľa vás vojny ľudské životy aj pre niečo iné, než pre moc a peniaze či pocit byť lepší, výnimočný, iný, byť nad ostatnými?

Pokúsim sa objasniť svoj pohľad. Na frontových líniách bojujú a zomierajú obyčajní ľudia. Ťažko povedať, či sú to hrdinovia, alebo si len dokazujú svoju silu či hrdinstvo. Isté však je, že každý tam nesie kožu na trh a okrem svojho „hrdinstva" vlastne nemá nič. A celé generácie čosi strácajú, pretože politici sa pri rokovacích stoloch nedokážu dohodnúť, alebo podpíšu dohody, ktoré nik nerešpektuje. Áno, Chorvátsko bolo napadnuté, no na druhej strane prijalo ústavu, o ktorej muselo vedieť, že sa ňou Srbi budú cítiť ohrození, takže to nemohlo priniesť nič dobré. Navyše sa, žiaľ, v každom konflikte kalkuluje aj s najušľachtilejšími ľudskými citmi, pretože práve v konfliktoch sú kýmkoľvek iným ovládateľné ľahšie než nami samými. V ľuďoch nie je ťažké vyburcovať nezdravý nacionalizmus, ktorý dokáže vo vhodnej chvíli poslúžiť hocijakej moci, čo s ním dokáže manipulovať. A žiaľ, demokraciu obyčajne nik, ani svetové mocnosti, nebráni len preto, že sa kdesi navzájom zabíjajú ľudia. Väčšinou sú za tým peniaze a najmä boj o rozdelenie moci.

Zdá sa, že nevyspytateľne pôsobiacim osídlam moci sa nevyhne nik, kto po nej siahne. Možno aj preto našou planétou zmietajú vojny takmer nepretržite počas celej jej histórie. Každá vojna pritom prináša okrem iného utrpenia i akúsi koncentrovanú zlobu a krutosť. Kde sa tieto vlastnosti podľa vás v ľuďoch berú?

Na to zrejme nedokážem odpovedať. Som presvedčená, že krutosti nemajú na svedomí obyčajní vojaci, ale extrémistické skupiny pôsobiace na jednej i druhej strane. V prípade Juhoslávie mi to pripadá ako akási odplata. Ako by si tamojší obyvatelia vracali čosi, čím sa jeden na druhom previnili počas druhej svetovej vojny. Aj vtedy sa navzájom vraždili. Myslím si však, že dôležitú úlohu zohráva aj pocit nenávisti vyvolaný bezmocnosťou.

Žiaľ, situácia vo svete nedáva priveľké nádeje, že by frontoví spravodajcovia v najbližšom čase mali núdzu o prácu. Vy sama ste mladá, no zažili a videli ste už veľa ničenia. Predstavte si, že by ste mali syna...

Zrejme sa ma chcete spýtať, či by som ho poslala do vojny. Ťažko povedať... Chcela by som mať syna, a nechcela by som, aby ho zabili vo vojne. Nechcela by som však ani to, aby sa o ňom raz hovorilo, že je zbabelý. Keby tu, nebodaj, bola vojna, zrejme by som sa s tým, že by išiel bojovať a prípadne sa nevrátil, musela zmieriť. Tak, ako sa s tým museli zmieriť chorvátske a srbské ženy, ktoré sa len modlia a plačú, pretože im nič iné nezostáva.