Potrebujem ticho

Marta Moravčíková, Václav Patejdl

Aj ako jeden z dôvodov odchodu zo skupiny Elán ste uviedli potrebu byť viac doma. Je azda koncertovanie náročnejšie na čas ako samostatná tvorba a interpretácia?

Ani nie. Zo skupiny som odišiel, lebo mi začalo prekážať najmä cestovanie. Cítim sa predovšetkým skladateľom a na komponovanie potrebujem istý časopriestor. Prostredie, pokoj. Mojej tvorbe vždy predchádza niekoľkodňová, až niekoľkotýždňová príprava. Hotelové izby som sa ako svoje pracovne akceptovať nenaučil. A hoci si dodnes brávam na cesty prácu, neviem sa na ňu nikde sústrediť tak ako doma. Robím síce v bývalej slúžkovskej izbe dvakrát jeden a pol metra, ale mám tam všetko, čo potrebujem. Aby som mohol tvoriť inde, musel by som so sebou okrem klávesového nástroja nosiť aj tú atmosféru. Najviac skomponujem v noci, keď ma neruší rozhlas, televízia, ani otázky detí; častokrát robím až do rána. Aj hudbu doma trochu obmedzujem. Celý deň ju totiž počúvam cez slúchadlá, takpovediac pracovne, takže nemám rád, keď sa púšťa nahlas. Len čo prídem, musí sa stišovať alebo dokonca úplne vypnúť. Ale to je prirodzené – potrebujem ticho.

Vždy ste kládli veľký dôraz na zodpovednosť pri práci. Práca odrazu začala mať v našom živote trochu inú hodnotu než voľakedy. Cítite zmenu vnímania jej ceny aj v umeleckej oblasti?

Myslím si, že sa nielen mnoho ľudí konečne naučilo brať prácu vážne, ale vážne sa začína brať aj ich kvalitná práca. A pretože ju zavše aj slušne platia, dokonca sa už vyplatí byť aj odborníkom. Profesionalita má konečne zmysel. Na predstieranie činnosti či na výhovorky už niet času ani peňazí. Každý racionálne uvažujúci človek pochopil, že mzda sa platí za NIEČO. Ľudia sa naučili pracovať s konkrétnymi finančnými tokmi a pochopili, že ak o ne nechcú prísť, musia zamestnávať profesionálov.

A má okrem finančného nejaký význam a váhu i morálne ohodnotenie umelcovej tvorby?

To asi závisí od situácie. Ja sa sťažovať nemôžem. Hoci som už viac skladateľ ako spevák, ľudia mi pri stretnutiach stále prejavujú priazeň a sympatie. To je veľké morálne zadosťučinenie, akési potvrdenie toho, že čo robím, má zmysel. Žiaľ, niektoré profesie ešte stále nie sú docenené ani materiálne, ani morálne. Pritom spoločnosť, ktorá chce byť zdravá a múdra, by si mala oveľa viac morálne i ekonomicky vážiť napríklad učiteľov či lekárov. Sú pre náš život jednoducho nevyhnutní. A neviem, kam ako spoločnosť spejeme a kam dospejeme, ak majú mať práve oni existenčné problémy.

Prečo ste sa pristavili práve pri týchto dvoch profesiách?

Pretože mám deti, ktoré chodia do školy, chcem, aby z nich raz vyrástli vzdelaní ľudia, ktorí by sa v živote uplatnili. A chcem, aby moji najbližší mali v prípade potreby takú zdravotnú opateru, aká je dnes dostupná a bežná vo vyspelom svete. Nerád by som zažil, aby sa nebodaj nemohli z nejakých zdravotných problémov dostať preto, lebo na to nie sú peniaze alebo odborníci – lebo emigrovali za slušnejším zárobkom. Lekári si predsa nemôžu privyrábať kolportovaním novín alebo podnikaním. Nemajú na to čas.

Na vašom rebríčku hodnôt je vzdelanie dosť vysoko. Aký má význam pre váš život?

Vážim si vzdelaných ľudí. Vyštudovať na vysokej škole síce neznamená automaticky byť vzdelaným, no malo by byť prirodzené, že ak sa človek rozhodne pre nejakú činnosť, mal by sa zoznámiť so všetkými dostupnými vedomosťami, ktoré o nej ľudstvo nazhromaždilo. A nadviazať na ne, rozvíjať ich, to sa bez vzdelania a práce na sebe nedá. Navyše je ľudský život príliš krátky na to, aby sa k dávno známym poznatkom prepracúval každý empiricky. Ja som sa rozhodol živiť hudbou, preto som šiel študovať kompozíciu na Vysokú školu múzických umení. Populárna hudba sa síce vtedy ako odbor nevyučovala, no základy sú pre každú hudbu rovnaké.

Nie ste len skladateľ a interpret, ale aj podnikateľ. Ako vnímate praktické vyústenie zmien v našom živote?

Zdá sa mi, že sa u nás opäť kalkuluje s určitou závislosťou ľudí, opäť sa vytráca to normálne, ľudské, žiada sa mi povedať spravodlivé, opäť sa za všetkým, čo robíme, hľadá niečo, čo tam nikdy nebolo. Ľudia sa dobreže nie povinne pridávajú na jednu alebo druhú stranu, a to je škoda. A pri tomto našom pobiehaní akosi zabúdame, že teraz nejde len o nás a že to, čo robíme a ako sa správame, nebude mať vplyv len na naše najbližšie roky, ale aj na ďalekú budúcnosť. A nielen na našu.

Mnohí hudobníci a speváci tesne po prevrate tvrdili, že ich nové podmienky nezaskočili, lebo sa vlastne vždy museli o seba i o prácu starať sami. Boli akoby vo výhode. Aká je situácia dnes?

Ja občas narážam na problémy, ktoré nemajú veľa spoločného s ekonomickou stránkou podnikania, no od ktorých ako podnikateľ do značnej miery závisím. Súvisia s tým, že náš hudobný trh je príliš malý, vzniklo viac vydavateľstiev, objavuje sa viac spevákov. Tlak na trh (ten sa zmenšuje aj minimálnym priestorom pre pôvodnú slovenskú hudbu v rozhlase a televízii) je väčší. To vytvára pôdu pre protekcie a preferovanie skladieb či interpretov podľa priveľmi subjektívnych, zväčša sympatizantsko-kamarátskych či úplatkárskych kritérií.

Týkajú sa tieto prejavy voľného trhu v hudbe iba Slovenska?

Je to zrejme bežné všade vo svete, no na takom malom trhu, akým je náš, to môže byť až deštrukčné. Nemôžeme totiž rátať s tým, že by po slovensky spievaná hudba našla uplatnenie v zahraničí; dokonca ani v okolitých krajinách. Všade majú svoju vlastnú, plus celosvetovú hudbu. Ak sa teda slovenská hudba nebude vysielať v našich masmédiách, tí, čo ju robia, sa ňou neuživia, budú robiť niečo iné a ona zanikne.

Lenže ak kvalitou nezodpovedá podmienkam trhu...

To by bol príliš zjednodušený pohľad. Nepokladám za správne, ak sa ani vo verejnoprávnych médiách nevysiela isté percento našej hudby, ba sa proti nej bojuje ako proti nekvalitnej. Je to nezodpovedné voči spoločnosti, poslucháčom, muzikantom. Nemám nič proti anglickej a americkej hudbe, i ja ju rád počúvam, nevravím ani, že sa má vysielať zlá hudba. Viem však, že toho u nás nevzniká tak málo, aby sa aj medzi skladbami našich autorov nenašli dobré veci.

Preferovanie zahraničnej hudby je zrejme do značnej miery daň nášmu poklonkovaniu; klaniame sa čomukoľvek – podľa potreby či módy. A tento postoj nie je špecifický len pre súčasnosť. Naozaj je však trend, ktorý z neho vyplýva taký silný, že by slovenskú hudbu mohol prevalcovať?

Dúfam, že sa to nestane. Napokon, viacerí robíme všetko, vrátane osvety, aby sa to nestalo. A na náš, zdá sa, večný problém pocitu malosti mám jedinú odpoveď. Kto si neváži sám seba, nedokáže si vážiť druhých. Prečo nevytvoríme podmienky, v ktorých by zažiarili a reprezentovali nás naše osobnosti? Veď národ najlepšie reprezentujú skvelí jednotlivci. Švédsko napríklad poznám tak, že viem, kto je Borg, ABBA, kto bol Olaf Palme. Osobnosti sú aj na Slovensku. Treba im vytvoriť podmienky a cez tie osobnosti nás budú poznať všade.

Vytvárať niekomu podmienky však sotva zodpovedá dravej filozofii trhového hospodárstva. Nemala by byť aj v tomto prípade regulátorom najmä konkurencia?

Aj pre konkurencieschopných treba podľa mňa najprv vytvoriť priestor. Len čo ho bude dosť a slovenskej hudby sa bude vysielať povedzme dvadsať percent, potom nech sa presadí kvalita. Zatiaľ však bojujeme o platformu. Samozrejme, súkromným rádiám nemožno nič vnucovať. Verejnoprávne médiá sa však platia z prostriedkov všetkých občanov. Pravda, niektorí kolegovia sú inej mienky, ba súčasný stav im dokonca vyhovuje, lebo umožňuje potláčať konkurenciu umelo — protekcionárstvom, podplácaním.

Boli by ste za istých okolností ochotný dať úplatok i vy?

Hoci by som chcel, aby sa tituly, ktoré vydávame, vysielali, aby o nich ľudia vedeli a aby sa predávali, nikdy som to neurobil. To je odpoveď na vašu otázku. Pravda, keby to bolo oficiálne a rádiá by vydali cenníky uvádzajúce, koľko by sa malo platiť za istý počet odvysielaní skladby, bolo by to iné. Keby to boli sumy úmerné piatim, desiatim tisíckam predaných nosičov, zaplatil by som. A mám protiotázku: Kto platí rozhlasu za to, že vysiela zahraničnú hudbu? Takže ani takéto riešenie by voči domácim autorom nebolo férové. Bolo by však lepšie, ako vôbec nemať možnosť dostať sa do vysielania.

A nebolo by namiesto boja proti veterným mlynom jednoduchšie pokúsiť sa získať nejakú rozhlasovú frekvenciu?

Mohol by som sa o to, samozrejme, pokúsiť, dokonca sme o tom istý čas uvažovali, ale to nie je riešenie. Tak by sme mohli dospieť do štádia, že si skladbu skomponujem, nahrám, predám, odvysielam, a nakoniec aj kúpim na cédečku.

Pôsobíte ako razantný bojovník. Domnievate sa, že ste dosť tolerantný?

Myslím si, že áno. Tolerancia je pre mňa jednou z najdôležitejších ľudských vlastností.

A čo by ste tolerovať nedokázali?

Násilie, závisť, hlúposť... Mrzí ma, že sa ľudia na seba opäť začínajú mračiť a škatuľkovať sa podľa nezmyselných kritérií. Prečo namiesto hľadania nepriateľov radšej nehľadať spôsob, ako to spolu robiť lepšie? Veľmi mi prekáža závisť. Zorientovať sa v dnešnej ekonomickej situácii je veľmi ťažké, ľudia majú problémy. No tvrdiť, že za ne môže ktosi iný, nie je riešenie. Tou cestou by sme ísť nemali, lebo skončíme ako na juhu Európy, a to by bolo hrozné.

Vy ste sa v súčasnej ekonomike zorientovali dosť úspešne, hoci ste už naznačili, že ani podnikanie v umeleckom odvetví nie je ľahké. S čím okrem naznačených problémov musíte zápasiť najviac?

Najväčšou prekážkou je pre mňa čas. Aby som mohol hudbu vydávať, potreboval som štúdio, na ktoré som si musel vziať úver. A aby som ho splatil, musel som robiť aj to, čo ma odkláňalo od väčších cieľov. Momentálne však už konečne robím aj na vlastných pesničkách, lebo by som po piatich rokoch chcel opäť vydať vlastnú platňu. A musím myslieť aj na to, aby som mal nejaký zdroj príjmov. Som však na prekážky aj na ich prekonávanie pripravený.

Človek máva rôzne ideály, všeličomu verí. Poznanie mu však zavše strhne klapky z očí, až to bolí. Niekedy ho dokonca donúti, aby sa prerodil. Zasiahlo také poznanie i vás?

To je veľmi zaujímavá otázka. Keď som si v istom období uvedomil, že niektoré sny si už asi nesplním, dosť sa ma to dotklo. Bolo to vtedy, keď som pochopil, že nie je v silách našej kapely presadiť sa celosvetovo, dokonca ani európsky. Bolo to dosť bolestné poznanie a možno ďalší z dôvodov, prečo som sa odhodlal k odchodu z Elánu. Inak som vlastne nemal prečo. Boli sme populárni, koncertovali sme, nemal som prečo meniť rýchlik. Možno som vtedy dospel. Odvtedy už nijaké bolestné poznanie neprišlo. Naopak, našiel som si cestu, ktorá mi vyhovuje a tým dávnym snom sa už netrápim.

Lenže vy sa stále snažíte dosahovať maximum a latku si kladiete vždy vyššie, než momentálne dočiahnete. Aký je váš súčasný najvyšší limit?

Mať ciele, túžby a plány, snažiť sa ich napĺňať je nesmierne dôležité. Moje naozaj často vyzerali ako nezmysel. Jedným z nich bolo napríklad nahrávacie štúdio. Vybudovať sa mi ho však podarilo. Teraz snívam o tom, že by som sa ako autor dostal na Broadway. Chcel by som napísať klasický muzikál, o ktorého uvedenie by stáli nielen u nás, ale aj v zahraničí.

Pracujete na ňom?

Postupne. Som veľmi rád, že som sa na Novej scéne podieľal na naštudovaní muzikálu Jozef a jeho zázračný farebný plášť, niektoré predstavenia dokonca dirigujem. Vnímam to ako štúdium k muzikálovej tvorbe. Okrem muzikálov pre deti mám síce za sebou aj muzikál Grand Pierrot, ku ktorému ma prizval Milan Sládek a ktorý uviedli aj v Bonne, takže už som v tom svete bol, no stále to ešte nebol ten klasický tradičný londýnsko-broadwayský typ muzikálu. Chystám sa navštíviť všetky londýnske predstavenia známych muzikálov, aby som videl, ako sa to robí. Chcem urobiť všetko, aby to bolo, ak to raz bude aktuálne, profi. Dobré.

---

Rozhovor uverejnený prvý raz v Nedeľnej Pravde mal 28 rokov, keď Václav Patejdl 19. augusta 2023 zomrel v Prahe na rakovinu pankreasu. A prešli ďalšie tri roky, kým mi ho vo svojom archíve podarilo nájsť a uverejniť ako poctu skladateľovej a spevákovej pamiatke.

Za všetky pocty však stojí najmä vyjadrenie ohlasu jednej obdivovateľky tohto excelentného skladateľa, speváka a multiinštrumentalistu po vypočutí záznamu jeho koncertu v Zlíne 14. decembra 2016:

Akurát som si pozrela tento koncert. Aj som si poplakala. Raz som mala možnosť obslúžiť v reštaurácii pána Patejdla. Mala som 17 rokov, ruky sa mi triasli ako osike. Povedala som, nech sa nehnevá, že mám veľkú trému a on mi povedal, že nemám prečo, veď je taký istý človek ako ja. A ja mu vravím, ale vy ste slávny, legenda. Usmial sa a upokojil ma svojím pokojným hlasom. Nakoniec som poprosila o podpis na ruku a bola som hrdá. Nech odpočíva v pokoji, nikdy nezabudnem, na jeho texty a piesne. Jeho hlas ostáva zarytý v srdci hlboko v nás❤. Česť Vašej pamiatke, pán Patejdl.