Fascinujú ma a obdivujem ľudí úžasne múdrych, pracujúcich s chuťou, ľudí, čo nás kamsi posúvajú, lebo uvažujú úplne inak ako väčšina. Takých ľudí je málo.
To mi raz povedala šéfredaktorka časopisu ŽIVOT, vtedy ešte redaktorka Slovenskej televízie PhDr. Renáta Klačanská, a ja som začala byť zvedavá. Pozhovárala som sa s ňou, rozhovor vyšiel v Nedeľnej Pravde a po nedávnom opätovnom prečítaní som si uvedomila, že má čo povedať aj teraz. Aj posledné dve odpovede, ktoré sa vtedy na novinovú stranu nevošli, ale v počítači zostali a v súvislosti so súčasnosťou môže byť zaujímavou nepredpokladanou pointou ich posledné slovo.
Život je ako vesmír obsiahnutý v kvapke vody. Predierame sa ním, padáme a víťazíme, uhýbame i tlčieme hlavou o múr, ruveme sa oň, alebo s ním, a ustavične sa snažíme odkrývať jeho tajomstvá. Jedným z nich je aj tajomstvo dobra a zla. Svoje skutky nimi meria jediná bytosť v prírode – človek. Meria a usiluje sa odhaliť ich princípy. Lebo je ľudské snažiť sa o najväčší objav života – poznanie človeka. Nad týmito pojmami i úsilím sme sa zamysleli spolu s členom pražského Divadla na Vinohradoch zaslúžilým umelcom MILOŠOM KOPECKÝM.
Podnetom na tento rozhovor bola prednáška docentky Dr. Evy Polákovej členky Medzinárodnej akadémie vied (AIS) v San Marine, na konferencii pri príležitosti 20. výročia Slovenského syndikátu novinárov začiatkom roka 2010 o etike žurnalistickej profesie, o vzťahu novinárov k nej i k politikom, a najmä k faktom.
O stave dodržiavania písaných aj nepísaných etických pravidiel svedčí aj to, že podmienkou E. Polákovej na poskytnutie rozhovoru bola možnosť jeho autorizácie. Ako to dopadlo?
Nech je ma radšej menej, ale dlho
to mi okrem iného povedala speváčka Misha v rozhovore, ktorý bol pre mňa najprv profesionálnou povinnou jazdou, ale potom potešením, ktoré s jej dovolením rada posielam ďalej.
Najväčšia sila je v pokoji a harmónii
Som zo Záhoria, a keď som na otázku rodičov, čím by som chcel byť, odpovedal, že rezbárom, nesúhlasili, lebo vraj – ako by som sa s tým živil? Nevedeli, čo je socha, sochárčina, ale páčila sa im predstava, že by som mohol byť fotograf, fotiť svadby, pohreby, krstiny. Zdalo sa im totiž, že tým sa uživím. Mne sa síce z tých odborov na ŠUP-ke, kam sme sa boli s rodičmi pozrieť, fotografovanie vnútorne páčilo najmenej, ale zase sa mi zdalo celkom zaujímavé, že chodiť s fotoaparátom môže byť celkom frajerské.