Nebáť sa byť

Marta Moravčíková, Emil Horváth

Zlo je síce ohavný, ale zato životaschopný činiteľ ľudského života, ktorý sa nám stavia do cesty na každom kroku. A mnohí nie sme schopní mu čeliť. Čo získavame, o čo prichádzame, keď sa pred ním skloníme, skryjeme či pred ním uhneme?

Proti zlu by sa mal človek postaviť. To je moje základné presvedčenie. Niekomu však možno stojí za to ísť inou cestou. Cestou zisku za cenu poníženia, zbabelosti; hoci – je to zisk relatívny. Pretože čo vlastne získame tým, že ustúpime z určitých pozícií? Ak sa skloníme pred zlom, ideme vlastne proti svojej podstate, proti normám a zásadám, ktoré uznávame.

Vy ste sa pred zlom nesklonili nikdy?

Myslím si, že v základných otázkach nie. Bránil som sa tomu tak, že som sa vždy snažil správať tak, aby som sa za seba nehanbil pred nikým. Ani sám pred sebou.

Dá sa zlu vôbec ubrániť?

To je dosť zložité. Čo je vlastne zlo? Ako nad mnohými inými, aj nad touto kategóriou treba uvažovať v istom kontexte. Často sa napríklad hovorí o nutnom zle. O zle, ktoré už prerástlo do istej spoločenskej normy. Do účelových priateľstiev, deformovaných vzťahov, v ktorých sa obchádzajú alebo potláčajú schopnosti, vedomosti, ozajstná cena ľudí. A ťažko povedať, ako tomu zabrániť. Odpoveď na otázku, do akej miery môže byť človek tým správnym mušketierom, ktorý prvý hodí rukavicu, je zložitá. Do akej miery sa to vôbec dá? Do akej miery môže byť človek žijúci v istom spektre ľudí nedodržiavajúcich nijaké zásady zásadový?

Myslíte, že človek nie je schopný odpovedať si na tieto otázky napríklad tým, ako bude žiť?

Odpovedať by sme možno schopní boli, len či si vôbec také otázky kladieme. V zásade má možnosť voľby každý. Ťažko však môže človek sám posúdiť svoju dobrotu alebo zlobu. O tom hovorí objektívnejšie jeho život. A ten je oveľa zložitejší, než aby ho stačilo rozdeliť na dobro a zlo. V každom z nás sú zakódované prvky jedného i druhého a čo napokon prevláda, závisí od výchovy, spoločenského prostredia, od skúseností…

Zasiahlo už zlo nejako mimoriadne silno vás?

Predpokladám, že niet človeka, ktorého by zlo či zloba nezasiahli. Ako tento zásah interpretuje, prežije, ako sa s ním vyrovná, závisí zrejme od miery jeho poznania a zorného uhla pohľadu. A ten pohľad nemusí byť vždy objektívny. Všetci sa denne stretávame s dobrom, so zlom, so sympatiami či antipatiou. Každé také stretnutie by podľa mňa malo vyústiť v akési sebaspytovanie, revidovanie vlastných postojov, postojov k pozitívam a negatívam okolo seba i v sebe. To by mohlo byť užitočnejšou zbraňou než čokoľvek iné. Len čo si totiž pripustíme čo i len úvahu o tom, že zlo oplatíme zlom, skĺzneme do strašnej malosti a úbohosti. A navyše nám to vezme energiu na niečo podstatné.

Ako sa však podľa vás možno brániť takému vnútornému, sebaotravujúcemu zlu?

Za istý štít proti zlu pokladám triedenie – dôležitého a nedôležitého, podstatného a nepodstatného. Človek by si mal ujasniť, čo sa ho dotýka bytostne, čo menej, čo je podstatné a zásadné, čo malicherné, čo motivovalo ľudí, ktorí sa mu snažili ublížiť, či na tom nemal podiel aj on sám. Mňa sa zlo dotklo nejeden raz. Mám si však preto sadnúť niekam do kúta a plakať, že svet je proti mne? Hlúposť. Jednak na to nemám povahu, jednak to nepokladám za riešenie. Napokon, ľudí, s ktorými som v užšom kontakte, si vyberám. Nemôže mi predsa byť blízky každý.

Mnohí ľudia však tvrdia, že sa to dá, že majú ľudí radi akosi všeobjímajúco, akoby en bloc. Dá sa to vôbec?

Tváriť sa tak zrejme možno. Skutočnosť je však trochu rozpornejšia. Raz som cestoval autobusom, ktorému vbehlo do cesty dievčatko. Keď potom vodič otvoril dvere, cestujúci vybehli von a takmer všetci bežali do poľa. Pri dievčatku nás zostalo iba niekoľko, no iba sme tam, vrátane mňa, bezradne stáli. Zasiahol až okoloidúci vodič trabanta. Bol síce dosť drsný, nepoužíval ani najspisovnejší slovník, a bolo zrejme, že veľmi vznešene by sa nevyjadroval ani v menej vypätej situácii, ale čo na tom? V tej chvíli bolo podstatné, že konal a tej maličkej zachránil život. Nie je vždy podstatné, čo človek hovorí. Ja napríklad nemôžem povedať, že mám rád všetkých ľudí. Veď ani mňa nemajú radi všetci. A nie je to ani dôležité. Dôležité je, či sa k sebe vieme správať humánne, tak, aby sme vo vypätých situáciách nepodupali v sebe mysliaceho, cítiaceho tvora. To ostatné sú zväčša len slová. Aj za príliš nahlas proklamovanou a pričasto zdôrazňovanou láskou k druhým sa totiž môže skrývať obyčajný egoizmus; láska s presným určením – na dosiahnutie istého cieľa.

Mnohí sa však možno takto vyjadrujeme preto, že falošnou dobrotou zakrývame svoje zlé vlastnosti. Neuvedomujeme si, že klameme (aj seba samých), namiesto toho, aby sme sa naučili žiť s tým, akí sme, namiesto toho, aby sme ušľachtilosť nepredstierali, ale niečo pre svoje zušľachtenie urobili. To je však náročné, preto sa do toho málokto pustí.

Áno, život, ako povedal Boris Pasternak, nie je poľom prejsť. V divadle je to jednoduchšie, hoci aj divadlo je obrazom života. Aj postavy v divadle sú však často iné, než sa snažia vyzerať podľa rečí. Odhalí ich konanie. A konanie odhaľuje človeka aj v živote. Neviemaké ušľachtilé a vznešené reči nezmôžu nič. Podstatný je čin.

Čo spôsobuje, že ľudia inak hovoria a inak myslia či konajú, tušíme. Čo spôsobuje, že sa stávajú zlými?

Zápas dobra so zlom sa omieľa v svetovej dramatike, literatúre a umení vôbec od prvopočiatkov ich existencie. Ja som v tom procese len malým zrnkom, no aj tak som si vždy kládol za úlohu hľadať pri tvorbe negatívnych postáv jednak objektívne príčiny ich konania, jednak vystopovať, kedy a prečo sa vlastne uvoľňuje potencia zla, ktorú v sebe nosíme všetci, pretože všetci sme v podstate egoisti, ktorým ide predovšetkým o seba, aj keď sa tvárime, ako by nám išlo o spoločnosť, o kolektív, o rodinu. Tak to je a myslím si, že by bola chyba, keby sme sa nažili zastierať to.

Zastieranie problémov a zakrývanie chýb je nebezpečné. Aj zlu sa často darí len preto, že vystupuje pod zástavou ušľachtilosti a vkráda sa nám do života skryto. A predsa sa v ňom usalaší ľahšie ako dobro, ktoré to má ťažké bez ohľadu na to, či si preň vyberieme nenápadnú cestičku alebo diaľnicu, kde sme každému na dostrel. Prečo?

Možno nám pomôže odpovedať Shakespeare. Jeho Richard III. je na prvý pohľad veľmi zlý človek, no mne sa predsa nevidí až taký negatívny. Áno, bol zlý, no okolnosti a ľudia okolo neho mu dovoľovali, aby bol ešte horší. Veď za celý ten čas, čo okolo seba sial zlo, nenašiel sa NIKTO, kto by sa mu postavil. Dokonca on sám sa pýta, ako je možné, že hoci sa správa ako podliak, uverili všetci, že je najlepší. (Uverili?) Ak neuverili, prečo mu páchať zlo dovolia? Ako to, že mu to umožňujú, ba pomáhajú mu v tom, aj keď ich provokuje svojou vyzývavou zlobou? Richard III. je podľa mňa dôkazom, že zlo môže žiť len vtedy, ak ho živí spoločenská ľahostajnosť. Preto by sme si mali uvedomiť, že keď odsudzujeme zlého človeka, ale nepostavíme sa mu do cesty, nie sme o nič lepší ako on. Zlo a zloba totiž môžu existovať preto, že im to dovolíme, že sa zatvárame do seba, že nás absolútne nezaujíma okolie ani dianie okolo seba.

Je príčinou takéhoto postoja pohodlnosť, sebectvo alebo strach?

Domnievam sa, že to všetko je v absolútnej rovnováhe: strach, egoizmus, konformnosť, nedostatok občianskej odvahy. Nemôžeme sa veru hrdiť tým, že by sme boli občiansky ktovieako odvážni. Aj pravdy sa vždy dotýkame len opatrne a vtedy, keď vieme, že sa to dá, že si tým nijako neublížime, vtedy, keď je to bezpečné. V tom si z dejín dramatiky veľmi príklady neberieme. Napríklad Výnosné miesto, hru o korupcii a pokrytectve, napísal Alexander Nikolajevič Ostrovskij v roku 1856 a už vtedy s tým mal veľké problémy. Shakespeare písal svoje hry s úžasným kritickým nábojom proti vládnucim vrstvám napriek tomu, že bol kráľovským autorom. A my? Zdá sa mi, že u nás sa ľudia boja všetkého možného – už pre istotu. Akosi preventívne, ako by to bola súčasť bontónu. A vykoreniť to asi bude veľmi ťažké. (Naozaj, veď aj v súčasnej bezbrehej akože slobode sa mnohí „neboja“ ťať do všetkého, najmä však do každého predovšetkým preto, že sa môžu „odvážne“ skrývať v anonymite internetu, prípadne davových protestov často netušiac proti čomu sú namierené... Pozn. MartaM)

A čo je podľa vás príčinou tohto stavu?

Myslím si, že protichodné informácie, ktoré nás dostávajú do istej spoločenskej schizofrénie, prehnaná prudérnosť vo vzťahoch, v oblasti výchovy, erotiky, vo všetkom. Máme strach z vlastného myslenia, zo schopností, z možnosti stať sa osobnosťami. Lenže ak sa chceme čímsi stať, musíme sa predovšetkým naučiť nebáť sa byť výrazní. Nebáť sa byť…

Zlo teda môže bujnieť aj vtedy, ak ľudia málo vedia, ak nie sú schopní vytvoriť si vlastný názor, stáť za ním a je im jedno, čo sa okolo nich deje; prijímajú čokoľvek. Myslíte si, že za istých okolností by mohla existovať priama úmera – čím silnejšia, výraznejšia, vzdelanejšia osobnosť, tým viac môže brániť zlu?

Také jednoduché to zrejme nie je. Vzdelanie je iste nesmierne dôležité, no podľa mňa ho možno pokladať len za jednu možných ciest proti zlu. Korekciou zla by však mohlo byť sebaskúmanie, sebapoznávanie a posudzovanie seba samého v kontexte s ostatnými. My herci, ktorí sa vďaka svojmu povolaniu denne prezentujeme pred verejnosťou, máme na to príležitosť. S ostatnými povolaniami je to zložitejšie. A povolanie, najmä to, ako sa v ňom človek cíti, čo pre neho znamená, je pritom veľmi dôležité Veď koľkí z tých, ktorých poznáte, robia to, čo si vysnívali?

Nie mnohí.

No práve – človek sa zväčša dostane k povolaniu náhodne. Nemá vždy to šťastie, aby robil, čo chce, takže mu pri práci chýba pocit akejsi vnútornej satisfakcie a neraz je preto zlý; bez toho, že by tušil pravú príčinu tohto stavu. Myslím si, že aj neuspokojenie v práci a pocit prázdna, nenaplnenia života plodí zlo. A veľké. Práve to je podľa mňa najzávažnejšie príčina jeho bujnenia.

Lenže pre niektorých ľudí je práca utrpením, aj keď robia to, čo si vysnívali.

Áno, pretože rovnako ako nedostatok ambícií, plodia zlo aj ambície triafajúce mimo cieľa alebo ambície chorobné. Človeka hnevá, že ho zaraďujú medzi priemerných, hoci on je presvedčený, že je géniom, len mu nik nedáva príležitosť vyniknúť. Ak to nejde po dobrom, skúša po zlom. A žiaľ, je ľahšie byť zloduchom ako géniom. Preto človek uspokojujúci sa s priemerom dosť často skĺzne do malosti zla.

Zjednodušene by sa teda dalo povedať, že múdrosť (nie iba vzdelanie) by mohla byť bariérou, ktorá by mohla zabrániť prenikaniu zla do života?

To nemusí byť celkom jednoznačné. Závisí to od toho, v mene čoho sa múdrosť použije, aký sa s ňou spája charakter. Konštruktéri jadrových bômb sú zrejme ľudia vzdelaní a možno aj múdri. Ak sú však ochotní predať sa, strácajú to, čím človeka múdrosť obohacuje. Tým, že sa dali do služieb zla, stávajú sa zlými.

Ľudia však predsa majú aj svedomie. Nemôže byť zbraňou proti zlu ono?

Azda áno, veď svedomie má každý. Len neviem, či je svedomie schopné byť silnejšie ako egoizmus, alebo snaha skryť sa v dave a nerobiť si problémy; skryť sa a uniknúť. Žiaľ, pretvárke, lebo to často nie je nič iné, sa u nás darí a za istých okolností ju mnohí dokonca vítame, pretože je vyhovujúcejšia ako ostrá otvorenosť. Zbaviť sa pretvárky bude zrejme nesmierne ťažké. Čoraz viac sa totiž do čohosi štylizujeme Až tak, že si v divadle neraz kladieme otázku, či štylizácia v hľadisku nie je väčšia ako štylizácia na javisku. Ako by sme od čohosi utekali a utiekali sa k ilúziám. Mnohí sa často projektujeme do niečoho, na čo nestačia naše schopnosti.