Osirelý rozhovor AB s MM

Marta Moravčíková

Aký je váš názor na pomaly upadajúce printové knihy, spýtal sa ma AB a mňa údajné upadanie prekvapilo.

Foto: tlg interviews

To, že tlačené knihy „pomaly upadajú“, ako naznačuje otázka, som netušila. Z toho, koľkí autori sa za každú cenu usilujú vydať svoje výtvory aj na papieri a aj za cenu toho, že si vydanie zaplatia z vlastného vrecka, mám skôr opačný dojem. Aj návšteva jarnej burzy kníh v bratislavskej Mestskej knižnici, kde bolo umením prepracovať sa cez celé strapce ľudí k policiam či škatuliam plným tlačených kníh, ma presviedča skôr o opaku. Tým skôr, že drvivá väčšina záujemcov o knihy boli mladí, až veľmi mladí ľudia a z ich reakcií bolo jasné, že ich na burzu nepriviedli symbolické ceny kníh. Podobné skúsenosti mám zo všetkých kníhkupectiev či antikvariátov, ktoré nemajú núdzu o zákazníkov; možno aj preto, že ešte stále je dosť ľudí, ktorí knihy považujú nielen za literárne, ale aj za výtvarné artefakty. Možno však nechodím do tých správnych kníhkupectiev, ktoré by vašu informáciu o upadaní tlačených kníh potvrdili.

AB vraví, že veľa ľudí prešlo na elektronický spôsob čítania kníh a časopisov, novín na tabletoch, počítačoch a čítačkách. Zaujíma ho, aké sú podľa mňa výhody kníh a novín okrem zrejmej zdravotnej, teda že knihy menej zaťažujú oči.

Ja odpovedám, že počítač využívam denne, takže viem, že monitor mi nielen uštedruje nejaké, doteraz nie celkom preskúmané žiarenie, ale zo mňa aj vysáva energiu. S knihou je to zvyčajne naopak. Časy sa však menia a s nimi sa menia aj nosiče informácií, takže kto má chuť a financie na to, aby čítal elektronické knihy prostredníctvom čítačky, nech sa páči. Každému podľa jeho vôle a možností. Stavať sa proti vývoju v akomkoľvek odbore nemá zmysel. Mať takú čítačku, asi by ma zachránila, keby som si povedzme cestou do mesta chcela v električke čosi prečítať a zistila by som, že moje okuliare zostali doma, čo sa mi zavše stáva. Tí, čo s čítačkami majú skúsenosti tvrdia, že by som si text mohla zväčšiť. Neviem, či sa dá do čítačky vpísať povedzme venovanie od autora, ktoré môže mať v lepšom prípade citovú a v horšom (či lepšom – podľa majiteľa) finančnú hodnotu (prinajmenšom pre zberateľov).

A výhody kníh? Okrem toho, že dotyk s knihou vyvoláva ťažko definovateľný pocit, aký možno prežívala literárna Alica Lewisa Carrolla v krajine za zrkadlom, možno napríklad knihu čítať cez deň bez míňania elektriny, čo môže byť v konečnom dôsledku dobré pre domáci rozpočet. Pri troche zmyslu pre humor by človek okrem denného svetla mohol využívať ešte pouličné osvetlenie či svetlo mesiaca. Navyše, ak mu kniha nestojí za založenie do knižnice, môže ju predať do antikvariátu, do zberu, darovať... S papierovými novinami je to prozaickejšie, ale ani na ich čítanie nie je potrebná elektrická energia a majú mnohoraké využitie. Gazdinky o tom vedia svoje.

AB sa spýtal aj na to, či si myslím, že vzťah ľudí k čítaniu a všeobecne k slovenčine sa zhoršil. A dodal, že okrem iného touto otázkou naráža na vzdelanosť, rozhľad a, bohužiaľ, aj na úpadok „gramatického vzdelania“. Možno však narážal skôr na to, ako – nazvime to »nepozitívne« som zhodnotila gramatickú úroveň a prácu s textom v súčasných médiách.

Či sa zhoršil vzťah k čítaniu všeobecne, či klesla vzdelanosť väčšiny občanov a všeobecný rozhľad, neviem; nemám k dispozícii potrebné údaje. Ak však vychádzam z toho, ako zle sa slovenskí žiaci a študenti umiestňujú v testoch PISA (Programme for International Student Assessment) najmä v bode čítanie s porozumením obsahu textu, evokuje to odpoveď, že sa vzťah k čítaniu zhoršil. Z toho pritom môže vyplývať, že slovenskí žiaci sa zhoršili aj v iných predmetoch. Pretože ak žiak nerozumie, čo sa učí, ak nepochopí napríklad slovné zadanie matematického príkladu, čo sa môže naučiť?

A či sa zhoršil vzťah k slovenčine? Ak vychádzam z toho, čo mám možnosť sledovať, musím povedať, že sa zhoršil katastrofálne. A najvypuklejšie je to práve v médiách a v zle zredigovaných (alebo, bohužiaľ, nezredigovaných) knihách bez ohľadu na nosič, na akom vychádzajú. Pre veľkú skupinu súčasných pracovníkov médií je slovenčina jazyk neznámy a gramatické, pravopisné a štylistické pravidlá tiež. Z toho, ako sa vo svojich médiách vyjadrujú, vyplýva, že lepšie ako po slovensky vedia zrejme po anglicky, a podľa pravidiel tohto jazyka tvoria aj vety, akcentujú prízvuk, ba aj skloňovanie a časovanie, prípadne časujú či skloňujú podľa svojich súkromných pravidiel. Okrem toho často papagájujú jazyk a maniery politikov a političiek, z ktorých vie kultivovane po slovensky iba máloktorý a máloktorá. Väčšina moderátorov a redaktorov rádií a televízií namiesto kultivovaného prejavu ohlušuje respondentov často smiešnymi manierami, v dikcii zamieňaním bodky a čiarky, prípadne ich vynechávaním, takže im z úst neraz vychádzajú nezmysly. Takmer všetci v ostrých vstupoch každú časť vety „vykvíkajú“ (niektorí rozhlasáci hovoria, že ochvostíkujú) ako žiaci prvého stupňa základnej školy. Osobitnou kapitolou je príšerná „slovenčina“ v dabovaných filmoch...

Keď som na vlastnú päsť pátrala po príčinách tohto úpadku, takmer všetci šéfredaktori a šéfredaktorky, čo ešte zažili stav, že sa v redakciách vyžadovala perfektná znalosť slovenčiny v písomnom aj hovorenom prejave a keď zamestnávali jazykových redaktorov, konštatovali, že súčasní mladí novinári nielenže dobre po slovensky nevedia, ale sa aj odmietajú učiť svoj prejav zlepšovať. Vraj dávajú najavo, že sú hviezdy, ktoré to nepotrebujú. Docent PhDr. Braňo Hochel z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, autor (aj) Slovníka slovenského slangu, s ktorým som v deväťdesiatych rokoch minulého storočia robila na túto tému rozhovor, ma však upokojoval: podľa neho sa slovenčina sa ubráni.

A ako, spytuje sa AB, hodnotím úroveň tlačových médií na Slovensku.

Pri tejto otázke som sa trochu vzpriečila. Keby som totiž hodnotila, súviselo by to aj s knihami, o ktorých bola reč doteraz. Ibaže nielen úroveň tlačových médií, ale médií vôbec už aj s ohľadom na to, čo som povedala v predchádzajúcej odpovedi, hodnotiť nemôžem. Nebolo by to férové. Každý text v nich totiž sledujem zvyčajne len po prvé pravopisné chyby, štylistické a remeslené nedostatky, po prvý prejav trápnej moderátorskej maniery, afektovanosti, ktorá sa snaží prezentovať ako originalita, prípadne po preukázanie hrubej nevzdelanosti či plytkosti tých, ktorí respondentom niečo prezentujú a často ani nevedia, čo. Keď na to naďabím, text ďalej nečítam, reláciu nepočúvam alebo sa na ňu nedívam. Je to podobné ako pri výbere vecí v obchode: chybný tovar si zákazník zvyčajne nekúpi. Alebo kúpi len vtedy, ak je výrazne zlacnený. Médiá na svoj chybný tovar nijakú zľavu neposkytujú, reklamácie na periodiká plné pravopisných a iných chýb by v novinových stánkoch prijímali sotva, o internete ani nevravím. Žiaľ, mnohí tvorcovia súčasných médií sú natoľko neprofesionálni, že im nepodarky, pod ktorými sú podpísaní oni či ich podriadení, neprekážajú. Ako pointa mojej odpovede na otázku AB môže poslúžiť nedávny text inzerátu v jednom denníku, ktorého tvorcovia ho pokladajú za mienkotvorný. Znie takto:

Denník XYZ hľadá ďalšieho člena tímu editorov webu. Editor webu najmä vyberá a edituje texty pre xyz.yx. Spracováva agentúrne texty, autorské texty redaktorov SME a prispieva vlastnými informáciami. Vyberá fotografie, rozhoduje o nasadení textov na hlavnú stránku sme.sk a podsekcie webu. Administruje diskusiu pod textami, spravuje komunikáciu s čitateľmi cez email a facebookovskú stránku. Je podmienkou prax v médiách? Nie. Je podmienkou vysokoškolské vzdelanie? Nie.

Ak vezmeme do úvahy, že najjednoduchšie vysvetlenie pojmu editor je – redaktor zodpovedný za celé číslo novín, časopisu alebo za jednotlivé strany či rubriky, prípadne aj hlavný redaktor či vedúci vydania, čo kedysi boli (a v zahraničí údajne stále sú) tí najvzdelanejší a najskúsenejší redaktori, môže tento inzerát znamenať, že:

1. v redakcii, kde má budúci editor pracovať, buď nevedia o kvalitných novinách (a je jedno, či papierových alebo elektronických) ani to, čo tvorcovia školských časopisov,
2. alebo sú nízke požiadavky na editora motivované finančne (človek s vysokoškolským vzdelaním a bohatými skúsenosťami totiž môže mať vyššie finančné nároky, ktoré redakcia nechce alebo nemôže naplniť). V každom prípade to však hovorí veľa nielen o úrovni našich médií, ale aj o tom, ako si na Slovensku ceníme vzdelanie.

AB konštatoval, že ľudia čítajú väčšinou bulvár a spýtal sa, či to nie je škoda.

Namiesto odpovede som najprv uviedla zážitok zo svojho detstva: Priatelia sa raz spytovali môjho otca, či sa nebojí, že ak s bratom čítame všetko, na čo naďabíme, môže nás to „pokaziť“. Otec odvetil, že dieťa môže poučiť hocijaká, aj tá najhoršia kniha, pretože si z nej vždy vyberá podľa atribútov, ktoré doňho vštepila výchova, a on tej svojej dôveruje. Odpoveď by teda mala byť zrejmá. V súvislosti s bulvárnymi médiami je navyše užitočné uvedomiť si, že v úsilí pritiahnuť väčší počet čitateľov, zvýšiť zisk či aspoň prežiť, sa na Slovensku smerom k bulváru vyprofilovali takmer všetky tzv. seriózne noviny. Navyše – keď som pracovala v renomovaných, na ekonomiku orientovaných novinách, mala som možnosť zoznámiť sa bližšie s vtedy jediným bulvárnym denníkom vychádzajúcim na Slovensku, o ktorom sa síce kolegovia vyjadrovali skôr s dešpektom, ale spomedzi denníkov, ktoré sme mali na oddelení k dispozícii, bol každý deň prvý, po ktorom siahli. U mňa si vtedy v istom zmysle vyslúžil profesionálny rešpekt. Obsahovo i formálne bol totiž plne v súlade s tým, na koho cielil, jeho tvorcovia preukázali veľmi dobrú znalosť nielen psychiky čitateľov (a nie iba čitateľov bulváru) a okrem senzácií prinášali pohotové a vecné spravodajstvo dodržiavajúc všetky atribúty štandardného novinárskeho remesla. Hoci, ktovie, možno to súviselo s faktom, že to bolo nedlho po prevrate a občania Slovenska boli vtedy ešte predsa len zvyknutí na vyšší obsahový aj formálny štandard, než aký mnohým stačí v súčasnosti a – bulvárne noviny sa tomu vyššiemu štandardu spočiatku prispôsobili. Aké sú teraz neviem, pretože ich nečítam. V poslednom čase sa mi však dostali do rúk viaceré časopisy, v ktorých sa celé pasáže vykradnuté z iných novín alebo vyslovené výmysly uvádzajú ako pravdivé fakty, a to už zaváňa trestnými činmi. Nereprezentuje to však bulvár v pôvodnom zmysle tohto pojmu. Viac sa to približuje k tzv. žltej žurnalistike, ktorej podstatou je, zjednodušene povedané, zisk za každú cenu, aj za cenu nepravdivých alebo vyslovene vymyslených správ.

AB zrejme predovšetkým ako študenta žurnalistiky zaujímalo, ako sú na tom mladí novinári. Myslím si ja – teda MM – že to majú ľahšie alebo ťažšie, ako mali pred niekoľkými rokmi?

Predpokladám, že na túto otázku by lepšie odpovedali mladí novinári. Ja, povedala som mladému novinárovi AB, môžem porovnávať iba v podstatne väčšom časovom oblúku, ako je niekoľko rokov a podľa toho, čo som mala v posledných rokoch sledovať, som dospela k záveru, že je to relatívne. Mladým novinárom zaručene uľahčuje prácu technika, ktorú sme my v ich veku nemali k dispozícii, pretože neexistovala. A ostatné závisí aj od toho, do akej redakcie sa dostanú pracovať a či majú šťastie na kolegov, ktorí sú ochotní venovať sa im. Pravda, aj od toho, či sú oni ochotní sa učiť. Predovšetkým je však mladých novinárov i médií niekoľkonásobne vyšší počet ako v minulosti, takže redakcie nemajú problém podľa potreby ich obmieňať a zvyčajne to robia – je to pre ne finančne výhodné. Zároveň to však znamená, že zväčša nemajú ambíciu svojich mladých kolegov si „vychovať“, aby na ich práci raz redakcia mohla stavať. Na dvere redakcií klopú desiatky ďalších, ktorých súčasné školy na náš miniatúrny mediálny trh zväčša bez poznania skutočných potrieb médií doslova chrlia. A do sveta ich vypúšťajú s pocitom, že sú na mediálnom poli tými najjagavejšími novami, ak nie rovno supernovami. Lenže to nie je pravda. A nebola to pravda ani v čase, keď začínali mladí novinári mojej generácie. Práve o poznanie, ktoré im tento fakt odhalí neskoro, to môžu mať súčasní mladí novinári ťažšie. Pravda, ak si ho vôbec uvedomia.

Žijeme v demokracii, máme slobodu prejavu a cenzúra sa zakazuje podľa ústavy, vraví AB v súlade s tým, čo sa u nás tvrdí už dve desiatky rokov. A pýta sa, či NAOZAJ. Stretli ste sa vy, pýta sa potom menovite mňa, alebo váš známy/kolega s tým, že článok bol pred uverejnením radikálne zmenený alebo nebol zverejnený vôbec?

Ja by som bola najmä pri formulovaní prvej vety z otázky opatrnejšia – a to môže byť zároveň odpoveď na vaše – Naozaj? Navyše, ak hovoríme o cenzúre zakázanej Ústavou SR, bolo by dobré najprv si ozrejmiť, ako ústava pojem cenzúra definuje, zapárala som do AB. To povestné z minulých storočí, teda že matrice strán sa mohli odliať a ísť na rotačku až potom, keď dal cenzor na obťah imprimatur, teda súhlas s vytlačením, a mal, ako viem, podobu pečiatky a podpisu, neexistuje. Presnejšie, ja neviem, že by existovalo. V každej normálnej (teda nie amatérskej) redakcii však podlieha každý text niekoľkonásobnému čítaniu a redigovaniu (kedysi vrátane jazykového) a ak nezodpovedá požiadavkám buď z hľadiska kvality, alebo obsahu, musí na ňom autor ešte pracovať. Alebo mu ho neuverejnia – napríklad preto, lebo vedia, že ak autor bude kritizovať povedzme nejakú mocnú firmu, tá už novinám nikdy nedá inzerciu. A takú finančnú stratu si redakcie zvyčajne nemôžu dovoliť. To isté sa môže stať v prípade odhalenia nejakých faktov o ľuďoch blízkych redakcii alebo jej šéfom, od ktorých redakcia alebo šéfovia nejakým spôsobom závisia. Možno preto, že som mala šťastie naučiť sa pracovať so slovami tak, aby som sa vedela vyjadrovať aj medzi riadkami, a vedeli sme to v predprevratovom čase takmer všetci, sa na zastavenie svojho textu nepamätám. Samozrejme, stávalo sa mi, najmä v začiatkoch praxe, že sa mi rukopis aj vrátil. Vtedy, ak šéf či vedúci vydania (teraz editor) neboli spokojní s jeho kvalitou a ja som ho musela prerábať. Aj preto viem, aké je skvelé, keď novinár brilantne ovláda jazyk, v ktorom píše. Iba ten, kto ho naozaj ovláda, má totiž šancu, že sa pri čítaní jeho textu nikto nezastaví s tým, že tam niečo nesedí a nebude mať tendenciu do textu zasahovať. Inými slovami – dobrá znalosť remesla a vzdelanosť môžu pomôcť praktickému napĺňaniu slobody prejavu aj v neslobode. A platí to pre každého, nie iba pre novinárov.

Na ilustráciu pridám aj svoju odpoveď na podobnú otázku, ktorú som dostala ako redaktorka denníka Pravda pred šestnástimi rokmi. Pýtali sa ma vtedy, či sa ako novinárka cítim slobodná a či mi už niekedy čosi zabránilo napísať vlastný názor. Odpovedala som, že napísať nie, uverejniť áno. A zdôraznila som aj, že nijaká sloboda nie je bezhraničná; v slobode každého z nás je obsiahnutá aj sloboda ostatných. Ak novinár nemá majetok, ktorý by mu umožnil vydávať vlastné noviny, musí rátať s tým, že bude narážať na odpor. Ak je priveľký, môže svoju prácu ponúknuť inde, alebo sa naučí vyjadrovať medzi riadkami. Čitatelia sú inteligentní.

Takto som rozhovor (resp. „rozpis“, pretože sa udial iba v písomnej podobe) uzavrela a odoslala 5. mája 2012.

To, že na portáli, ktorému som ho prostredníctvom AB dala k dispozícii, nevyšiel a že som sa ani nedozvedela prečo, je azda najvýrečnejšou odpoveďou na otázky, ktoré som od AB dostala.☺