Rozhovor pôvodne vyšiel v Smene na nedeľu 24. marca 1989
Dráždivé iskrenie
Vladimír Ferko, novinár, spisovateľ, zakladateľ slovenskej literatúry faktu, sa narodil sa 10. augusta 1925 vo Veľkom Rovnom. Po skončení meštianskej školy prešiel viacerými robotníckymi zamestnaniami. V roku 1949 sa stal redaktorom denníka Smena a zároveň študoval popri zamestnaní. Zmaturoval v roku 1954 na gymnáziu v Bratislave, vysokoškolské štúdium žurnalistiky absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1958). V rokoch 1965 – 1969 bol reportétom, neskôr vedúcim oddelenia publicistiky týždenníka Predvoj, potom zástupcom šéfredaktora Nového slova. Pre texty publikované roku 1968 nemohol v rokoch normalizácie publikovať pod vlastným menom. Roku 1969 sa vrátil ako reportér do Smeny na nedeľu, kde pracoval do roku 1985. V lete 2002 sa verejnosti predstavil unikátnymi výtvarnými dielami ako umelecký drotár. Zomrel 24. októbra 2002 v Bratislave.
Jeho diela boli ocenené Cenou Fraňa Kráľa (1985), Cenou Matice slovenskej (2000) a stal sa na Slovensku prvým nositeľom ceny Egona Ervína Kischa za celoživotný prínos v oblasti literatúry faktu (1993).
Vladimír Ferko (Foto: I. Grossman)
Národný umelec, spisovateľ Vladimír Mináč v predhovore k dielu ocenenému v roku 1989 Cenou Zväzu slovenských spisovateľov napísal, že „Láska na Slovensku je aj žena v najmnožnejšom čísle, žena vo všetkých možných i nemožných vzťahoch, vo vzťahoch výrobných, ekonomických, sociálnych, právnych, erotických, exotických, a pravdaže, nie žena a jej vzťahy v pokoji, v nehybnosti – nehybná láska je po slovensky nezmysel, po latinsky contradictio in adjecto – ale žena a jej vzťahy, jej láska, naplnená súvzťažnosťami v nekonečnom pohybe dejinami.“
Z knihy to naozaj takto plynie, a preto som rozhovor so spisovateľom Vladimírom Ferkom začala takto:
Pri pozornom čítaní si človek uvedomí, že Láska na Slovensku je vlastne svojím spôsobom aj istým holdom žene. Žene, ktorá si dokáže uvedomiť svoje ženstvo ako tvorivú veličinu a vie ho svojím životom umocňovať. Mnohí ťa však navonok poznajú zväčša ako veľkého kritika žien, a táto pozitívna poloha knihy ich hádam prekvapí. No zdá sa, že žena ako objekt i subjekt zohrala v tvojom živote novinárskom i spisovateľskom špecifickú úlohu. Akú?
Táto otázka je priširoká. Do pár riadkov ťažko vtesnať celoživotnú inšpiráciu i skúsenosť, odpoveď teda bude skôr všeobecná. Dnes sa veľa – a právom – hovorí o neúmernej preťaženosti žien vlečúcich dvojité bremeno rodiny i budovania. Koľké z nich po dvoch „šichtách” – práca, výchova deti – ťahajú aj tretiu, nočnú: pranie, žehlenie a ďalšie nevyhnutné roboty. V modernej spoločnosti, za lacný peniaz a kvalitne, by ich však mali robiť služby, ktorých rozvoj je u nás trestuhodne zanedbaný. Ženám dnes netreba vzdávať iba hold, vzletných slov už bolo priveľa. Treba im splatiť istý dlh a vrátiť úctu a komfort, ktorý si zaslúžia právom najsvätejším. Veď cez ne vedie budúcnosť nášho národa, kultúrnosť našich rodín, veď – vedecky vzaté – spoločnosť je už dnes na mnohých postoch bez mužov mysliteľná, ženy sú však nezastupiteľné biologicky, rodinne, sociálne. Ale pozor, v niektorých profesiách, najmä v oblasti výchovy mládeže, je zvrchovane potrebná prítomnosť mužov i žien. Koľko škôd spôsobilo a spôsobuje prefeminizované školstvo, hádam ani nevieme vyčísliť. Vinou výchovy, rodinnej i školskej, žiaľ, zaznamenávame značné manká v ženskej identite.
Čo konkrétne to znamená?
U mnohých dievčat pozorujeme zdrsnenie, pokles kvalifikácie pre manželstvo i rodinu, nárast šuchtavosti, akú naše babky a mamy nepoznali. Pozorujeme hrubú maskulinizáciu, prejavujúcu sa fajčením, pitím, vulgárnym slovníkom, stratou sebaúcty, ktorá napokon vedie k tomu, že veľká časť dievčenskej populácie poľahky skĺzne na šikmú plochu. A práve v protiklade k takýmto javom si s čoraz väčšou úctou spomínam na drotárske ženy, ktoré som poznal v čase svojho detstva, na ich húževnatosť, obetavosť, keď sa s kŕdľom detí, bez mužov, starali o rodinu, o gazdovstvo. Večné vdovy vo svete žijúcich mužov, s omrvinkami lásky v čase ich zriedkavých návratov. Takým ženám v zmysle, ako si naznačila, naozaj patrí hold. Nezaslúžia si ho však prostitútky alebo ženy, ktoré sa v 70. rokoch správali ako istá pani v Trebišove. Keď muža vylúčili zo strany a preložili na nekvalifikované miesto, zákonite nastala chvíľa, že prišiel domov s platom o polovicu menším ako prv. A žena mu povedala: Peter, s týmto platom ťa už nemôžem potrebovať. Zober si kufrík a choď.
Tento dôvetok mi pripomenul časy, keď si plánoval, že raz založíš školu chlapcov. Čosi ako obranu proti neduživosti, aby sa naučili byť mužmi. Nebolo by užitočné pamätať aj na školu dievčat, prípadne žien? Aby vyššia, kultivovaná etika vzťahu medzi mužom a ženou pozitívne ovplyvnila aj etiku iných vzťahov? Od hospodárskych cez spoločenské a prípadne až politické?
Vrelo súhlasím, bolo by to užitočné. Pravdaže nie s návratom k starému typu rodinnej školy zadaptovanej aj pre mužov. Predstavujem si to skôr tak, že by celý výchovný proces (učebnice, skriptá, pedagógovia) zohľadňoval polaritu pohlaví. Žiaľ, rôzne prieskumy odhaľujú neradostnú situáciu. Napríklad budúce absolventky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave prejavili v ankete istého časopisu takú hanebnú plytkosť záujmov a takú mieru naivnosti, že som nechcel veriť vlastným očiam a neskôr ani ušiam. Príde potom takáto vzdelaná teta do manželstva, čaká v ňom veľkú preveľkú lásku, hoci už rad lások absolvovala, je vzdelaná, vie naspamäť devätnásť egyptských dynastií, ale za tri roky nepochopí technológiu varenia gulášu. Je s dieťaťom doma, ale opatriť ho je nad jej sily; nad jej vôľu je trochu sa zvrtnúť. Na hrnce hľadí nenávistne, manžel je podvyživený, no pritom by si želala, aby neprekročil akčný rádius jej sukien, ale aby zároveň prinášal domov veľa peňazí... Jej portrét som prvý raz zazrel v spomínanej ankete a neskôr in natura na rozvodovom procese.
Diela Vladimíra Ferka
Tajfún je dobrý vietor (1959), Veno z praveku (1962), Na dne sveta (1964), Modrý kaleidoskop (1964), Zrnko, otvor sa (1964), Červený delfín (1964), Malý zelinkár (1968), Trinásť zlatých kameňov (1968), Konopný kríž (1970), Kozmické karavely (1971), Zlatá nostalgia (1975), Diamanty (1975), Kniha o Slovensku (1978), Svetom, moje, svetom (1978), Žltý diabol, žltý boh (1978), Čertovo rebro (1982), Príbehy dračích cisárov (1984, spoluautorstvo s Džu Wie-chuom a Čou Mei-žu), Sedmohlások (1985), Magické kamene (1985), Slncový kolotoč (1985), Slovník na každý deň (1985) Tisícnásobný dukát (1989), Martin na čiernom koni (1992), Ako divé husi (1994, spoluautorstvo so synom Andrejom Ferkom), Pravda Ruda Pravdíka (1995)
Láska na Slovensku (1988), Tisícnásobný dukát (1989), Slovensko – moja vlasť (1996), Zákon smotany (2000)
Dominantnou témou jeho tvorby bolo Slovensko, jeho diela boli preložené do viacerých jazykov.
Knihu Svetom, moje, svetom preložili do maďarčiny, poľštiny, ruštiny a gruzínčiny, knihu Čertovo rebro do maďarčiny a knihu Malý zelinkár do češtiny.
V čom je príčina tohto analfabetizmu?
Hádam v tom, že si neuvedomujeme, že láska nie je dajaké zdedené imanie v zlate či striebre alebo inej pevnej valute, z ktorého môžeme len a len čerpať. Prináša kráľovské úroky iba tam, kde sú obojstranne veľké vklady. A také úroky sa potom zákonite prejavujú i v ostatných medziľudských vzťahoch od spoločenských až po politické. Etike vzťahov sme dlžní na každej úrovni.
V knihe nástojčivo kladieš dôraz na nevyhnutnosť vzdelania i v oblasti lásky, erotiky, sexuality, ľudských vzťahov. Zdá sa, že kult kultúrnosti a kultivovanosti v láske sa na Slovensku (ak tam vôbec bol), kamsi vytratil. Ba akoby sme zabudli aj na krásu prirodzenosti. Kde sú – aj na základe tvojich výskumov – príčiny a kde východiská?
Láske – aj tej fyzickej – musíme priznať krásu a kultúru, ktorým sa treba (aj v škole) učiť. Ako napokon každej ľudskej aktivite. Iste si uvedomujeme, koľko hlúpych predsudkov i základného nepoznania v tejto oblasti masovo šarapatí a ako za ne tvrdo platia nielen jednotlivci, ale i spoločnosť. Napríklad zelené manželstvá, hygiena, pravidlá partnerstva, elementárna slušnosť a ohľaduplnosť – toho všetkého máme na jednej strane priveľa, na druhej primálo. Priveľmi sa v partnerstve zdôrazňuje technická stránka vecí, primálo sa kultivuje citovosť. Aj keď povinnosť čítania sa mi bridí, myslím, že by chlapci a dievčatá na stredných školách mali povinne čítať knihy českého psychiatra a sexuológa Miroslava Plzáka. Situácia je totiž horšia, ako sme ochotní priznať – láska sa pričasto devalvuje na sex. A jeho aktéri netušia, že sa okrádajú o hviezdne chvíle človeka na tejto zemi. Mnoho nedorozumenia spôsobuje vzájomná neznalosť – zanedbala sa výchova k polarite pohlaví. Feminizácia v žurnalistike napríklad spôsobila, že do rubrík dôvery, týchto citových záhumienkov, prenikajú i také informácie, ktoré by mali zostať za dverami gynekologických ambulancií. Som presvedčený, že na chlapčenskú psychiku pôsobia omračujúco. Nazdávam sa, že na chlapcov i dievčatá obdobne pôsobí, ak sa takzvaná sexuálna výchova praktizuje súčasne v jednej miestnosti pre obidve pohlavia. Takéto primitívne chyby pri výchove mládeže nepáchajú ani takzvaní primitívi z dažďových pralesov v povodí Amazonky. (V súvislosti s týmto konštatovaním a vývojom na Slovensku po roku 1989 – v oblasti lásky viac devalvačnom ako revolučnom, treba znova pripomenúť, že rozhovor sa odohral v marci 1989; pozn. mm.)
V istých súvislostiach spomínaš v knihe aj Ovídia a v kapitole o ľúbostnej mágii sa objavujú aj „lieky proti láske”. Takmer vždy však smerujú proti sokovi alebo sokyni. Málo sa tam nájde liekov, ktorými by sa človek zasiahnutý láskou chcel tohoto citu zbaviť. Čím to je, že hoci aj boľavej, drží sa človek lásky ako života, ktorý má len jeden – kým lások môže predsa zažiť viac?
Azda aj to, prečo sa človek drží aj lásky boľavej, patrí k tajomstvám, ktoré má láska zatvorené vo svojej trinástej komnate. Prísne vzaté – aj Beethovenove symfónie sú z matematicko-fyzikálneho hľadiska iba sumou chvenia vzduchu, ktoré možno matematicky celkom presne vyjadriť. Ale čo pochopíme z takéhoto, akokoľvek presného vyjadrenia? Vrátim sa však k mágii. Veľmi ma vzrušilo, keď som sa u istej bosorky na slovensko-moravskej hranici dozvedel – (za tristo korún) recept, ako možno z ľubovníka pripraviť smrtiaci nápoj pre soka či sokyňu v láske, ten istý recept, ktorý sa v našich krajoch hojne využíval v časoch, keď žil spomínaný antický nosatý básnik... Za minimálny úplatok – pohárik čerstvých čučoriedok autor vo veľmi naliehavých prípadoch recept poskytne...
Čarovať možno všelijako. Aj odčarovať. Lásku napríklad aj hlúposťou. Poznáš aj také „čary”?
Budem stručný: istý mladý rozhľadený muž sa nemieni v onom pamätnom roku 1939 trpne prizerať na rozpad ČSR. Emigruje, stáva sa úspešným letcom vo Veľkej Británii. Tam sa zaľúbi do Írky, je to láska na prvý pohľad a ako sa nazdávajú, na celý život. Roky vojny sú však kruté, osud ich rozdelí, ona sa vydá, on sa ožení s dievčaťom spod Tatier, ale sen na veľkú lásku mu zostáva. Po čase náhoda spôsobí, že sa o sebe dozvedia a začnú si písať. On si listy od Írky odnáša z bútľavej vŕby, lebo mnohé Slovenky sa nazdávajú, že kontrola korešpondencie a vrecák v mužskom ošatení patrí medzi nezastupiteľné práva žien (netušia, že porušujú ústavu). Muž o dávnej láske sníva, porovnáva, ba ani pred ženou svoje city netají. Žena by, pravdaže, najradšej celé Írsko zatopila ľadovým morom. Keď Írka po rokoch ovdovie, muž sa odváži navrhnúť žene, že by ju mali pozvať. Žena po búrlivých protestoch napokon privolí. Stará láska pricestuje. Zďaleka ešte ako-tak vyzerá, no pohľad zblízka a jej prvé slová mužovi nemilosrdne prezradia, že čas ani v Írsku nepostál. Ba o deň-dva zistí aj, že erozívne vplyvy času kruto postihli nielen telo, ale aj dušu. Írka je príkro sebavedomá, starecky neznášanlivá a navyše, ako pani pilotová škodoradostne zistí, ešte sa aj, s prepáčením, pocikáva. Žena sprvu hromží, no neskôr jej čosi zíde na um. Čosi ako výmena cieľov. Kým muž sa stoj čo stoj usiluje starú lásku z domu „vypšikať”, manželka ju naopak – začne zdržiavať. Obe lásky, geneticky spriaznené v tom najpodstatnejšom, vytvorili ženskú alianciu – proti mužovi. Jeho prv pokojné dni sa zmenili na peklo. Nevydržal. Riešil situáciu optimálne, ako muži často zvyknú. Útekom. Ale keď mi svoju „love story” rozprával, vôbec sa necítil víťazom. Naopak, mal pocit, že sa o čosi pekné a veľké okradol, keď sám rozbil ten sen, tú dráždivú fatamorgánu, ktorá mala šancu mihotať sa ponad čas.
Bola som čiastočne svedkom toho, ako si zbieral materiál pre Lásku na Slovensku. Tvoje úsilie bolo až ohromujúce. Koľko času si knihe venoval sumárne, čo všetko ti dala, čo všetko ťa stála?
Od úmyslu napísať knihu po jej vyjdenie – rovných desať rokov. Pravdaže, nie každý rok som pracoval rovnako intenzívne, ale v posledných dvoch som robil iba na nej. Práca na Láske mi dala veľa, spôsobila dokonca niečo ako lásku k láskam všetkých „proti“ všetkým, jasnejšie videnie, hlbšie pochopenie pre jej trblietanie. Obohatila mi roky života, spôsobovala radosť. Stála ma však priveľa námahy v čase, keď by mal človek viac myslieť na svoje zdravie. Ale na klčoviskách literatúry faktu niet lacných a rýchlych úspechov.
Muránska Venuša.
(Z knihy Láska na Slovensku.)
Láska na Slovensku je naozaj výsostná literatúra faktu, no aj tak sa číta ako vzrušujúci dialóg. Dialóg dvoch pohlaví, plný podnetov pripomínajúcich ľúbostnú hru.
Áno je to dialóg, to je presné. A vari tak trocha aj čistenie kontaktov, ktoré sa akosi zaniesli či zanášajú, korodujú. Ak chceš, je to zároveň pokus o glasnosť na poli, ktoré dosiaľ plúžili len básnici.
Brázdy, ktoré si na tomto poli vyoral ty, sú mnohé a hlboké, hodné obsiatia. V závere knihy navrhuješ vybudovať na Slovensku Múzeum lásky. Prečo? A kde by malo byť?
Keď som absolvoval stovky stretnutí, preštudoval množstvo dokumentov, listov, denníkov, keď som napokon knihu dopísal, myšlienka na múzeum bola zrazu tu. Nekompromisne sa vydrala na povrch ako šafrany na jar, až mi bolo v prvej chvíli nepochopiteľné, že také múzeum ešte nie je. Svet má vari milión rozmanitých múzeí a medzi nimi mnohé unikátne. V Bogote je Múzeum zlata, v Paríži Múzeum človeka, v USA existuje Múzeum dinosaurov, v NDR Múzeum kariet, v Estónsku majú Múzeum čertov, poznáme múzeá zubov, vlasov, totemov, masiek a deformátov. My máme okrem iných Múzeum republiky rád, farmaceutické múzeum, chystáme Múzeum obchodu, masovo (a dosť uniformovane) budujeme izby revolučných tradícií... A všade po svete, ak človek aj privrie oči, naisto natrafí na múzeá zbraní, čiže nástrojov a strojov na zabíjanie ľudí. A najmocnejší, najušľachtilejší cit ani jednu takúto svätyňu nemá. Kto môže uviesť jediný rozumný dôvod proti?
Iste máš závažný dôvod, prečo by malo byť prvé a možno jediné práve na Slovensku.
Pretože aj Slovensko bolo a je láskou požehnané. Aj u nás vykvitli vari všetky kvety lásky. Láska popri práci poznačovala jeho históriu, háje i svätoháje, jeho hory a nivy, stavby (Trať mládeže nevynímajúc), a všade zanechala veta svojich duchovných i vecných prejavov – od erotických symbolov z doby kamennej až po nedopísaný, zakrvavený ľúbostný list z čias Slovenského národného povstania, až po posledný list Vladimíra Clementisa z väzenia, ktorý napísal pred popravou svojej žene. Prečo by tieto artefakty lásky mali ležať rozptýlené bez očividného úžitku po archívoch, múzeách, galériách, knižniciach v čase, keď sa tak bolestne prepracovávame k novej etike vzťahu muža a ženy?
A kam múzeum umiestniť?
Hoci je to zrejme ešte ďaleká perspektíva, núka sa viacero možností. Mne sa najväčšmi zahovára sobášny palác v Bytči, ktorý sme renovovali dlhšie ako ho gróf Thurzo staval. Na Múzeum lásky je ako stvorený. Iste by sme ho čoskoro evidovali ako unikátnu atrakciu cestovného ruchu.
Defilé kráľovien krás z rokov sedemdesiatych
Čím by do múzea mohli prispieť súčasníci?
Mnohí mladí i starší ľudia do Múzea lásky už prispeli, veď listy, denníky, pamätníky a iné artefakty, ktoré mi poskytli, si nemienim nechať ako súkromnú zbierku. Verím, že k nim pribudnú ďalšie. Za veľmi cenné pamiatky pokladám rôzne erotické symboly z dávnoveku, najstaršie ľúbostné listy, rôzne dokumenty v kongregačných písomnostiach, vyjadrenie či stvárnenie ľúbostného citu v ľudovom umení – v drevených plastikách, v čarokrásnych ľúbostných i erotických piesňach.
Múzeum lásky by vari mohlo byť čímsi ako mládežníckou okresnou „stavbou”, niektorý mládežnícky časopis (vtedy ešte Vlado Ferko netušil, že o pár mesiacov odzvoní na námestiach prakticky všetkým mládežníckym časopisom) by nad ním mohol mať patronát. Rozhodne však potrebuje niekoho, možno jednotlivca, možno inštitúciu, skrátka niekoho, kto by sa s nadšením a láskou myšlienky na Múzeum lásky ujal. Jednu z jeho vitrín si viem veľmi dobre predstaviť – bola by plná kraslíc s rozmanitými nápismi či veršíkmi o láske, so srdiečkovými motívmi či inotajnými vyznaniami. Pri takej vitríne by azda aspoň jeden zo sta návštevníkov pochopil pôvab vlastnej tvorby a azda i jej význam pre lásku.
