logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Hovorí spevák a skladateľ Miroslav Žbirka.
Rozhovor pôvodne vyšiel v denníku Pravda 19. novembra 1997

Možno je to celé len taký žart

Miroslav Žbirka – Marta Moravčíková

MIROSLAV ŽBIRKA je skladateľ, spevák a človek, ktorého tvorba oslovuje viaceré generácie už pekných pár rokov. Možno preto, lebo má stále čo povedať. Aj to je nepochybne jeden z dôvodov, aby predviedol svoje umenie počas hier XXX. olympiády v Londýne. Program v londýnskom divadle Sadler's Wells, na ktorom sa podieľal aj skladateľ Peter Machajdík, bude mať 8. augusta 2012 premiéru i derniéru. Spolu s členom britskej skupiny Yes Jonom Andersonom a symfonickým orchestrom Capella Istropolitana pod vedením Adriana Kokoša ho totiž Miroslav Žbirka, ako uvádzajú médiá, uvedie iba raz. Jeho myšlienky vyslovené v roku 1996/1997, keď tvoril svoj album Meky, si však ani po rokoch derniéru nezaslúžia. Majú čo povedať stále, rovnako ako jeho piesne.

Niekto podľa vás potrebuje na naplnenie života veľa vecí, niekomu stačí veľmi málo. Čo potrebujete na naplnenie života vy?

Miroslav Žbirka<br>Foto: Peter Župník

Miroslav Žbirka
Foto: Peter Župník

Možnosť robiť pesničky. A cením si zázemie, ktoré mi to umožňuje. Je pre mňa úžasne dôležité, aby som mal kam prísť domov. To je základ. Neviem, či by som sa vedel sústrediť na prácu, keby som sa potuloval s kapelou od mesta k mestu. Môj život je teraz plnší, než keď sme koncertovali so skupinami, či keď som bol Zlatým slávikom. Život je totiž o niečom inom, a šťastie zrejme tiež.

Raz ste povedali, že voľakedy bol váš vzťah k peniazom naivný. Zmenila na ňom niečo naša súčasnosť?

Finančné stresy nikomu nepridávajú pokoj. Ja ich nemám. Našťastie. Môžu totiž človeka v našej branži prinútiť, aby prijal aj ponuky, ktoré mu celkom nevyhovujú.

Dá sa tomu ubrániť?

Nie je to ľahké. Všetci sme totiž pod tlakom úspechu. V tvrdej konkurencii je to zaklínadlo, ktorým sa meria všetko. Pritom úspešná pesnička (aj komerčne) nemusí byť zároveň aj kvalitná. A táto disproporcia sa týka aj svetových superstars. Zachovať si v tejto súvislosti vlastnú tvár a názor nie je jednoduché. Treba k tomu pristupovať bez paniky. Nedali vám nejaké ocenenie? Trošku to urazí vašu samoľúbosť, ale treba to hodiť za hlavu. Veď v pamäti ľudí sa neuchovávajú ocenenia, ale tvorba. Štádiu, keď tvorí iba pre kšeft, by sa mal človek usilovať vyhnúť za každú cenu, inak jeho tvorba prestane mať zmysel. Vtedy je lepšie ísť robiť niečo úplne iné.

Ak za kritérium kvality nepokladáte úspech, čím meriate svoju tvorbu?

Časom. Keď počujem svoju pieseň spred pätnástich rokov, a uvedomím si, že má stále zmysel, je to maximum, čo môžem zažiť. Ale spomienky na to, že bolo vypredané na konkrétnom koncerte, alebo som dostal nejakú medailu, ma neuchvacujú. Keď vznikla, krčilo sa napríklad nosom nad piesňou Dvadsaťdva dní. A potom, vyše desať rokov po jej vzniku, bola istá firma ochotná investovať do jej nahrávky. To je pre mňa satisfakcia.

Dáva čosi také autorovi väčšiu istotu a slobodu?

V istom zmysle áno. Niekdy človeka presviedčajú, že cesta nevedie tadiaľ, kadiaľ sa uberá. No ak vytrvá, život mu neraz umožní spoznať, že tadiaľ predsa len vedie. To je príjemné. Napriek tomu nemám pocit, že by som sa nikdy nebol nemýlil. Niekedy som trval aj na úplnej blbosti. Rozoznať, kedy je čo správne, je najťažšie.

Lenže pri vašom povolaní si sotva môžete dovoliť ignorovať úspech úplne.

Istú popularitu si spevák a skladateľ udržať musí, no nemal by tvoriť len komerčné dielka. Ak totiž piesne predĺžia jeho popularitu, prinesú peniaze, umiestnenia v rebríčkoch, no nie sebauspokojenie, zvyčajne nie sú kvalitné. A pre autora je podľa mňa strašný trest, ak má síce trofeje, no jeho piesne po rokoch nemajú čo povedať. Žiť len prítomnosťou, čakať na obdivné pohľady na večierkoch či na prvé miesta v hitparádach je riskantné.

Znamená to robiť profesionálne?

Profesionalita nestačí. V hudbe pripomína hráča, ktorý zahrá všetko, ale akosi stále nemáte dojem, že sa niečo stalo. Profesionálni dokážu byť mnohí, osobití iba niektorí. Dobrú pieseň musí od ostatných odlišovať osobnostný vklad autora. V tomto zmysle je azda dobré uchovať si istý amatérizmus. Navyše, na komponovanie pesničiek neexistuje absolútny patent. Najlepšie to ide, keď človek nevie, ako to ide. Pre mňa je hlavným motívom chuť nahrať dobrú pieseň. No úplne najviac ma baví nahrávať doma demosnímky, lebo hneď počujem, čo zložím. Baví ma to počúvať.

Nie ste iba skladateľom a spevákom, ale často i textárom svojich piesní. Neuvažovali ste, že by ste mohli napísať aj niečo iné?

Viem si predstaviť, že by som napísal nanajvýš nejakú poviedku. Ale možno by mala zmysel kniha pesničiek a ich príbehov. Rozprávania, ako vznikali, lebo k niektorým z nich sa viaže všeličo zaujímavé. Lenže teraz nechcem písať ani texty a mám problém – neviem, s kým by som urobil nové elpéčko. Chcel by som, aby mi texty napísal dobrý autor – básnik, ktorý však dokáže rešpektovať, že pesnička nesmie stratiť komunikatívnosť. Človek, ktorý nechce z textu urobiť nejaké mimoriadne závažné posolstvo, no predsa ho napíše tak, aby oslovil a mal čo povedať. Výborné sú piesne Jiřího Suchého a neviem, či ho niekto z nových textárov prekonal. Dobré texty píše aj Milan Lasica. Na Slovensku je veľa básnikov, ale kvalitných textárov je čoraz menej. Možno aj preto, že ani v rodinách už nie je trend čítať. Nanajvýš pozerať telku.

Často hovoríte o domove. Pôsobíte ako komorný človek a hovorí sa o vás, že žijete veľmi striedmo. Čo to znamená?

Žijem ako bežný človek, ktorý má rodinu, a nepotrebuje každý večer vybehnúť do nejakého podniku. Hoci s bohémami rád spolupracujem, moja tvorba nikdy nevyplývala z bohémskeho života. Typický život rockovej kapely na zájazde, keď sme po koncertoch chodievali do baru na tatársky biftek a končili nadránom, som zažil v Moduse. Ale už dlho nemám pocit, že by mi chýbal. Nanajvýš si po koncerte dám pohár vína a chvíľu podebatujem. Samozrejme, nie som vždy úplne disciplinovaný, ale aj tak sa pristihnem maximálne pri tom, že dlho do noci sledujem nejaký film v televízii. To je možno striedmosť. Neimponuje mi ani chodiť na párty, aby médiá zaznamenali, že som tam bol. Nepokladám to pre svoju tvorbu za podstatné. Keď chce človek textovať, je síce dobré, ak niečo zažije, ale tiež je dobré, ak si niečo prečíta. A to sa na párty nedá.

MIROSLAV ŽBIRKA sa narodil v Bratislave 21. októbra 1952 mame Angličanke a otcovi Slovákovi, ktorí sa zoznámili počas druhej svetovej vojny v Londýne. Vojak československej armády Šimon Žbirka v tamojšom pube omylom vypil nápoj budúcej pani Žbirkovej, vtedy ešte Ruth Galeovej. Ich syna Miroslava, spoluzakladateľa a skupiny Modus, s ktorou v roku 1977 získal spolu s Jánom Lehotským a Marikou Gombitovou zlatú Bratislavskú lýru za skladbu Úsmev, priviedli k hudbe bratia Jason a Tony. V roku 1981 založil s Lacom Lučeničom skupinu Limit a o rok neskôr sa stal prvým slovenským Zlatým slávikom. Od roku 1988, keď sa druhý raz oženil, žije v Prahe.

Ocenenia

Zlatá Bratislavská Lýra za pieseň Úsmev (1977)

Strieborná Bratislavská Lýra za pieseň Atlantída (1982)

Zlatý slávik (1982 – prvý interpret zo Slovenska)

Villach – hlavná cena festivalu a cena Radia Ö3 za Love Song (1982)

Zlatá Bratislavská Lýra za pieseň Nechodí (1983)

Strieborný slávik (1983)

Bronzový slávik (1984)

Bronzový Slávik (1998, 2008, 2010)

Strieborný Slávik (2003, 2006, 2009)

Zlatý Slávik (2002, 2003, 2004, 2005)

Osobnosť televíznej obrazovky (2001, 2002, 2003, 2004, 2005)

Rádioslávik (2002)

Aurel (2004, 2006)

Sieň slávy (2007)

Oslovuje vás aj v inom, než spoločenskom zmysle to, čo by vás povedzme pred desiatimi, pätnástimi rokmi vôbec neoslovilo?

Áno. Veľmi ma oslovuje všetko, čo súvisí s deťmi. Deti, to je fantázia. Ich magický svet ma ovplyvňuje veľmi silno. Vývoj dieťaťa a jeho správania pokladám za úplný zázrak. A hoci je to často veľmi namáhavé, je skvelé byť pri tom. Deti nás usmerňujú aj filozoficky. Pri nich intuitívne vycítime, čo je, a čo nie je podstatné, stávame sa citlivejšími. Lebo človek každodennými povinnosťami akosi hrubne – a korekcia citom nezaškodí. Je to ďalšie obohatenie mojej ľudskej podstaty. To, čo by som možno voľakedy nepokladal za tvrdé, brutálne, zrazu na pozadí vzťahu k svojim deťom ako také vnímam. Väčšmi si napríklad uvedomujem násilie vo svete. Cítim potrebu chrániť deti a množstvo podnetov ma dojíma. Niekedy to vedie až k sentimentalite, ale nepokladám to za chybu. Myslím si, že ma to zároveň uchránilo pred cynizmom, pred povrchnosťou. S deťmi človek inak chápe všetko. Celý život.

Domov, rodinu, deti sú akési súkromné istoty. Aké sú istoty vášho profesionálneho života?

V mojom povolaní nie sú nijaké istoty. Dôležité je nedať sa pomýliť v základnom pohľade na život. A to nie je také jednoduché. Najmä teraz, keď sa viac presadzujú agresívni ľudia. Vykonať agresívny čin je totiž oveľa ľahšie, ako vykonať čin slušný. Čokoľvek možno uskutočniť ľahšie, keď človek nemá zábrany, svedomie. Pre mnohých je to veľmi lákavé. A keď ľudia vidia, kto sa s takouto filozofiou po novembri uplatňuje, mnohí sú sklamaní. Príliš podľahli romantickej predstave, že teraz budú dobrí odmenení úspechom a grázlov život potrestá. V živote je to však trošku inak. Niekde som čítal, že poriadok, ktorý si želáme, nie je totožný s poriadkom, ktorý nám určuje svet. Tak akosi to je. No hoci nás to štve, netreba sa dať pomýliť, treba zostať sám sebou. Preto mi je sympatický Don Quichotte. Raz sa ma Ján Strasser pýtal, prečo by sa mal o niečo snažiť, prečo písať, keď je to ľuďom vlastne jedno. Odpoveď je jednoduchá: preto.

To „preto“ mi trochu pripomenulo anglické džentlmenstvo a vašu nedávno vyslovenú obavu, že v Anglicku džentlmeni vymierajú.

S džentlmenstvom, ako s istou filozofiou, som sa okrem Anglicka naozaj inde vo svete nestretol. Azda preto, že byť džentlmenom nie je jednoduché. A hoci sa naozaj obávam, že aj v Anglicku sa džentlmenstvo sotva podarí udržať, pokladám ho za krásny pokus, ktorý stojí za povšimnutie a je hoden nasledovania.

Prečo?

Pretože anglický džentlmen akceptuje pravidlá, ktoré ovplyvňujú kvalitu života. A ovplyvňujú ju pozitívne. Keď sa raz čosi stalo v londýnskom metre, jediný rozčúlený som tam bol ja. Obrovské množstvo ľudí sa z jednej časti do druhej presúvalo úplne ticho, a mne až po chvíli došlo, že sa tak vlastne vyhýbajú nervozite a stresu. Na jednej dovolenke som zase bol svedkom toho, ako si nemeckí a holandskí turisti už ráno o šiestej obsadili miesta na pláži, a potom sa tam celý deň neukázali. To by Angličan neurobil. Bolo by mu to trápne. A za týmto Anglickom mi bude ľúto.

Po matke ste Angličanom aj vy. Cítite sa i džentlmenom?

To by bolo odvážne. To, čo vnímam ako vplyv anglického pôvodu, však naozaj v sebe odjakživa mala moja mama. Kedykoľvek u nás niekto zazvonil, aj v krajne stresovej situácii, napríklad keď nám práve „zhorel“ televízor, cestou k dverám sa vedela naladiť na úsmev a milé privítanie. A to ja neviem. Ťažko zakrývam naštvanosť. Obdivujem džentlmenov, no netvrdím že ním som. Byť džentlmenom nie je len tak. Takého človeka nespoznáte podľa spôsobu stolovania (tomu sa dá naučiť), ide o to, aby bol džentlmenom v srdci.

Ako džentlmena hodnotíte sám seba rezervovane. Ako dnes hodnotíte svoje dávnejšie želanie, že by ste chceli byť stále lepším a lepším človekom, lebo tým by bola lepšia i vaša hudba?

Prekvapuje ma, že som to takto formuloval. Teraz mi to pripadá trochu patetické. Neviem presne, čo znamená byť lepším človekom. Zrejme sa človek takým stáva, ak chce stále lepšie robiť svoju prácu. Táto ambícia mi zostala. Práve preto je možno pre mňa stále komplikovanejšie urobiť novú platňu. Mám väčšie pochybnosti, som náročnejší. Niektoré pesničky sa mi javia akési nehotové. Kedysi by som ich nahrával aj tak, dnes o nich viac rozmýšľam. Kladiem dôraz na detaily, ktoré som si predtým nevšímal. Akosi ma neuspokojuje to, čo predtým. Vtedy je dobré mať zmluvu, termín. Beatles sa nikdy nemohli rozhodovať, kedy chcú nahrávať. Vždy mali zmluvu. A to je asi tá najlepšia eventualita. Lebo čím je človek starší, tým viac má pochybností.

O čom pochybujete vy?

Pýtam sa napríklad: čo sa stane zemeguli, keď nezložím pesničku? Vôbec nič. Milan Lasica to vyjadril tak, že jeho sa akosi nezmocňuje nijaké vzrušenie, keď vidí čistý nepopísaný papier. U mňa je to podobné. A neraz aj s koncertovaním. Dosť často vystupujem sám s gitarou, no nepotrebujem sa postaviť na pódium na nejakom megakoncerte, aby mi tlieskali davy. Nie som proti koncertom, aj do štúdia chodím s predsavzatím priblížiť atmosféru čo najviac koncertu, som však proti kšeftom. No ambícia robiť stále lepšie mi zostáva. Len ju pretkávajú nepochopiteľné paranoje, keď sa človek sám zablokuje. Lebo na nahrávku pesničky mi v ceste nestojí nič a nik. Iba ja sám.

Lenže práve to býva obyčajne najväčšia prekážka.

Ale má zmysel. Domnievam, sa že to, čo napokon vznikne, je potom čistejšie, lepšie. Byť stále lepší v zmysle človečenskom je síce veľmi ťažké, no každý milimeter je veľmi cenný. Meniť samého seba je veľmi náročné, ale možné.

Podarilo sa vám zmeniť na sebe niečo výrazné?

Myslím, že to nie je merateľné. Dôležité je, akých má človek okolo seba ľudí. A v tomto zmysle som mal šťastie. Nežijem v prostredí, kde by ma niekto iba chválil, alebo mi len nadával. Nik ma nečičíka, takže mi nehrozí, aby som sám zo seba zblbol pri prvom úspechu. Všetko má správny balans. To som vždy chcel, za tým som išiel a toho sa mi dostalo. A domnievam sa, že práve to mi dáva šancu vylepšovať sa. Cítil by som sa neprirodzene, keby sa ku mne niekto správal ako k Beethovenovi. Seba i svoju tvorbu totiž vnímam trošku ironicky. Doma mi na stene nevisí ani jedna Lýra. Neviem, či to je typom humoru, ktorý mám rád, ale neberiem svoju kariéru priveľmi vážne. Mám rád sebairóniu a vítam ju aj u druhých. Mojimi zadnými dvierkami je pocit, že to celé je možno len taký žart.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel