logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

K Mesiacu fotografie – s fotografkou Katarínou Krajčovičovou, ktorá pokladá fotografiu za zázrak.
Rozhovor pôvodne vyšiel v denníku Práca 18. marca 2000

Každý potrebuje korektora

Marta Moravčíková

Fotografie: Katarína R. Krajčovičová, Peter Šimčisko

Podstatnú časť tvojho fotografického záujmu tvoria osobnosti z umeleckých kruhov. Prečo ich vyhľadávaš?

Zrejme preto, že v živote mi najviac dala opera, ktorá je symbiózou všetkých druhov umenia. S operou som sa prvý raz stretla keď som mala hádam tri či štyri roky a zaviedol ma tam môj otec. Sedela som v prvom rade, a od zvedavosti som sa stále mrvila. Nakoniec mi dirigent musel dať taktovkou po prstoch, aby som nevyrušovala. Otec ma tam však vodil ďalej. Pracoval ako umelecký zlievač (v Bratislave odlieval takmer všetky sochy svojho obdobia, renovoval aj Ganymedovu fontánu), mal k opere i klasickej hudbe úžasný vzťah a chcel ho prebudiť aj vo mne a v mojej sestre.

Katarína Krajčovičová, foto: Peter Šimčisko

Katarína Krajčovičová
Foto: Peter Šimčisko

Podarilo sa mu to?

V mojom prípade absolútne. A rovnako ako hudba a ľudský hlas, ktorý pokladám za úžasný nástroj, ma zaujala aj výtvarná stránka opery. A myslím, že práve tam som ako výtvarný prvok začala vnímať aj svetlo, ktoré je veľmi dôležité aj pre fotografiu. Divadlo je aj svetlo, svetlo je zázrak a fotografia je tiež svetlo.

Neovplyvnili tvoje návštevy opery, koncertov, divadiel a výstav, ku ktorým patria niekedy až nemilosrdné kritiky aj tvoju zriedkavú schopnosť prijímať veľmi prirodzene, ba takmer s vďakou aj kritické pripomienky?

Júúúj, to je ťažká otázka. Neviem. Ale viac som sa to zrejme naučila od osobností, ktoré som tam stretávala. Alebo to možno viem preto, lebo mám okolo seba ľudí, ktorí mi nechcú zle a nezávidia mi. Mám dar rozoznať kritiku zo závisti (tú neakceptujem) od tej, ktorou mi niekto chce dobre a ktorú prijímam. Závisť viem vycítiť. Ale ak je kritika namieste a vyargumentovaná, musím ju brať do úvahy, pretože najviac sa učím na svojich chybách.

Katarína Rachel Krajčovičová

Narodila sa 16. 5. 1952 v Bratislave, absolvovala High school Lewistown Pa, USA, Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Modre, Strednú hotelovú školu v Piešťanoch a Hotelovú školu Tamador, Herzliya v Izraeli. Fotografuje od roku 1984. Vystavovala na konzervatóriu v Haife, v Múzeu židovskej kultúry, v galérii Berlinka a v Gerulate v Bratislave, jej fotografie slúžili v Izraeli ako podklad na pohľadnicu, obal audiokazety so židovskými piesňami v Slovenskom rozhlase, na CD ROM a knihu Nie vojnu, ale lásku, CD ROM a audiokazetu Návrat k prameňom vydané firmou Gratex International v Bratislave. Bola autorkou námetu, producentkou a manažérkou prvého benefičného koncertu so slávnymi slovenskými opernými spevákmi u nás v roku 1991, dramaturgičkou a manažérkou Zimných sobotných večerov s umelcami hudobného sveta v penzióne Chez David v Bratislave.

Známa česká historička fotografie Daniela Mrázková ju charakterizovala takto: ,,Je to výnimočná žena. Nie, je to skôr víchrica. Živel, ktorý vás uchváti a nesie, či chcete, alebo nie, a vy sa mu nakoniec radi poddáte, lebo vás presvedčí o neodkladnej zmysluplnosti tohto počínania. Zdá sa, že jej hlavným hnacím motorom je myšlienka ľudskej vzájomnosti, rešpektu a porozumenia.“

Nie je to pre teba deprimujúce?

Nie, veď nikto nespadol z neba učený. Keď na Slovensko istý čas chodila nahrávať svetová operná veličina Jelena Obrazcovová, chodievala som s ňou do štúdia a ona ma prekvapila tým, že prijímala moje pripomienky. Akceptovala môj názor, aj keď sa moje hudobné vzdelanie uzavrelo skončením ľudovej školy umenia. Pokladala som za česť, že prv, ako vyhovela režisérovej požiadavke, aby niečo zopakovala, chcela vedieť, čo na to ja. Pritom to bola primadona, ktorú pri príležitosti dvojstého výročia milánskej opery vyhlásili po Marii Callas za Kráľovnú opery a poctili ju Zlatou bustou, ktorú má na svete iba päť spevákov. Napriek tomu sa nehanbila vypočuť si a prijať môj názor. A ja som sa práve od nej najviac naučila prijímať – aj kritiku. Lebo každý človek potrebuje mať korektora.

Ty si korigovala Jelenu Obrazcovovú; kto je tvojím korektorom?

Dosť sa so mnou zaoberal fotograf Peter Šimčisko a povzbudzoval ma výtvarník Jozef Bubák. Ivanovi Bučkovi zase vďačím za to, že som sa najmä pri portrétoch naučila robiť s pozadím, na ktorom záleží rovnako ako na fotografovanom objekte. Lebo dobrá fotografia je vlastne súzvuk, harmónia. Ako dobrá hudba. Alebo život. Aj ten je dobrý, ak je plný harmónie.

Prečo sa podľa teba sa hudba a fotografia podobajú?

Pretože tak ako hudba, aj fotografia má svetlo, odtiene, tóny, melódiu, crescendo, decrescendo, moll, dur a iné nuansy. A pri jednom i druhom platí tak ako v každom umení, že na to, aby to všetko vedel dať dokopy, musí byť človek vzdelaný. Komponovať hudbu nie je nič jednoduché, rovnako ako nie je jednoduché komponovať fotografiu.

Svoju prvú knižnú audiovizuálnu kompozíciu si nazvala Nie vojnu, ale lásku. Ako by si definovala lásku slovami?

Predovšetkým ako veličinu s rôznymi podobami. Raz mi povedali, že láska by sa nemala prejavovať bombasticky a krikľavo, ale skôr tichou silou, vytrvalosťou a trvácnosťou. S tým niekedy nesúhlasím. Človek niekedy musí byť v láske impulzívny. Aj keď zrejme nie bezhranične, lebo zavše by sa mal naozaj stíšiť, aby počul a možno aj bol vypočutý. A okrem dávania by mal ovládať aj umenie prijímať. Bez neho sa láska, ak má byť naplnená, nezaobíde.

Čo by si ani v láske nedokázala prijať?

Klamstvo, podvádzanie. Neviem sa vyrovnať dokonca ani s milosrdnou lžou. V puberte som napríklad nevedela pochopiť, prečo moja mama ubezpečuje zomierajúcu priateľku, že sa z toho dostane a bude žiť. Teraz to už síce chápem, ale nestotožňujem sa s tým. Keď zomierajúca kamarátka hovorila mne, že cíti veľkú úzkosť, povedala som jej len, že to musí vydržať. Neviem, čo si z toho vybrala, no viem, že do poslednej chvíle verila, že bude žiť. Keby som ju súcitne klamala, možno by to postrehla a práve to by ju zlomilo.

Jelena Obrazcovová, foto: Katarína Krajčovičová

Jelena Obrazcovová,
Foto: Katarína Krajčovičová

Lenže oklamať možno všelijako, nielen zamlčaním pravdy. Hovorí sa, že klamať sa dá dokonca aj fotografiou. V čase súčasnej techniky to zrejme naozaj nie je nič ťažké.

Ako sa to vezme – s tou technikou i klamstvom. Všetko závisí od poctivého prístupu. Fotografovanie, najmä živých objektov, nie je jednoduché. Výsledku vždy predchádza istý proces. Objektom nie je iba jeden, ale minimálne dvaja ľudia: fotografovaný a fotograf. A medzi nimi, hoci aj na chvíľu, vzniká istý vzťah. Pravdivosť, ozajstnosť fotografie závisí od pravosti toho vzťahu. Ja som sa naučila, že z človeka, ktorého fotografujem, dostanem na fotografiu len toľko, koľko som do nej i ja sama schopná dať.

Platí to vždy a na každého?

Pravdaže nie. Moju prácu veľmi sťažuje, ak ma ľudia nevnímajú ako Katarínu Krajčovičovú, ale ako fotoaparát. Stretla som osobnosti-suverénov, ako napríklad Stellu Zázvorkovú, Geraldinu Chaplinovú či Jiřího Menzela, alebo Annie Girardotovú, ktorí mi pri fotografovaní dali úplnú voľnosť a navyše sa ,,otvorili“. Veľmi ťažko sa mi však fotografovala Iva Janžurová, ktorá je úžasne plachá a uzavretá. Teraz, keď ju už istý čas osobne poznám, by som ju už nafotografovala lepšie.

Ovplyvňuje tvoj pocit z kvality toho, čo si nafotografovala, ak sa objekt na fotografii sám sebe páči, alebo nepáči?

Nie. Len ma hnevá, ak sa niekto sám sebe zapáči na obrázku, ktorý patrí do koša. Tie by však autor nikomu nemal ukazovať, a to sa dá ustrážiť. Problém je, ak sa človek sám sebe nepáči na dobrej fotografii, lebo mu trebárs vidieť vrásky. Dajú sa síce odstrániť pomocou počítača, ale to už nie je fotografia. A ja nerada retušujem.

Už niekoľko rokov delíš svoj život medzi Izrael a Slovensko a prijala si židovské meno Rachel. Prečo?

Na to sa odpovedá ťažko. Každá z týchto krajín ma čímsi priťahuje. V Izraeli sa mi okrem prostredia páči, že ľudia sú tam priamejší a nie sú pre nich dôležité tituly, postavenie, ale ozajstná hodnota človeka. Na Slovensku sa mi zase páči akási, v Izraeli nevídaná miernosť či jemnosť. Som dosť priebojná, no v Izraeli som zistila, že je to slabota. A čím viac tam chodím, tým je to pre mňa väčším magnetom. Fascinuje ma tamojšia príroda. Izraelčania sa sťažujú na nedostatok zelene, ale mne sa páči práve ich púšť a Mŕtve more. Pre mňa jedno i druhé žije. Lenže na Slovensku som sa narodila, vyrástla, sú tu moje korene a kultúra, z ktorej som vyšla. A ako povedala operná speváčka Lucia Poppová – listy zo stromov padajú ku koreňom.

Stela Zázvorková, foto: Katarína Krajčovičová

Stela Zázvorková
Foto: Katarína Krajčovičová

Hoci by si v Izraeli vystačila s angličtinou, naučila si po hebrejsky. Stálo to za tú námahu?

Aj za tým je čosi ako padanie listov ku koreňom. Nie som pobožná, no túžila som vedieť po hebrejsky, lebo je to jazyk Biblie a myslím si, že Starý a Nový zákon, ktorý niekedy vnímam ako najkrajšiu beletriu sveta, by mal ovládať každý človek. Tam sú korene nás všetkých. A námaha? Všetko, čo chce človek robiť poriadne, alebo čo sa učí, vyžaduje veľa času a veľa úsilia. V Izraeli som chodila päť mesiacov do školy, ale tam človek dostane len kľúč, ako sa učiť. Potom som pokračovala asi pol roka sama, denne po päť i sedem hodín.

Hoci znalosť jazyka veľmi pomáha zapadnúť do prostredia, kde človek žije, zrejme ho to nezbaví clivoty za ,,tým druhým“ Za čím sa ti cnie tam, za čím tu?

V Izraeli mi chýbajú Vianoce, ktoré u nás vždy znamenali, že rodina je pokope. Vtedy sa veľa varilo, pieklo a ja som presvedčená, že rodinný kozub je práve tam, kde sa varí, kde sa ľudia stretávajú pri jedle. Raz som bola s kamarátkou cez šabat v rodine rabína a jej to pripomenulo Vianoce. Všimla si, čo som si predtým nikdy neuvedomila. Bežne si ľudia zväčša nájdu na rodinu čas len raz do roka, a možno preto oslavujú Vianoce v úžasnom lesku. Ortodoxní Židia sa však pri svätení šabatu stretávajú každý týždeň. A hoci sme neboli nábožensky založení, moja mama ako Židovka túto tradíciu dodržiavala tiež. V sobotu a v nedeľu bola vždy celá rodina spolu. A som pochopila, že to aj pri všetkej skromnosti naozaj môže mať pre spolupatričnosť rodiny väčší význam, ako byť spolu raz do roka v tom najväčšom lesku.

Postavenie Židov bolo v každej epoche také osobité, že ich to naučilo držať vždy spolu a byť v strehu voči všetkému, čo je mimo ich society. Ako hodnotíš názor, že aj to je istá podoba rasizmu?

Tí, čo prežili holocoust, rasistami zaručene nie sú. Vydeľujú sa, a na druhých hľadia zvysoka len tí, čo sa ženú za peniazmi. A keby nebola vo svete hospodárska kríza, na jednej strane obrovské bohatstvo, na druhej strašná chudoba, neexistovali by podľa mňa také javy vôbec. Tí, čo prežili vojnu, nebudú vyvolávať novú vojnu. V nijakej podobe. Viem, o čom hovorím, žila som v Izraeli počas útokov vojsk Saddáma Husajna a mala som strach. Pre rakety, ktoré nám padali na hlavy nebolo podstatné, či zasiahnu Židov, či Gójov. Mierili na ľudí.

Annie Girardot, foto: Katarína Krajčovičová

Annie Girardotová
Foto: Katarína Krajčovičová

Jedna z tvojich výstav v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave sa volala Návrat k prameňom. Je to aj návrat k tvojim životným prameňom?

Dá sa to tak povedať. Holocoust zasiahol aj veľkú čas mojej rodiny a bol podľa mňa tým najstrašnejším, čo ľudia robili s ľuďmi. Nezasiahol iba Židov, ale viaceré národy. Židia boli iba prví v poradí. Ich spolutrpiteľmi vo vyhladzovacích táboroch boli aj Rómovia, Slovania, politickí odporcovia fašizmu. Holocoust však nebol iba vynálezom tohto storočia. Rovnako strašná bola aj genocída Indiánov pri osídľovaní Ameriky a ani na ňu by sme nemali zabúdať. Nerozumiem, prečo sa ľudia zabíjajú, a desí ma, že sme sa z tých hrôz vôbec nepoučili. Opakujú sa v Kosove, Juhoslávii, v Čečensku, všade. Preto sa podľa mňa nestačí vracať len ku koreňom, ale k prameňom. Vrátiť sa k prameňom znamená vrátiť sa k čistote. K životu bez zloby, bez závisti, bez nenávisti.

Naozaj si myslíš, že na to stačí ponoriť sa do vody?

Nič predsa nie je čistejšie, ako voda. Ale nestačí sa len ponoriť, treba ju aj počúvať. Lebo nepredstavuje len život, ale aj očistu, ktorú naliehavo potrebujeme. Mojou očistou je práve návrat k vode, k prírode, snaha čerpať z nej silu. K potrebe takého návratu som ja, mestské dieťa, dospela v Izraeli počas operácie Púštna búrka. Žila som vtedy v Haife a zažiť padanie rakiet, ktoré nám ,,len“ rozbíjali okná, no my sme nevedeli, či nie sú chemické, nebolo nič príjemné. Aj to ma priviedlo k poznaniu, že vari najsilnejším prameňom, ktorý by nás mohol zbaviť špiny zla, čo sa na nás nalepilo, môže byť schopnosť počúvať. Všetci by sme sa mali naučiť počúvať. Vnímať. Potoky, rieky, spev vtákov, prírodu, seba navzájom. Lebo počúvať znamená rešpektovať, porozumieť, mať rád.

Katarína Krajčovičová, Geraldine Chaplinová

Katarína Krajčovičová, Geraldine Chaplinová, foto: archív

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel