logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Rozhovor s dosiaľ neprekonanou rekordérkou v behu na 800 m Jarmilou Kratochvílovou a jej trénerom.
Rozhovor, ktorý je súčasťou textu vyšiel pôvodne 4. augusta 1983 v denníku Smena.

Víťazstvo je len okamih

Jarmila Kratochvílová a Miroslav Kváč
Zhovárala sa Marta Moravčíková

Šesťnásobná svetová a štyridsaťtrinásobná československá rekordérka, majsterka sveta v behu na 400, a 800 m z Helsínk v roku 1983, majiteľka striebornej medaily z olympijských hier v Moskve v roku 1980, nositeľka Medzinárodnej Ceny fair play UNESCO za rok 1988, ktorú významným osobnostiam každoročne udeľuje UNESCO, držiteľka dosiaľ neprekonaného svetového rekordu v behu na 800 m (1:53:28 minút, 26. júla 1983, Mníchov). Aj to je rodáčka z Golčovho Jeníkova JARMILA KRATOCHVÍLOVÁ (*1951)

Jej rekord dovŕši deň pred otvorením tridsiatych novodobých olympijských hier v Londýne 29 rokov. Keby ho práve na nich niekto prekonal, stalo by sa to v tridsiatom roku jeho trvania. V takej súvislosti stojí za pozornosť nielen tá zhoda čísel, ale predovšetkým osobnosť, ktorej sa podaril taký husársky kúsok.

V prvom interview, ktoré som s Jarmilou Kratochvílovou a s jej trénerom Miroslavom Kváčom robila v roku 1983 na bratislavskom atletickom mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft, povedala na margo úspechov v súťažiach, že víťazstvo je len okamih. Vtedy ešte netušila, že jedno z jej víťazstiev bude iné – potrvá desaťročia. Akoby jej ním chcel život vyvážiť drinu, ktorú pre víťazstvá, najmä však pre atletiku podstúpila, ale aj prehry a problémy, nevraživosť i neskoršiu nežičlivosť, ktoré musela neraz prežrieť.

Vtedy na bratislavskej Pétéeske to nebolo inak.

Krutý súboj

Všetko je pripravené do poslednej bodky. K štartovacím blokom pristupujú atlétky, aby si zmerali sily v behu na na 200 metrov. Hľadisko vrie vzrušením. Očakáva najmä súboj dvoch najlepších: Marity Kochovej z Nemeckej demokratickej republiky a Jarmily Kratochvílovej z a Československa. Jarmily však na štarte stále niet. Len tí, čo sú najbližšie, vidia, že pri ňom nechýba. Ibaže na dráhu sa nedostane. Musela by preliezť plot.

Druhý deň pretekov Pravda – Televízia – Slovnaft 1983 musí Jarmila Kratochvílová prežiť len ako diváčka. Musí, aj keď ju svrbia päty, musí, aj keď nechce, musí, aj keď sa jej žiada bojovať. Strašne. A najmä s Maritou Kochovou. Veď práve s ňou sa na súťažiach nestretáva často.

Je tesne pred štartom, z reproduktorov sa ozýva Jarmilino meno. Komentátor ju ospravedlňuje... Účasť v behu na 200 metrov musela odrieknuť, pretože pri včerajšom štarte na stovke sa jej obnovilo zranenie. Musí sa vzdať súboja, na ktorý sa tak nesmierne tešila.

Zraky okolosediach sa obracajú k nej. Ten pohľad si neodpustila ani Marita Kochová.

Všetci sa dívajú, každý si myslí svoje a nejeden hľadá v Jarmiliných očiach slzy. Ona však neplače. Na verejnosti nie.

Slzy jej nevypadli ani vo finále stovky, keď s obrovským úsilím a už s veľkými bolesťami dobehla tretia. Preglgla ich aj vtedy, keď jej diváci vzdychli do tváre svoje veľké sklamanie. Slzy by ľuďom beztak nič nevysvetlili. Veď neraz ich ani pravda nepresvedčí.

To je však podľa Jarmily normálne. Nemôže každému vysvetliť, ako je to s jej zdravotným stavom. Vtedy, keď ľudia šalejú nad inými vynikajúcimi výkonmi, sotva by boli ochotní uvažovať nad tým, že aj športovec je len človek. Že aj jeho môže postihnúť to, čo kohokoľvek z nás: zranenie, únava, indispozícia, stres. Na ostravskej Zlatej tretre 1983 si to nedali vysvetliť ani niektorí novinári. Napísali, že prvá dáma československej atletiky neprišla na túto súťaž preto, lebo si zvyká na maniere západných hviezd. A preberá si. Prečo naozaj neštartovala, na to sa neprišiel spýtať nik. Ani na to, prečo je rozhodovanie bežať, či nebežať, oveľa krutejšie ako súboj na dráhe. A Jarmila je pritom ochotná o svojich prečo, za i proti hovoriť veľmi otvorene.

Jarmila Kratochvílová (Čáslav, 1983)<br>Foto: Marta Moravčíková

Jarmila Kratochvílová (Čáslav, 1983)
Foto: Marta Moravčíková

Prečo teda v Bratislave nemohla štartovať?

JARMILA KRATOCHVÍLOVÁ – Ja som mala nesmiernu chuť bežať! Kvôli sebe, kvôli súperkám, s ktorými sa v takom zložení hneď tak nestretnem, kvôli divákom. V Bratislave sa mi však už pri prvom rozbehu na stovke ozvalo preliečené vážne zranenie, a pretože v športe mi už veľa času nezostáva (Jarmila mala v tom čase 32 rokov), a tak si nevyhnutne musím rozložiť sily. Aj keď si ľudia povedia – Kratochvílová sa bojí konkurencie, tak nenastúpila. Viem, že to povedia a nemôžem sa nijako brániť. Nemôžem predsa vystúpiť v televízii alebo v novinách a povedať, ľudia, nebláznite, ja naozaj, naozaj nemôžem. Zázraky sa nedejú. Je to tak v športe, v živote, vo všetkom.. A musí sa to prekonať.

V tomto prípade musia všetko dobré i zlé prekonávať dvaja. Športovec a jeho tréner. Spolu s Jarmilou aj

ING. MIROSLAV KVÁČ – Novinárska interpretácia našej neúčasti na Zlatej tretre 1983 sa ma nesmierne dotkla. Nespravodlivého hodnotenia Jarmily mi bolo strašne ľúto. Prirovnať ju, skromnú pretekárku, ktorá nikdy nemala nijaké nároky, k rozmaznaným či namysleným hviezdam, je totiž urážka celej československej atletiky, v ktorej práve ona niečo dokázala. S krivdou sa vyrovnáva ťažko a dá mi vždy kus práce presvedčiť ju, aby sa nad ňu povzniesla. Je to však nevyhnutné. Rovnako ako je v živote nevyhnutné ísť pri veciach dôležitých jedinou správnou cestou – otvorenosťou a úprimnosťou. Nemlčať a netváriť sa, že sa nás to netýka. Ak totiž všetci budeme mlčať o tom, čo nás obklopuje alebo trápi, mohli by sme sa dočkať nepríjemných prekvapení.

Tým môže byť aj osočovanie. A jeho podhubie zrejme vytvára aj závisť.

J. KRATOCHVÍLOVÁ – Áno. Závisť neobchádza ani športový svet. A nevyhne sa ani najlepším kamarátkam. Často stačí, že človek je lepší, že popri ňom iný, hoci mladší a možno aj talentovanejší nemôže vyniknúť, že sa úspech nedostaví hneď. A dnes by mnohí mladí športovci chceli napredovať rýchlo, tréneri sa snažia pretlačiť ich hore čo najskôr. Neuvedomujú si však, že nič nie je zadarmo. Keď ma niektoré dievčence vidia pri tréningu a zistia, aké úsilie si vyžaduje, po mesiaci, dvoch odídu. Lenže vo vrcholovom športe sa sotva niečo dá dosiahnuť za rok, dva. Najmä sa to nedá v atletike, kde výkony idú rýchlo dolu, kde býva oveľa viac sklamaní ako úspechov. Ja som sa tiež namáhala celé roky bez toho, aby som vedela, či sa vôbec niekedy budem môcť postaviť vedľa tých slávnych mien. Človek drie rok, dva, tri, štyri, päť a neraz nemá tušenie, či výsledok, ktorému všetko obetuje, vôbec príde. Tak ako vedec, ktorý trebárs desať rokov tvrdo pracuje bez akejkoľvek istoty, že objaví to, čo hľadá. Ale musí tomu obetovať všetko. Inak by nemal ani predpoklad niečo nájsť.

Obetovať všetko – znamená aj na niekoľko rokov odložiť súkromie, častejšie ako kabelku stískať v ruke činky, mnohého sa vzdať, ale aj mnohé nájsť.

J. KRATOCHVÍLOVÁ – A vypestovať si. Napríklad vôľu. Tá moja sa mi vidí akási iná než u pretekárok vo väčších oddieloch, kde všeličo padá k nohám podstatne ľahšie ako trebárs u nás v Čáslavi, kde napríklad nemáme haly, nemáme nič, trénujem na škvare (v súčasnosti je tam už nový povrch, pozn. aut.). Všetky tréningy absolvujem vonku. Aby som v zime mohla behať, musím si z dráhy najskôr odhrabať sneh. Ale aj tak som stadiaľ nechcela odísť, hoci ponúk bolo dosť. Som doma v Golčovom Jeníkove, tréner zase v Čáslavi, a nechcelo sa mi ani z partie vidieckych dievčat, s ktorými si rozumiem. A tak som zostala v Čáslavi, aj keď pretekám za VŠ (vysoké školy) Praha. Možno by som v lepších podmienkach dosahovala lepšie výsledky. Neviem. To je diskutabilné. Viem však, že chuť a schopnosť niečo dosiahnuť v podstatne horších a zložitejších podmienkach, ako majú pretekári v iných oddieloch, sa vo mne zrodila práve tam. Doma. Čím boli podmienky horšie, tým väčšia bola moja chuť dosahovať vynikajúce výkony. Dopredu ma vždy hnala vôľa prekonávať ťažkosti, trénovať na dráhe, ktorú som si predtým upravila, obliecť si dvojo teplákov, dať si na hlavu kulicha, hoci aj roztrhať tenisky a behať v blate a bahne.

M. KVÁČ – Jarmiline slová sú dôkazom toho, že v tréningovom procese je na dosiahnutie výsledkov rozhodujúca ani nie tak metodika práce, ako umenie nadchnúť, motivovať pretekára aj k uspokojeniu z procesu tvorby výsledku.

Miroslav Kváč (vľavo) a Jarmila Kratochvílová<br>Foto: archív autorky

Miroslav Kváč (vľavo) a Jarmila Kratochvílová
Foto: archív autorky

Prebudiť chcenie. Koľkým sa to nepodarí celý život! Koľkí vidia jeho zmysel len v hľadaní ľahších ciest a uspokojovaní potrieb. Vari môže byť niečo krásne na drine?

M. KVÁČ – V tréningovom procese je toľko čara a krásy, že by sa o tom dali napísať veľké knihy. Najmä o vzťahu trénera a pretekára. Dosiahnuť dnes vrcholnú svetovú alebo európsku úroveň je pritom aj cesta nesmiernych konfliktov. Požiadavky sú enormné, no v živote mladého človeka nemôže byť len atletika, ale aj rad ďalších vecí a hodnôt. Často na ne však nemá čas. A niekedy je príčinou práve tréner. Ustavične niečo vyžaduje a pretekár to musí plniť, hoci sa v deväťdesiatich percentách svojho času nemôže realizovať. Zostáva mu na to len tých desať – na pretekoch.

J. KRATOCHVÍLOVÁ – A ani to nie je vždy jednoduché. Plno divákov na štadiónoch a pri televízoroch si ani neuvedomuje, že športovec je celkom normálny človek, ktorý má úplne rovnaké problémy ako iní ľudia. Nejde mu to trebárs v škole, v zamestnaní, sám je možno zdravý, ale má chorých rodičov, niečo ho rozruší... To však nikto nevie. Pretekár nakoniec zostane na dráhe sám a úplne sám sa s tým všetkým musí vyrovnať. A niekedy sa to nepodarí. Výkon športovca naozaj nezávisí vždy len od formy a od toho, ako je pripravený. Niekedy môže byť pripravený úplne fantasticky, ohlási pokus o prekonanie rekordu – a nevyjde to. Ale taký je život. Musia byť víťazi a musia byť aj porazení. Sklamaní a prehier býva naozaj viac ako úspechov.

A predsa sa ťažko odchádza, predsa sa váha do posledného možného momentu. Je to láska, je to ctižiadosť, alebo ešte niečo iné?

J. KRATOCHVÍLOVÁ – Keď ľudia chodia do zamestnania len preto, aby si odrobili, čo musia, je to zlé. Aj vo vrcholovom športe. To, čo robí, musí mať človek rád. Ak sú niektoré zamestnania koníčkom, mal by ním byť aj vrcholový šport.

M. KVÁČ – Hovoriť o tom, koľko času športu venujeme, koľko sme mali alebo nemali voľných sobôt by bola fráza a je to zbytočné. Poviem to ináč: ak sa vydarí nejaký tréning alebo dosiahne výkon, mňa samého to nesmierne povzbudzuje a inšpiruje na ďalšiu prácu. Začínam viac študovať, doma je to so mnou znesiteľnejšie. Ak je to však naopak, upadám do akejsi letargie, nie som schopný koncentrovať sa ani len na sledovanie televízneho programu. Myslím si, že keby sme šport nemali obaja tak veľmi radi, nedokázali by sme dosiahnuť všetko to, čo sa nám dosiaľ podarilo. Veď veľkým prínosom aj pre svetový šport je fakt, že práve žena, ktorá z odborného hľadiska už na to nemá roky, teda jarmila, prekvapuje rozsahom disciplín i rýchlosťou. Nebolo a nie je to ľahké ani pre jedného. Najmä keď je na ceste k vrcholu aj veľa prehier. Aj preto je povinnosťou trénera nielen viesť svojho zverenca k skromnosti, pripravovať ho na tvrdšie podmienky, ale aj ho učiť, aby pochopil, že niekto môže byť lepší; aby si ho vedel vážiť a aby naplnil pôvodné olympijské heslo – aby vždy vedel pozdraviť víťaza.

Je to aspoň také veľké umenie ako vedieť priznať chybu. Keď sa to naučíme, začíname dorastať do ľudských rozmerov prvej veľkosti. Niekedy to ide pomaly, človek pohodlnie a možno aj dostane zajačie úmysly do ľahšieho života. Hoci sme toľko hovorili o láske a ťažkom lúčení, myšlienky na odchod zrejme neobídu ani vás.

J. KRATOCHVÍLOVÁ – Pravdaže nie. Neraz som už mienila skončiť, ale asi som to nikdy nemyslela vážne. Poviem si síce, že kašlem na to, mám toho dosť, už to robiť nebudem, zajtra neprídem, koniec... Aj tréner pritaká – dobre, nepríď. Vždy však dodá – nájdi tú odvahu. A ja ráno zase na tréning prídem. Neviem prečo. Vysvetľujem si to len úžasným vzťahom a láskou. Je síce príjemné aj víťaziť, a ja som na stupňoch víťazov stála už veľa ráz, ale nie je to v tom. Veď je to len krátky okamih! A samotné víťazstvo trvá ešte kratšie. Takú chvíľočku, že keď som vyhrávala veľké preteky, ani som si ho nestačila vychutnať. Tými poslednými metrami totiž prebehnem tak strašne rýchlo! Hovorievala som si neraz, prečo sa to nezastaví päť metrov pred cieľom, prečo to netrvá o vlások dlhšie! Aspoň desať minút! Aby som desať minút mohla vychutnávať víťazstvo. Ale to sa nedá. Víťazstvo samotné je len okamih – prebehnutie, hod alebo skok. Jedni sa odrazia, skočia, hodia, prebehnú, druhí to odmerajú, nahlásia – a je to. Koniec. Stojí to síce za to, ale krátkosť víťazného okamihu svedčí o tom, že kto športuje len preň, robí málo. Lebo po každom víťazstve prichádza ďalší a ďalší tréning. Nemožno sa zastaviť, ak nechceme, aby to víťazstvo bolo posledné. Ani sa nežiada, lebo tie kratučké okamihy výhier sa práve v tréningovom procese znásobujú, vracajú. Aj keď v inej podobe a inými zážitkami.

Pri víťazstvách alebo prekonávaní rekordov je momentálnemu vypätiu k výkonu rovnocenné to, čo mu predchádza a bez čoho by sa vlastne nemohol uskutočniť. Do akej miery sa to pociťuje pri súťažiach?

M. KVÁČ – Prežil som už rôzne podoby vnútorného uspokojenia. Keď som zmaturoval, absolvoval vysokú školu, keď som sa ženil, keď nám do rodiny pribudlo dieťa. Najmocnejšie som však pociťoval uspokojenie na olympiáde v Moskve, keď Jarmila získala striebornú medailu. A práve na ten vzrušujúci pocit očakávania sa teším vždy viac než na výsledok. Zrejme aj preto, že možnosť sledovať výkon človeka, s ktorým tvorím svoje dielo, hoci ja sám som v tej chvíli v pozadí, pocit tvorby niečoho veľkého prehlušuje všetko, čo bolo predtým. Bez toho predtým by však nebolo ani pocitu uspokojenia. A to je dôležité.

J. KRATOCHVÍLOVÁ – Preteky a to, čo im predchádza, to je zvláštny vzťah. Na svojich blízkych alebo na ľudí, ktorí majú na tvorbe môjho výkonu nejakým spôsobom podiel, si napríklad pomyslím nanajvýš pri štarte. Mysľou mi prebehne, čo povie tréner, že sa musím snažiť, aby to nejako dopadlo, aby mali doma radosť... Na ostatné a na ostatných si možno v tej chvíli nespomeniem, ale sú okolo mňa, a to vedomie mi pomáha. Sám by to všetko človek určite nedokázal. Ja nie som výnimka. Napriek tomu nie, že skúseností mám na rozdávanie. Ony samé však nestačia. Musím mať okolo seba živých ľudí. Najbližších. Rodičia a sestry, príbuzní, napríklad nevidia moje tréningy, ale napriek tomu sú spolutvorcami všetkého, čo sa so mnou deje, čo tvorím. Rovnako sa na tom zúčastňujú aj dievčatá, s ktorými trénujem, alebo trebárs správca štadióna, hoci len tým, že so mnou po tréningu prehodí dve-tri slová. Na to všetko možno pri súťažiach nemyslím, ale je to so mnou a je to pre mňa dôležité.

Možno sú aj tieto pocity čiastočným motívom, prečo sa pri každom pohrávaní s myšlienkou na odchod z aktívneho športovania opäť vraciate na svoju čáslavskú škvaru. Vraciate sa tam však zrejme aj pre niečo iné.

J. KRATOCHVÍLOVÁ – Na to, prečo stále pokračujem, vždy veľmi ťažko hľadám odpoveď. Keď predo mnou niekto po olympiáde v Moskve spomenul štart na ďalšej, dobreže som ho nepokladala za šialenca. Tú možnosť som vylučovala. Vždy som však pokračovala v príprave od podujatia k podujatiu. Chcela som absolvovať majstrovstvá Európy v Aténach a skončiť. Darilo sa mi však, pokračovala som teda a ďalej pokračujem v príprave na majstrovstvá sveta v Helsinkách. Tak sa roky prekotúľali a čo sa zdalo nemožným, je odrazu veľmi blízko. Tak na polovicu som mienila skončiť po Helsinkách, ak neskončím skôr pre zranenia, hoci to by bolo veľmi kruté. No tréner už všetko chystá na absolvovanie predolympijskej prípravy. Aj keď mi hovorí, že sa mám rozhodnúť sama. Lenže to rozhodnutie je také ťažké! Keby mi povedal, Jarmila, budeš tomu musieť veľa obetovať, skonči. Ale on mi to nepovedal! Ani on, ani lekár, ani nikto. A ja v sebe neviem nájsť odvahu a povedať si, nie, nemá to už význam, viac zo seba nedostanem, koniec.

(J. Kratochvílová sa však na OH v Los Angeles pripravovala zbytočne. V poslednej chvíli sa totiž Československo rozhodlo olympiádu 1984 v Los Angeles bojkotovať. Pridalo sa tak k odvete Sovietskeho zväzu za to, že štyri roky predtým neprišlo na výzvu USA na OH v Moskve 65 krajín. Bojkotom moskovských OH protestovali proti invázii Sovietskeho zväzu do Afganistanu. Pozn. aut.)

Prečo jej tréner nepovie, aby skončila? Prečo, keď vie, koľko odriekania a obetí ju už šport stál, koľkých obyčajných vecí prostého ľudského života, ktorých ostatní denne prežívajú priehrštia, si musela odrieknuť? Prečo vraví, že že bude vždy chcieť, aby pokračovala?

M. KVÁČ: Budem úprimný. V nijakom prípade sa nechcem zriecť pocitu nesmierneho šťastia, ktorý sa ma zmocňuje pri každom tréningu. Pätnásťročná spolupráca s Jarmilou navyše predstavuje veľa krásnych zážitkov. A viete si predstaviť, ako bolí, keď sa zbavujete niečoho, čo vám všeličo v živote nahradilo... Človeku totiž nie je jedno s kým a ako pracuje. Jarmila má schopnosť reagovať na trénerove požiadavky bez toho, aby ich vyslovil; aj preto jej nemôžem povedať – skonči. Keď však zistím, že jej výkonnosť nebude stúpať takým trendom, ako si to predstavujem, verím, že určite nájdem silu, aby som jej to navrhol.

Zatiaľ však tréner hovorí len – nájdi tú odvahu. Odvahu zriecť sa nádeje, že raz na stupňoch víťazov budú hrať našu hymnu vďaka nej.

J. KRATOCHVÍLOVÁ: Veľmi by som si to želala zažiť. Na halových majstrovstvách Európy sa však hymny nehrajú, na olympiáde v Moskve som bola druhá, takže hoci na stožiar stúpala naša vlajka, hymnu hrali inú. Keby sa mi to však raz podarilo počuť ju vlastnou zásluhou, bol by to vrchol celej mojej kariéry, ktorý by vynahradil aj svetové rekordy. Potom by som mala pocit, že som už urobila všetko a azda by som z atletiky mohla odísť.


(V čase nášho rozhovoru ešte nikto z nás nevedel, že o pár týždňov sa Jarmile tá túžba splní. Na majstrovstvách sveta v Helsinkách zvíťazila nielen v behu na 400 m, ale – a iba tridsaťtri minút potom – aj v behu na 800 m. A ja som netušila, že budem jednou tých, čo Jarmilu a ostatných našich reprezentantov budú po prílete z Helsínk vítať na pražskom Ruzynskom letisku. Ani že sa o to budem môcť s vami podeliť v reportáži Život je vec verejná.)

 


 

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel