logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Hovorí poetka Zlata Matláková

Pôvodne vyšlo v 25. čísle Knižnej revue v roku 2009

Nejestvujem polovičato

S poetkou Zlatou MATLÁKOVOU sa zhovárala (a fotografovala) Marta Moravčíková

Zlata Matláková sa narodila 1. 5. 1949 v Budmericiach. Po skončení štúdia chémie a biológie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave pôsobila ako učiteľka na ZŠ v Kútoch, Dobrej Vode, Špačinciach, externe vyučovala na ĽŠU v Trnave a tvorivé písanie na Trnavskej univerzite. Za aktívnu tvorivú pedagogickú, literárnu a publikačnú činnosť jej udelili roku 2007 Medailu sv. Gorazda. Svoje básne publikovala vo viacerých zborníkoch a vydala básnické zbierky Všetky blízke bytosti (Bratislava, NOI 2001), V krajine chodidiel (Trnava, Magna 2002) a v trnavskom vydavateľstve Tripsoft Nečakané veci (2007), Kytica za dverami (2008) a Rozopnutá duša (2009),Nepoznaná (Matica slovenská, 2010).

Okrem poézie písala aj televízne relácie pre deti Poďte s nami (l985 – 1987, s prof. J. Mistríkom) a príručku Podporovanie a rozvíjanie žiackej literárnej tvorivosti (Matica slovenská 1986).

Kedy sa utiekaš k poézii ako čitateľka? Môže byť poézia paravánom, za ktorým sa dá vyzliecť z prózy života?

Poéziu vnímam nepretržite – v symboloch, odkazoch i v tajomstvách. V každodennosti. Nepociťujem rozdiel medzi poéziou a prózou života. Aj v literatúre je to skôr formálna hranica. Deliaca stena je limitovaná nanajvýš typickými jazykovými prostriedkami, štylistikou. Poézia je vraj čaro a pôvab, kým próza vyjadruje triezvosť a všednosť. Tieto slovníkové informácie vnímam v tvorbe i v skutočnosti veľmi triezvo. Niet ostrej hranice.

Zlata Matláková

Je pre teba poézia cieľom, útekom, hľadaním alebo realitou, v ktorej žiješ bez ohľadu na všetko?

Najprv bola hľadaním. Priťahovali ma verše v učebniciach, časopisoch. Očarúval ma jazyk odlišný od hovorového. Ale básne určené mladším čitateľom boli ploché, neprekvapovali pointou, často chýbala dramatickosť. Priam ma urážali medové motúziky v nich. Všetky živé bytosti, príroda, vesmír i vzťahy boli idealizované. Na vlastnej koži, v skutočnom živote, som prežívala hrubosť, ponižovanie, klamstvo a násilie. Motala so sa v bludnom kruhu. Chýbalo mi šťastie rozhovoru. Rodičia riešili existenčné problémy osemčlennej rodiny, v preplnenej triede učitelia napĺňali časovo-tematické plány. Nik nemal pre mňa čas. Intuitívne som sa utiekala k poézii. Napriek očakávaniu som v žiadnej básni nenachádzala ani tieň prežívanej skutočnosti. Dvanásťročnej mi učiteľ slovenčiny napísal do pamätníka verše o zime a ohni. Ich autorom bol Charles Baudelaire. Pamätám si na ten pocit. Vtedy som jednou nohou vstúpila do skutočnej poézie. Druhý krok som urobila v hudobnej škole v Modre. Toto zariadenie bolo vtedy prechodným pracoviskom Vinca Šikulu. On mi do pamätníka ceruzkou nakreslil bodliaky a napísal text o hľadaní. Šok! Čakala som farby a lupienky. Nasledoval nezabudnuteľný rozhovor o pravdivosti v literárnom texte. Začínala som chápať, že skutočná poézia nie je hra na realitu, sama je realitou. V nádeji i strachu zo sklamania som sa zoznamovala s tvorbou renomovaných autorov. Začínala som tvoriť, publikovať. Nejestvovala som polovičato. Žila som poéziu. Naplno. A doteraz.

S kým v duchu komunikuješ, keď básne čítaš a s kým a prečo, keď ich píšeš?

Ak čítam básne autorov, ktorých dôverne poznám, tak čítaniu predchádza žičlivosť a tichá radosť. Je to osobnejšie. Priateľstvo s nimi neznamená, že upúšťam z náročnosti. Neznižujem požiadavky. Skôr naopak. Očakávam väčšiu hĺbku, nevšednosť a zvláštnu energiu vychádzajúcu zo slov. Vnútorné súhlasné i polemické dialógy vznikajú pri čítaní básní renomovaných autorov, ktorých osobne nepoznám, ale som s nimi spriaznená prostredníctvom ich tvorby. Ak nepociťujem duševnú blízkosť, báseň aj nedočíam.

Pri veršoch najmladších autorov ma premkýna ťažko definovateľný druh obavy, aby sa dieťa svojím textom nezosmiešnilo. Väčšina detských básní a poviedok má v sebe akúsi zvláštnu dôstojnosť. Viem ju vycítiť. Niekoľko rokov som predsedníčkou poroty celoslovenskej súťaže Literárny Kežmarok a viem, o čom hovorím. Za každým slovesným výtvorom je vekovo nedospelá bytosť očakávajúca uznanie (deti rady získavajú ocenenia). Najúžasnejšie je ich autorské čítanie. Poznám predlohu, počúvam autora a medzi nami je skoro hmatateľný súzvuk, porozumenie. Pri písaní mojej poézie je najprv hlboké sústredenie. Snažím sa vedomím siahnuť do podvedomia. Tam nachádzam najdôležitejšie.

Množstvo ľudí poéziu nečíta, pretože majú pocit, že tie čudne pospájané slová nedávajú spolu nijaký zmysel. Rozumejú básňam (iných) tí, ktorí ich píšu? Rozumejú svojim básňam?

Od publikovania prvej básne som si kládla otázku, prečo mi všetci nerozumejú rovnako dobre. Jedno z mojich tvorivých období charakterizujú metafory. Akoby boli cieľom poézie, a nie prostriedkom. Riadne som to s nimi preháňala. Básnici aj recenzenti „ponúkali“ návod, ako čítať (presnejšie: dešifrovať) moju poéziu, ktorá ani teraz nie je na rýchle čítanie. Nechcela som miasť zložitým básnickým jazykom. Úporne som sa snažila vyjadrovať jasnejšie, hoci čitateľ nemusí celkom rozumieť každému slovnému spojeniu. To nie je prvoradé. Dôležitejšie je, že verše vníma, a báseň v ňom zanechá určitý pocit. Môže byť úplne odlišný od autorovho. Každý človek má svoj vlastný komunikačný profil a iné hranice porozumenia. Autora nevynímajúc.

V krajine chodidiel

Rozumejú básnici „obyčajným „ smrteľníkom?

Patrím tiež k obyčajným smrteľníkom, necítim sa výnimočná. A schopnosť poeticky vysloviť to, čo iní vyjadrujú hovorovým jazykom, považujem skôr za dar. Nesmierne si vážim slovo. Hoci nie je bytosťou, načahuje z mojich veršov pomyselnú ruku v snahe dotknúť sa a porozumieť si s čitateľom vo veciach prostých a pritom takých dôležitých. Predpokladám, že prijímateľ textu má predsa len istú intelektuálnu základňu. A tak neponúkam hotové riešenia. Naznačujem, pochybujem, tajím i odkrývam, používam symboly. ale porozumieť nemusí vždy súhlasiť. Nevylučujem teda ani vzájomné nepochopenie.

Darí sa prostredníctvom poézie vziať na milosť aj tých, ktorí za to (teda o poéziu) nestoja?

Ako sa možno prihovoriť tým, ktorí po poézii nesiahnu, nevypočujú si ju a vedome obchádzajú tento druh literatúry? Viem, existujú zásadní odporcovia básní. Povinné texty v učebniciach ich neoslovili. Ak áno, odradil ich jednoznačný „výklad“ umeleckej ukážky, s ktorým sa nemuseli stotožniť a sami nedostali šancu vysloviť svoju interpretáciu textu. Možno nepriamo súhlasia s Máriou Bátorovou, ktorá charakterizovala súčasnú poéziu:

„...nasilu disonanční autori a slovenské literárne prostredie, ktoré sa hrá na zložitý intelekt...“ Napriek tomu sa neprikláňam k zjednodušujúcim prázdnym veršom (navonok môžu zmiasť rytmom, rýmom i zvolenou témou, ale umelecky sú neživé) a prostredníctvom nich „podliezať“. Ak kultúru chápeme ako spôsob osvojovania duchovných hodnôt, poézia, tak ako iné druhy umenia, môže absentovať. Nie sme identickí. Vo všetkom existuje inakosť.

Raz som ti povedala, že poézia je vlastne klamstvo. Ponor do neskutočného sveta, ktorý je predstieraný, a v ktorom sa predstiera. Je predstieranie tohto typu potreba, či nevyhnutnosť?

Skutočné je to, čo prežívame fyzicky i mentálne. Túto skutočnosť môžem vo svojej tvorbe zrkadliť, alebo jednoducho prehliadať. Ak ju reflektujem, cítim potrebu, niekedy až nevyhnutnosť, vyrovnať sa s reálnym svetom. Ale tento proces má zákonitý priebeh, postupy. To však nie je o tvorbe. Lož, pravda... Opierajú sa o merateľné (či porovnateľné) hodnoty. Majú skôr rozumové zdôvodnenie v usporiadaní vecí a javov. Pri písaní poézie (zrejme aj v inej umeleckej činnosti) to neplatí. Poézia a klamstvo? Klamem, keď nie som schopná uniesť realitu, vedome vyvolávam nesprávnu predstavu. Je potom i metafora klamstvom? Pre mňa je cestou. Nevyhnutnosťou. Bez nej sa nemôžem zaobísť.

Čo si poézii obetovala a obetúvaš? A stojí to za to?

Ťažké boli najmä rozhodnutia a stanovenie priorít vo vzťahoch i v ustálených spoločenských zvyklostiach vo vnútornej spojitosti s časom, ktorý som si vyhradzovala na tvorbu. Keď som žila sama, bol čas viac naklonený môjmu písaniu. Boli v ňom pravidelné stretnutia v trnavskej Fortune s členmi literárneho zoskupenia KAMA. V spolku Bernolák sme boli prvolezcami v tušených spoločenských zmenách. Ešte pred novembrom 1989 to bol večer poézie s významnými slovenskými básnikmi, medzi ktorými dominoval predstaviteľ katolíckej moderny Svetloslav Veigl. A v hľadisku vtedy neboli len priaznivci poézie. Podujatia spolku presahovali regionálny charakter a viacero bolo na hrane vtedajšej kultúrnej a politickej situácie. Napĺňali ma a posúvali do noci trvajúce rozhovory o hľadaní vlastného štýlu, o poetike, formálnej stránke básne, o jej grafike. Všetko sa zmenilo v manželstve. „V zaguľatenom žensko-mužskom svete“, ako ho nazval Peter Holka. Zostala som sama sebou, ale nebola som sama. Nasledovalo materstvo a zdesenie z možnej straty dcéry. V ohrození jej života som pri zapisovaní slov (možnej) básne pociťovala až bohorúhačstvo. Vplyvom výchovy a konzervatívneho prostredia som predsa „nemala právo“ myslieť na nič iné, iba na svoje dieťa, modliť sa alebo zúfať, sľubovať. Čokoľvek sľúbiť, ak prežije. „Pijem sivý čaj s kvetmi citrónovníka, / v mobilnej sieti hojdám dieťa s mliečnou náplasťou. / Kôpka plaču hýbe jazýčkom lekárnických váh. / Čo uvidím?/ Vtáky s možným návratom / alebo lastovičník opretý o údesný múr? / Vtedy sa báseň stala mnou.

Čo je podľa teba viac ako poézia? Vedela by si sa jej vzdať?

Prečítala som veľa nepresných, vyumelkovaných aj strohých vyjadrení o poézii. Tie skvostné hovorili „ o nekonečne plnom otáznikov, na ktoré môže odpovedať iba básnik“ (E. Grečner). S týmto tvrdením sa stotožňujem. Poézia odpútava od času, zjasňuje nepreskúmané i to, čo držíme v tajnosti. Je v nej pnutie i lákanie, slepé uličky, ilúzie, na kosť obnažená pravda. Definovať znamená rešpektovať stanovené limity. V mojom chápaní je poézia otvorený priestor, univerzum. Nič nemôže byť viac, je súčasťou všetkého. Zrieknuť sa jej? To sa vlastne nedá.

Tvoje básne sú denníkom tvojich pocitov. Kde sa v človeku berie nutkanie deliť sa s pocitmi?

Po dopísaní básne, z pohľadu mojej duše, je výpoveď v nej ukončená. Verše akoby nasiakli čistou vodou, v ktorej bolo v určitom okamihu všetko jasné. Čím je väčší časový odstup od jej dokončenia, tým viac spochybňujem svoj text. Niekedy sa k nemu skoro nevládzem vrátiť. Vtedy nastáva obdobie, keď sa potrebujem podeliť s pocitmi. O to viac, že moje básne pripomínajú hojdačku. Z pokoja – do nepokoja. V tom napätí som úplne otvorená a schopná prijať akúkoľvek odozvu. Ja sa ponúkam celá. Čitateľ ma zachytáva v básňach podľa svojho vnútorného nastavenia.

A ak má potrebu deliť sa s nimi (a tento typ exhibicionizmu je zrejme vlastný každému autorovi, ktorého nebaví písať do šuplíka), prečo ich zahmlieva do svojej trinástej komnaty?

Ak čitateľ akceptuje verše, prijíma i autorov básnický jazyk. Poézia nie je zásadne určená a ohraničená všeobecne platnou lexikou. A báseň? Nie je dokumentom ani fotografiou. Ak aj zrkadlí, tak svojskou optikou. Zahmlievanie? Ide o to, čo kto hľadá a čo kto nachádza. Prečo nie v trinástej komnate? Tucet kľúčov vo význame vysvetlenia, rozlúštenia, nie je až taký dôležitý. Jedinečný je trinásty od posvätných dverí. Za tými mojimi je priestor s absolútnou pokorou. Tam čakám na tých, čo mi v básni porozumejú, hoci nemusia byť so mnou zajedno.

Nečakané veci

Nebojíš sa, že ak niekto prenikne do tvojej trinástej komnaty, prestane mať úkryt v hmle poézie zmysel? Alebo v taký prienik dúfaš?

Vnútorný svet každého človeka je vraj príliš cenný na to, aby bol stále verejne prístupný. Mediálne zverejnená báseň (ak nie je plytkým textom a napodobovaním) je vlastne pozvaním do najtajnejšieho priestoru autorovej duše. Jeho úplným sebaodovzdaním. Úkryt v hmle poézie je ideálne miesto, kde môžeme konfrontovať vlastnú cestu hľadania, snové a snivé povýšiť na možné. Pocítiť pnutie aj upokojenie, zneistieť v slepej uličke, a potom z nej vyjsť pomocou symbolov, odkazov – nejednoznačných, skôr tajomných a fantazijných.

Dnešný život je komplikovaný. A začítať sa do poézie vyžaduje čas. Vážim si každého, kto mi ho venuje. V osobných stretnutiach – pripravených i náhodných. Ako napríklad na internete, kde som náhodou naďabila na dve používateľky, ktoré si do svojho profilu pridali moje ľúbostné básne zo zbierky Kytica za dverami. Poézia je i o dúfaní...

Mnohí ľudia básne nečítajú, pretože posolstvo, ktoré majú ich autori ambíciu odovzdať, nie je pre nich zrozumiteľné. Čo je podľa teba na príčine?

Naozaj možno hovoriť o posolstve. (Niektorí autori považujú svoje básne dokonca za proroctvá.) Tieto odkazy sú niekedy až príliš zašifrované. Inde chýbajú. To môže odrádzať. Ja očakávam od čitateľa partnerstvo. Nestaviam ho do pozície zmanipulovaného média, ktoré bude sprostredkúvať a tlmočiť moje myšlienky. Osud básne nechávam v rukách tých, ktorým ju predkladám. Vôbec neviem, koho a do akej miery sa moja myšlienka v básni dotkne. Otváram sa sebe, druhým, svetu v istote, ktorú mám pri písaní básne. Čitateľa nechávam slobodne rozhodovať. Rozhodovať aj o tom, či je moje posolstvo zrozumiteľné.

Viac o Z. Matlákovej

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel