logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Ako Misha tlmočí seba do piesní
Publikované v týždenníku Slovo v roku 2007

Teraz (september 2009) sa Misha lieči doma v Michalovciach po páde z rebríka a hoci musí prakticky stále ležať, nepoľavila zo svojej aktivity a aktivít a je schopná vlievať optimizmus všetkým okolo seba. Mnohým ho možno vleje aj cez tento rozhovor.

Nech je ma radšej menej, ale dlho

Zhovárala sa Marta Moravčíková

Dokázali ste toho pri svojej mladosti dosť veľa. Na čo ste pyšná?

— Nechcem, aby to vyznelo ako narcizmus, ale podľa mňa je fajn, keď človek má byť na čo pyšný. Ja som pyšná na to, že sa mi podarilo dopracovať sa k tomu, aby som mohla robiť, čo ma strašne baví. Aj keď som spievanie nikdy nevnímala ako svoj sen a bavila ma aj angličtina, teda učenie, preklady, tlmočenie, čo som robila deväť rokov. Potom sa mi to do hudby preplo náhodou. A som pyšná na to, že hoci nemám povahu na šoubiznis, zvládam ho vnútorne tak, že to, čo v jeho rámci robím, teda spievanie, ma veľmi baví.

Aká k tomu viedla cesta?

— Hudbou som sa zaoberala odmalička, ale nie profesionálne. A aj keď si sama píšem hudbu aj texty alebo spolupracujem s tými, ktorí to pre mňa robia, nepovažujem sa za nijakého nadupaného hudobníka. Spočiatku som si tvorila sama, v ústraní, s tým, že to možno nikdy neuzrie svetlo sveta. Vďaka angličtine, ktorú som vyštudovala, som za deväť rokov prešla osemnásť krajín, tlmočila som politikom, vedcom, finančníkom... a bola som spokojná, že raz to v prekladateľstve niekam dotiahnem. „Preplo“ sa to a vtiahlo ma do celkom inej oblasti, až keď som išla spievať vokály na jedno turné.

Nechýba vám teraz možnosť prenikať do rôznych oblastí ľudskej činnosti, čo vám zrejme umožňovalo tlmočenie?

— Trochu. A neraz som nad návratom k angličtine rozmýšľala a ešte aj rozmýšľam. Nemám totiž na šoubiznis povahu a veľmi mi prekáža najmä bulvár, ktorý je s ním spojený. Preto mi zavše napadne, že s tým skončím a ďalší album nevydám... K tlmočeniu sa môžem vrátiť vždy. Lenže teraz, po rokoch stresov a obliekania do kostýmov podľa protokolu, stále v hnedej, čiernej, čiernosivej, s uzavretou špičkou topánky, je pre mňa spievanie veľmi vítaná zmena. Tlmočenie je fyzicky aj psychicky nesmierne náročné. Začala som s ním veľmi mladá a bolo to veľmi stresujúce. Obrovský strach, či budem vedieť pretlmočiť všetko, som mala pred každou šestnásťhodinovou konferenciou. Cítila som sa ako pred maturitou alebo štátnicou a vždy mi bolo až zle. Pri hudbe také pocity nemám. Navyše si zrazu môžem obliecť, čo chcem a všetci ma akceptujú takú, aká som. Okrem toho – človek môže dať do všetkého, čo robí, aj kus seba, a je skvelé, keď svojej práci vdýchne dušu a robí ju s radosťou. A ja mám zo svojej súčasnej práce obrovskú radosť. Keď idem spievať, nemám trému bez ohľadu na to, či to budú vidieť dva milióny ľudí v priamom prenose, alebo ich mám pred sebou sebou naživo dvadsaťtisíc na štadióne, prípadne spievam v komornom prostredí. Pri spievaní sa skrátka cítim dobre.

Speváčka MISHA, občianskym menom Michaela Paľová (32) pochádza z Michaloviec, vyštudovala angličtinu a niekoľko rokov pracovala ako tlmočníčka a prekladateľka a angličtinu aj učila. Pretože odmalička aj spievala, dala sa roku 2002 od priateľov nahovoriť do účasti na súťaži CocaCola Popstar a krátko potom vydala prvý album s vlastnými skladbami Colors im my Life. Vzápätí sa ankete Slávik 2002, ale aj v Grand Prix Rádio 2002 stala objavom roka a v ankete Slávik 2003 a Grand Prix Rádio 2003 speváčkou roka. V rokoch 2002 a 2003 bola speváckou osobnosťou televíznej obrazovky (OTO). V roku 2004 nahrala druhý album MISHA, tretí s názvom 13000krát vydala tento rok na jeseň. Nahrával v desiatich štúdiách v štyroch krajinách a s Mishou na ňom okrem iných spolupracoval aj americký hudobník Richard Bona.

Je vám tak dobre aj keď, ako je o vás známe, fotografujete?

— Áno, veľmi. Ale nechcem byť fotografkou, nechcem svoje obrázky prezentovať, fotenie ma len úžasne baví. Moja práca je vyčerpávajúca, napríklad keď som pripravovala svoj najnovší album, štyri mesiace som spávala po štyri hodiny denne, bola som pri každej note, pri nahrávaní, pri všetkom, z hľadiska autorského aj produkčného... Po niečom takom ma fotenie dobíja, robí mi dobre, ako keď si vychutnávam dobré jedlo alebo lyžovačku. A nielen fotografie, ale aj zážitky z neho ma inšpirujú a posúvajú ďalej. Na fotkách je niekedy zachytený moment, ktorý mi vnukne myšlienku na text. A toto zameranie – fotografia, mi cibrí to druhé – spev. Niežeby som fotenie chcela posunúť na takú úroveň, na akej robím hudbu, ale v mojom prípade ho pokladám za cestu k ešte lepšej hudbe.

Okrem fotografovania, ktoré je vaším koníčkom však stále intenzívne pracujete aj s angličtinou. Čo vám dala okrem toho, že vás priblížila k porozumeniu textom piesní svojich idolov?

— Nesmierne veľa. Ako osemročná som síce nechcela ísť do jazykovej školy, ale keď som zistila, ako krásne znie, keď poviem anglickú vetu, bola som nadšená. Možno to súvisí s mojím dosť slušným hudobným sluchom, vďaka ktorému ma chytila melodika tohto jazyka. A bavilo ma stále dokola nahlas čítať, takže som si veľa pamätala a ani som nevnímala, že sa učím. Nejako sa to na mňa lepilo Potom som objavila angličtinu v kine. Na jeden film v pôvodnom znení som zavše išla aj pätnásťkrát. To bol úžasný spôsob, ako sa naučiť jazyk. Tak som sa dopracovala až k vysokoškolskému štúdiu angličtiny. Intonovať a spievať po anglicky som sa naučila sama, ale necítila som potrebu byť hviezda.

Raz ste však povedali, že nechcete byť veľmi veľká hviezda. Aká veľkosť by vám stačila?

— Ale mne naozaj nejde o to, aby som bola hviezda. Predovšetkým chcem mať pokoj v duši. Keď som ešte učila angličtinu, a učila som aj známe osobnosti, mala som možnosť spoznať, ako nejedného z nich tá hviezdnosť strašne ničí. Ľudsky ničí. V takom postavení totiž človek dá celé svoje ja verejnosti, a žiť tak nie je jednoduché. Ja tak žiť nechcem. Pravda, ak človek uspeje, celkom bez toho sa to nedá, ale myslím, že nejako to ustrážiť možno. Je to však náročné a hoci som sa v tom už trochu naučila kráčať, stále s tým trošku bojujem.

Napriek tomu sa usilujete preraziť aj v zahraničí. Podľa vás nie preto, aby ste boli megahviezda, ale preto, lebo chcete, aby vašu hudbu počuli masy ľudí. Ibaže vzápätí ste povedali, že vždy stojíte o bližší kontakt s poslucháčmi a máte rada komorné prostredia. Ako sa vyrovnávate s týmto paradoxom? Darí sa vám to?

— Darí. V jednej pesničke sa spieva, že jediná vec, ktorá sa vo svete nemení, je zmena. Je stále tu a je stále potrebná. Ja ju potrebujem tiež. Dnes si môžem vychutnať koncert pre desaťtisíc ľudí na festivale, zajtra potrebujem mať pokoj. A vzápätí si môžem hoci desať minút spievať I love you, I love you, I love you, len tak pre svoj dobrý pocit, sebe pre radosť. Napríklad keď niečo s kapelou len tak skúšame či píšeme, neviem, ako plynie čas a celé hodiny mi nenapadne jesť, piť, vnímať, či svieti slnko alebo prší. A vtedy si uvedomím, že hudba je pre mňa to pravé a správne. A je jedno, že raz v komornej atmosfére a inokedy pred masou ľudí.

Mnohé piesne spievate po anglicky, lebo v slovenčine sa vám podľa vás samej textuje ťažšie. Ako vnímate texty slovenských piesní?

— Neodvážim sa ich posudzovať; necítim sa na to kompetentná. Veď ešte donedávna som bola vonku a v tých najnovších veciach nemám prehľad. Navyše aj predtým som to, akých máme na Slovensku dobrých hudobníkov zisťovala najmä tak, že som ich spoznávala osobne. Možno aj preto, že keď som bývala na internáte nikdy som nepočúvala rádiá, tam sa to nedalo. Ale slovenčina je nádherný jazyk.

A vy máte veľmi peknú výslovnosť.

— A pritom som až do začiatku štúdia na jazykovej škole v Banskej Štiavnici zaťahovala po východniarsky. Krátko predtým sme sa s kamarátkou hrali s kazetovým magnetofónom, a keď sme si pustili, čo sme nahrali, prišlo mi z môjho jazykového prejavu až nevoľno. A keď som potom pred začiatkom školského roka stála v Štiavnici na autobusovej zastávke a počula, ako jedna Rómka požiadala svoje dieťa, aby sa posunulo dozadu tou najspisovnejšou slovenčinou (a tak tam hovoril každý), zaťala som sa, hneď na druhý deň som „prepla“, a odvtedy sa mi darí rozprávať pekne. Akurát sa mi zavše podarí povedať, že – idem „z“ ním, namiesto „s“ ním...

Aký máte vzťah k poézii? Nenapadlo vám spolupracovať pri tvorbe textov s básnikmi?

— Poéziu mám veľmi rada a v posledných rokoch čítam zväčša len básne, najmä svojich zahraničných speváckych idolov. O spolupráci s básnikmi som uvažovala, niektorí mi ju dokonca aj ponúkli, ale ja ťažko akceptujem cudzí text. Niežeby som sa považovala za najlepšiu, ale hudbou sa zaoberám preto, lebo ide zo mňa a potrebujem ňou vyjadriť svoje vnútro. V novom albume síce spievam aj jeden text od Evy Urbaníkovej, ale to preto, lebo sa poznáme. Inak by som sa s cudzím textom nevedela zžiť. Pri spievaní piesní je pre mňa nevyhnutný pocit, že to, o čom spievam, vychádza – aj z hľadiska formy – zo mňa.

Odhaľovať svoje vnútro mimo tvorby však môže byť aj riskantné, aj keď si to súčasný svet šubiznisu tvrdo vyžaduje. Čo v tejto súvislosti ste, a čo nie ste ochotná obetovať?

— Všetko, čo sa týka práce, nasadenia, tvorby. Nie som však ochotná obetovať svoje súkromie. Nie som ochotná živiť bulvár ani si udržiavať status známeho človeka niečím iným než hudbou. Tým skôr, že niekedy sa mi až zastavuje rozum nad tým, ako funguje dnešný svet. A najmä nad tým, že ľudia v sebe živia úžasnú zlobu a závisť, hoci si nemáme čo závidieť. Zdá sa však, ako by nám tá závisť, zloba a zášť robili dobre.

Vy nezávidíte nikomu?

— V dobrom hádam áno, ale možno len občas, a zase nie až tak veľmi. To, čo je podľa mňa závideniahodné, totiž sama mám: schopnosť tešiť sa zo života. Je skvelé, keď to vieme, aj keď je ten život celkom jednoduchý. V jednom filme ma raz zaujalo vyjadrenie, že „je to malý, jednoduchý život, ale úžasne napĺňajúci“. A z tej vety vanul mimoriadny, v súčasnom svete až zarážajúci pokoj. Pritom je to veľká pravda. Niekto je napríklad predavač kvetín a má úplne „maličký život“, ale robí to rád a je s tým taký spokojný, až ho to napĺňa. A voči ľuďom, ktorí sú hrdí na to, čo robia, aj keď je to úplne „maličké“, cítim veľký rešpekt. Lebo všetko, aj tá najdrobnejšia práca aj ten zdanlivo najnenápadnejší život, aj čosi zdanlivo maličké, nesvetoborné je potrebné. A ak je s tým človek spokojný, je veľkým prínosom aj pre druhých – svojou spokojnosťou ovplyvňuje svet veľmi pozitívne.

Niekedy to však vyzerá tak, že nespokojných, a tým ubližujúcich a ráňajúcich ostatných je viac. Čo vie raniť vás?

— Podraz. Klamstvo. Žiaľ, v šoubiznise je veľa ľudí, ktorí sa tvária ako miláčikovia, a v skutočnosti sú to strašné potvory. Ale aj keď sa vo mne niekedy prebudí akési varovanie, snažím sa veriť každému. Nedovolím si o nikom myslieť, že sa správa milo, len aby zakryl nie celkom čisté úmysly. Žiaľ, veľakrát sa mi stalo, že som sa pomýlila. A pretvárka a faloš tohto typu ma potom vie raniť naozaj hlboko. Našťastie nemám nepriateľov. Presnejšie, neviem o nikom, kto by mi vyslovene išiel robiť zle.

To možno pokladať za dar. Čím ešte sa cítite od života obdarovaná?

— Som nesmierne vďačná za dar hudby. Ja ňou naozaj žijem od detstva. Keď som bola maličká, spievala som napríklad v škôlke v nejakom programe, kde som bola lienka. Vystupovali sme vtedy na oslavách Medzinárodného dňa žien vo veľkej sále, kde bolo asi 600 mamičiek a pretože môj hlások vtedy ešte nebol veľmi silný, učiteľka ho nahrala na kazetu a pustila do sály zároveň s mojím spevom. Lenže mi nevysvetlili prečo, ani že je to (a čo je to) vlastne plyback. Keď som sa potom počula, myslela som, že je to niekto iný a začala som od zlosti dupať a kričať. Ako sa niekto opováži spievať namiesto mňa?! A potom som pani učiteľke „nadávala“, ako mi mohla urobiť niečo také. Mala som skrátka pocit krivdy, ochudobnenia.

O čo sa cítite ochudobnená v súčasnosti?

— Je všeličo, čo by som chcela a nemám. Od drobností vo výzore až po tie v povahe. Napríklad mám asi najpomalší metabolizmus na svete, a nesmiem skoro vôbec nič jesť, aby som nemala 150 kíl... Možno by mi to až tak neprekážalo, keby som robila tú angličtinu. Ale robím vo sfére, kde ma posudzujú aj podľa výzoru, čo mi trochu prekáža, aj keď to na druhej strane chápem. Ale ja sa chcem prezentovať najmä hudbou. Skrátka, som so všeličím na sebe nespokojná, ale zasa – nemôžem sa sťažovať, pretože už len to, že som dostala talent na jazyky a hudbu znamená veľa. Jedno aj druhé môžem robiť kdekoľvek na svete, kedykoľvek a v ktoromkoľvek veku a nemusím mať obavy z existenčných problémov. Ak budem len trochu šikovná, cestu k práci si vždy nájdem. Čiže – môžem byť vďačná za to, čo mi spadlo zhora.

Čím sa cítite bohatá?

— Tým, že mám rada smiech, pozitívnu náladu, pozitívne veci. Napríklad vôbec nedokážem počúvať temnú hudbu a nebavia ma temné a príliš intelektuálne filmy, lebo som z nich zdrvená. A ja potrebujem byť spokojná, šťastná, vysmiata. Hoci, keď som ešte v šoubiznise nevedela chodiť, boli obdobia, keď som sa musela usmievať, hoci som bola smutná a musela som sa siliť. Potom som však našla spôsob, ako sa usmievať úprimne a cítiť sa tak, že mi je do úsmevu. Teraz sa cítim veľmi bohatá práve tým. A dalo mi to veľmi veľa.

V čom ste to našli?

— V súkromí. V ľuďoch okolo seba, najmä v jednom, ktorý mi v tom pomáha a v rodine.

Pokladáte sa za profesionálnu speváčku a hudobníčku?

— Veľmi by som sa za ňu chcela pokladať. Vo svojej hudobnej oblasti sa však ešte vždy pohybujem s malou dušičkou a stále neviem, či sa za môžem pokladať za profesionálku. Mojou métou však je smerovať k profesionalite až do konca života. Lenže povedať či, do akej miery a kedy som profesionálka, je diskutabilné. Profesionál je podľa mňa aj ten, kto nerobí vždy dokonale, ale s najväčšou úprimnosťou a nasadením, akého je v rámci svojich možností schopný a vkladá do toho všetko, čo sa v tej chvíli vložiť dá. Tak to posudzujem špeciálne v hudbe, lebo tej sa možno – aj profesioniálne – venovať bez toho, aby ju človek vyštudoval. Medicínu ani právo tak robiť nemožno, ale hudbu áno. Ja napríklad nemám hudobnú školu, ale verím, že raz môžem byť profesionálka. Nie je však na mne, aby som posúdila, či som, alebo nie. Ja sa tak môžem len cítiť. A mojím zbožným želaním je, aby som všetko, čo robím, robila správne. A o tom som sa veľa naučila práve pobytom v zahraničí.

Raz ste sa však vyjadrili, že za to, k čomu ste sa dopracovali, vďačíte vášni, s ktorou to robíte a že práve tá vášeň vás na vašej práci baví. Ibaže v rámci profesie musíme zvládať nielen to, čo robíme radi, s plným nasadením, ale aj to, čo nás nezaujíma, nebaví. A profesionalita spočíva aj v tom, že aj vtedy pracujeme profesionálne alebo inak povedané, remeselne dobre. Čo by ste boli pre svoju profesiu alebo v jej rámci ochotná a schopná urobiť aj z toho, čo vás nebaví?

— Veľmi zaujímavá otázka, ale trošku ju otočím. Všetko, čo robím a čo sa týka hudby – od prípravy materiálu na album, od skúšania s kapelou až po vystúpenie na koncerte, všetko vedie k vyššej profesionalite. Ja mám to šťastie, že sa do ničoho z toho nemusím nútiť. Ani len do nosenia aparatúry, pretože keď s ňou pomáham, cítim sa užitočná. Nemám problém s tým, že by sa mi niečo nechcelo. Samozrejme, na moju prácu sa nabaľuje aj kopa nezmyslov, lenže keď práca, akú robím ja, človeka strhne a začne ju robiť takpovediac na plný úväzok, ťahá za sebou aj iných – teda kapelu. A vtedy si musí uvedomiť, že nech by sa mu niečo akokoľvek nechcelo, musí zatnúť zuby a občas urobiť aj to, čo by, byť len sám za seba, neurobil.

Napríklad čo?

— Napríklad playback. Pripadám si pri ňom ako šašo. Ale to nehovorím preto, že by som sa hádam cítila ako majsterka sveta, alebo nejaká pani umelkyňa, ktorej je playback pod jej úroveň. Len mi je skrátka nepríjemný. Keď som raz ako škôlkarka v jednom programe mala spievať lienku na oslavách Medzinárodného dňa žien vo veľkej sále, kde bolo asi 600 mamičiek, učiteľka sa bála, že ma nebude dobre počuť. Nahrala ma preto na kazetu a pustila záznam zároveň s mojím spevom. Nikto mi to však nevysvetlil, takže keď som to potom počula, začala som od zlosti dupať a kričať. Ako sa niekto opováži spievať namiesto mňa? Cítila som krivdu, že mi pani učiteľka mohla urobiť niečo také... Pravdaže, teraz to už vnímam inak, takže keď mi režisér veľkej televíznej šou alebo hocičoho iného povie, že musím, lebo naživo to nie je možné technicky, finančne alebo z hocijakého iného dôvodu, nemám inú možnosť. Veľký problém som s tým mala napríklad v Česku, kde mi nechceli dať do rúk ani mikrofón, a mala som robiť čosi ako estrádne číslo. Oponovala som, že to sa predsa nedá, je to neprirodzené. Odpovedali, že keď to môže robiť Helenka Vondráčková, môžem aj ja.

A nemôžete?

— Môžem, ale veľmi pri tom trpím. A ja nechcem robiť hudbu preto a tak, aby som trpela. Venujem sa jej, lebo ma baví. Pravdaže, keď mi vydavateľstvo povie neprotestuj, lebo nás pochováš, nemám inú možnosť, ako sa prispôsobiť. Inak by som poškodila všetkým, ktorí sú na mňa naviazaní. Aj to je súčasť profesionality – robiť niekedy aj to, čo by som najradšej nerobila. Playback som pritom robila len trikrát, keď som bola donútená. Vždy to boli veľké programy a ja si vážim, že ma tam ľudia posunuli, nemohla som to odmietnuť. Vážim si akúkoľvek priazeň, aj takú, čo nevychádza len z mojej hudobnej prezentácie, ale povedzme z toho, že sa niekomu páči to, čo som niekde povedala.

Ste smelá?

— Myslím, že som, ale v skutočnosti som skôr akoby dvojčlovek. Niektorým pripadám ukecaná, ale mám v sebe aj totálne tichučkú verziu – ani obraz ani zvuk, a mávam ju v sebe veľmi často.

Spôsob, akým spievate signalizuje, že ste plachá.

— Som, a doteraz to nik neobjavil. Naozaj sú však chvíle, keď chcem a potrebujem byť úplne v ústraní. Ale nemám vtedy nijaký problém, som šťastná, spokojná, je mi veľmi dobre; len fungujem na tiché obrátky. Niektorých to prekvapuje, iní si už zvykli; aj na to, že v súkromí som až hanblivá.

A boli ste už niekedy v situácii, keď ste sa cítili nielen hanblivo, ale aj zahanbene, keď ste niečo oľutovali?

— Neviem... nejaké drobnosti iste áno, ale nič fatálne. Musím zaklopať, ale myslím, že som neurobila nič také, čo by mi ležalo na duši ako ťarcha.

Pôsobíte v oblasti kultúry. Čo sa vám vybaví, keď počujete tento pojem?

— Všetko od divadla až po literatúru, cez hudbu, aj keď hudba je na prvom mieste, až po sochárstvo, maliarstvo, fotografiu, to je veľmi široký záber. Kultúra je úžasná vec. Lebo málokto si naplno uvedomí, že akýkoľvek druh umenia, nemusí to byť hudba, lieči ľudí natoľko, že dokážu prežiť. Keby tu neboli kultúrne impulzy, zomreli by sme. A zomreli by aj tí, ktorí hovoria, že kultúru nepotrebujú.

Napriek tomu mnohé v poslednom čase nasvedčuje tomu, akoby sa o mnohých z nás nielen kultúra, ale ani kultúrnosť ani len neobtrela. Alebo je to len zdanie? Ako by vyznievame pri porovnaní s kultúrnosťou ľudí v zahraničí?

— Myslím si, že sme na tom celkom dobre. Podľa mojich skúseností však naši ľudia nie sú za kultúru veľmi ochotní platiť – mám na mysli tých, ktorí si to môžu dovoliť. Aj pri najpopulárnejších kapelách napríklad organizátori konštatujú – prišlo tam stopäťdesiat ľudí, ale čakali sme osemsto. Alebo – nemôžeš predávať lístky za viac ako 99 korún, nikto by ich nekúpil. A pritom dnes hocikde toľko stojí napríklad káva. Ja viem, že pre niektorých ľudí to nie je málo. Naopak, je to pre nich strašne veľa, a mám pred nimi obrovský rešpekt, lebo viem, že niektorí zarábajú povedzme len osemtisíc mesačne a majú to veľmi ťažké. Ale aj jedni aj druhí sú neraz ochotní dať rovnakú sumu za niečo, čo je pre život potrebné oveľa menej ako kultúra. To je v zahraničí iné.

Možno práve s takýmto vzťahom ku kultúre, kultúrnosti a kultivovanosti súvisí, že náš život zvulgárnel, zhrubol. Ako tento trend vulgarizácie, aj vulgarizácie spoločenského života, môže podľa vás ovplyvniť hudba? Naše zhrubnutie, tolerovanie násilia a vulgarizmov sa totiž prejavuje aj v textoch piesní. Ako sa s tým vyrovnávate?

— Veľmi ťažko. Ja túto zložku v sebe nemám. Spontánne, za seba, nadávku neviem ani vysloviť; viem ju nanajvýš citovať. A niekedy ma veľmi zaráža, ako nás to hrubé a vulgárne v našom vnútri prevalcovalo a úplne ovládlo. A bude to ešte horšie – kým nevymiznú napríklad reality šou. Nemám však na mysli SuperStar, ale o reality šou, ktorých podstatou je – buďme najprv slávni, až potom ľudí (možno) začne zaujímať, čo je v nás. A či je v nás vôbec niečo, čím by sme si zaslúžili, aby o nás národ vedel. Prečo sa napríklad nezaujímame o chemika, ktorý vynašiel nejaký úžasný liek, ktorý ľuďom môže zachrániť život? Alebo o iného človeka, ktorý urobí čokoľvek užitočné? Vytýčiť si ako métu „buďme slávni“, je scestné.

 

Lenže nejaké ciele človek potrebuje.

— Samozrejme, ciele mať treba – dokážme niečo. Ale to, že sa staneme slávni, by mal byť vedľajší produkt faktu, že sme niečo urobili. V súčasnosti sa však robia méty z vedľajšieho produktu. Cieľom sa stal ten. A to je nezmysel, ktorý produkujú (aj) reality šou vyrábajúce slávnych z tých, ktorí nedokázali a nevedia nič. Do povedomia ľudí sa dostávajú nanajvýš vulgarizmami, ktorými sa zase prezentujú veľmi výdatne. Aj preto je podľa mňa vulgariznmov a hrubosti okolo nás tak veľa. Je napríklad strašné, ak sa deväťročné dieťa bije so svojou kamarátkou o titulku bulvárneho časopisu, lebo je na nej niekto zo SuperStar. Aký má to dieťa hodnotový rebríček? Kde sa v ňom prebudí zaujatie dosiahnuť niečo naozaj hodnotné?

 

Nad tým by mali uvažovať predovšetkým ich rodičia. Čo by ste na ich mieste urobili vy?

— Odpoviem tým, čo urobila moja spolužiačka, ktorá sa vydala do Francúzska a mne sa to veľmi zapáčilo. Keď som ju bola navštíviť, všimla som si, že ich deti sú úplne iné ako ostatné, ktoré som dovtedy poznala. Veľmi milé, veľmi si všetko vážia – hoci majú, čo chcú. Napriek tomu mi dvaapolročná kamarátkina dcéra niekoľkokrát prišla povedať, ako sa teší, že som jej včera priniesla do postele džús a že mi ďakuje. Podobne sa správalo aj staršie dievčatko. Po štyroch dňoch, čo vraj bol rekord, lebo každá návšteva na to prišla vždy hneď, som si uvedomila, že moja kamarátka nemá televízor. To pokladám za geniálne. S manželom sa dohodli, že ho nepotrebujú a dcérkam nechýba. Majú knižky, obrázky, počúvajú slovenské rozprávky. A sú to také inteligentné deti, s akými som sa doteraz nestretla.

 

Taký postoj j výchove možno obdivovať. Čo alebo koho obdivujete vy?

— Svoju mamu. A musím zdôrazniť, že to nehovorím preto, lebo je to moja mama, ale preto, že takého človeka ako ona som ešte nikde nenašla. Pritom poznám naozaj veľa profesionálne či ľudsky úžasných ľudí. Ale moja mama... je to skrátka vnútorne veľmi dobrý človek. Vyplýva to možno aj z faktu, že je detská lekárka. A detský lekár nemôže byť zlý človek. Aspoň nie dobrý detský lekár. Moja mama ordinuje už tridsaťpäť rokov v istej dedinke pri Michalovciach a ľudia zo všetkých deviatich dedín dookola ju podľa mňa majú veľmi radi. Aspoň tak to vnímam už od detstva. A mňa moja mama akceptuje natoľko, že aj ak sa vyskytne niečo, čo sa jej možno nepáči, nikdy ma nezastaví a nezastarie sa do mňa. Svoju mienku mi povie, až keď na to prídem sama. To úžasne obdivujem. A aj to, ako vie všetko, čo robí, robiť celou svojou bytosťou, naplno a nezištne. Podľa mňa je to dokonalý človek. A najmä je veľmi múdra. A nielen ako odborníčka, ale predovšetkým ako človek.

 

Stretli ste podobne ľudsky či profesionálne vzácnych ľudí aj počas svojej profesionálnej kariéry?

— Je veľa ľudí, ktorých si ako profesionálov veľmi vážim. Vážim si však tých, čo dávajú do spevu srdce, aj keby im sem-tam ušiel zlý tón. Naopak, neosloví ma, ak niekto spieva ako stroj, absolútne dokonale, ale cítiť z neho faloš.

 

Za čo sa podľa vás v živote platí najvyššou sumou a za čo ste doteraz inak ako peniazmi, zaplatili najviac vy.

— Nad tým sa musím veľmi zamyslieť. Ťažko povedať. Ale neurobila by som hocičo len preto, aby som niekoho uspokojila. Všetko, k čomu a kam som sa dopracovala, som si oddrela. Hoci ma to bavilo a baví, bola a stále to je drina. Aj keď drina, ktorá stojí za to. Neviem to inak definovať. Je to celý proces. Človek však platí za všetko, aj keď o tom vždy nevie.

 

Nevyčerpáva a nezaťažuje vás v tomto zmysle aj popularita? Nie je práve ona cenou, ktorú platíte za to, že robíte to, čo vás baví?

— Áno, samozrejme. Aj teraz mám skúsenosti so všelijakými bulvárnymi médiami, ale bránim sa vnútorne tak, že si nepripúšťam, že som celebrita. Naozaj sa zavše pýtam sama seba – je možné, aby som ja zaujímala nejaké bulvárne noviny?

 

Lenže kto v súčasnosti nie je v médiách, ako keby nebol vôbec. Neexistuje. A to je pre ľudí, ktorí sú od médií závislí, teda aj pre spevákov, dôležitý signál – musia sa s tým, čo z toho vyplýva – napríklad s popularitou, nejako vyrovnať. Nie je vám niekedy nepríjemná?

— Nie, nepríjemná mi nebola nikdy, a nie je mi nepríjemná ani teraz. Okolo médií mi prekážajú len tí, ktorých volám „akoženovinári“. Naopak, zo stretnutí s obyčajnými ľuďmi mám radosť. A veľmi si vážim, keď ma ktokoľvek zastaví a požiada o autogram alebo mi chce niečo povedať. Vážne. Nepríjemné mi nie je ani to, keď napríklad idem do samoobsluhy na zhruba desaťminútový nákup, ale zdržím sa tam hodinu a pol, lebo si ľudia odo mňa pýtajú autogramy. Alebo mi v reštaurácii po dvoch hodinách odnesú úplne studenú nenačatú pizzu, lebo som sa jej nestihla ani dotknúť, pretože sa pri mne stále niekto zastavoval. To je milé a krásne. A ja si fakt vážim, že jeden môj škrabanec niekomu urobí radosť. Jediné, čo tú radosť môže trochu skaliť je to, že to trochu vyčerpáva. Keď po takom „nákupe“ alebo „obede“ prídem domov, už nevládzem nič. Ale aj tak ma to teší.

 

A zrejme by ste nemenili. Patríte k ľuďom, ktorí vedia, čo chcú?

— Určite áno. Aj keď tým „určite áno“ nemyslím nič konkrétne. Jednoducho chcem, aby za mnou zostalo niečo veľmi zmysluplné. Nemusí to byť hmotné, ale nemusím sa ani stať nejakou legendou. Veď je jedno, či to, čo chceme, aby po nás zostalo, zanecháme piatim ľuďom vo svojej rodine alebo piatim miliónom ľudí v podobe nejakého diela. Mne sa to, čo chcem dosiahnuť, preplo do verejnej sféry, takže samozrejme túžim, aby to zanechalo stopu vo veľkom množstve ľudí. Najmä však túžim, aby som im to mohla odovzdávať do konca svojho života. Aby to trvalo. Ale aby to trvalo tak, že by som to nemusela udržiavať umelo či sa do toho siliť. Aby som vždy mala čo povedať a cítila, že to robím naozajstne. A nechcem, aby ma bolo – aj v povedomí ľudí – veľa, ale len na chvíľu; chcem, aby ma bolo radšej menej, ale aby som bola dlho.


Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel