logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Mezzosopranistka 20. storočia Jelena Obrazcovová o hudbe, o láske, o živote.
Prvý raz vyšlo v denníku Pravda 18. augusta 1992.

Dať aspoň kúsok zo seba

Zhovárala sa Marta Moravčíková
Fotografia: Katarína Krajčovičová

Tento rozhovor vznikol v Bratislave, v lete roku 1992 v byte rodiny slovenského výtvarníka Jozefa Bubáka (okrem iného aj autora slovenských bankoviek), ktorý bol veľkým ctiteľom umenia Jeleny Obrazcovovej. Jelene Vasilievne, ktorá bola s rodinou Bubákovcov v nepretržitom kontakte, pritom vôbec neprekážalo, že ich susedka kaderníčka jej pri rozhovore dávala do poriadku účes, aby bola nielen hlasom, ale aj zjavom dokonale pripravená na 4. Medzinárodné interpretačné kurzy v Piešťanoch. Jej sústredenie na to, o čom sme sa zhovárali, bolo v tej situácii obdivuhodné. Často, keď sa mi zdá, že práve nie je dôvod na úsmev, myslím na to, čo mi vtedy povedala: „Devuška, prečo ten smútok v očiach? Si predsa mladá, máš všetko, čo je potrebné k životu, tak sa z neho teš. Iný mať nebudeš.“ Aj ona mala len jeden život, a ten sa skončil 12. januára 2015. Jej umenie, ktorým ho naplnila až do poslednej kvapky, však nezomrelo. A nezomreli ani jej myšlienky.

Jelenu Obrazcovovú som poznal ako človeka bezvýhradne zaľúbeného do hudby, do umenia... (Herbert von Karajan)

„Nikdy nezabudnem, ako som raz v Juhoslávii sedela v maličkej pouličnej reštaurácii, keď ku mne pristúpil vari sedemdesiatročný žobrák so starými, takmer rozbitými husľami a povedal, že mi zaspieva o láske. Spieval tak dojímavo, až som sa rozplakala,“ povedala mi JELENA OBRAZCOVOVÁ, ktorú označili za mezzosopranistku storočia a najlepšiu interpretku Bizetovej Carmen na svete. „Ten spevák veľa povedal, hoci nemal hlas, neovládal techniku a nemal ani poriadny nástroj. Vyvierala z neho však nielen veľká bolesť, ale aj poznanie. A ja som si vtedy uvedomila, že umenie nemôže existovať pre umenie samo. Musí byť pre ľudí, musí ísť zo srdca a s túžbou dať aspoň kúsok zo seba. Musí hľadať iné srdce. Umelec musí byť bohatý láskou.“

Jelena Obrazcovová
Foto: Gampe, CC-BY-SA-3.0

Prečo pokladáte za takú dôležitú pre umenie práve lásku?

Pretože je to najsilnejší cit, akým sme obdarení. A pre mňa navyše znamená spôsob existencie; stotožňuje sa mi s hudbou. Láska, no nielen láska milenecká, inšpiruje všetky naše činy a hýbe svetom. Sme jej deti, veď sme boli počatí vo chvíli lásky. Sme na svete pre ňu, pre vzájomnú pomoc, pretože láska je aj priateľstvo a priateľstvo je pomoc človeka človeku. A ak nezľahostajnieme ku kráse, dokáže v nás vzbudiť lásku všetko, čo nás obklopuje.

Čo okrem schopnosti vnímať krásno a okrem profesionality, ktorá chýbala potulnému spevákovi, ktorý vás tak dojal, potrebuje umelec, aby dokázal odovzdať to, čím ho napĺňa umenie?

S citmi a láskou sa nám žiada podeliť iba vtedy, keď nimi prekypujeme. Preto musí umelec v sebe nazhromaždiť veľmi veľa lásky. Pomáha mu životná skúsenosť a túžba naučiť sa v každom momente svojho života dávať. Toho je však schopný každý človek, nielen umelec. Každý je cenný, pretože je neopakovateľný. Stačí objaviť v sebe, čo je nám dané a uvedomiť si, že musíme žiť svoj život, nikomu a v mene ničoho, ani v mene lásky, sa neobetovať. V jednej etape sa, samozrejme, musíme o svoj život podeliť s deťmi, no keď prídu do istého veku, musíme opäť žiť svoj život. Aj preto, aby sme to isté umožnili im. Nikto nám iný život nedá. Preto by sme nemali podliehať mienke druhých. Ak chceme v živote čosi dokázať, nesmieme nikomu dovoliť, aby nás znásilňoval alebo utláčal. A znásilňovať sa nesmieme ani my sami.

Na to však treba nesmierne veľa sily.

Áno. Žiť podľa tohto pravidla je ťažké, osobitne pre ženu. No hoci život nie je nič jednoduché, treba sa usilovať žiť ho s istou ľahkosťou, nadhľadom, hľadať a vidieť okolo seba krásu, a ťažkosti aj nepríjemnosti prijímať s vedomím, že raz pominú. Nikdy si netreba zúfať, klesať na duchu. Človek by sa mal usilovať veľa vidieť, čítať, cestovať, veľa sa stretávať a rozprávať s ľuďmi. Tým vzdelá, naplní a obohatí svoju dušu. A keď sa obohacuje ľuďmi, umožní mu to pochopiť seba aj druhých. Možnosť stretávať sa a zhovárať s priateľmi je nesmierny dar.

Vy však nepripisujete veľkú silu a moc len veľkým citom, ale aj talentu. Prečo?

Jelena Obrazcovová a Jozef Bubák
Foto: Katarína Krajčovičová

Pretože v každom talente je veľká sila. Trvalo dosť dlho, kým som si to uvedomila. Dlho ma napríklad akosi neoslovovalo výtvarné umenie; raz som sa však v Museo del Prado v Madride stretla s Goyovou tvorbou a odrazu som sa rozplakala. Práve pri Goyovi som prvý raz pocítila, že výtvarné umenie je viac ako len ozdoba stien a že každý ozajstný umelec má silu diváka vzrušiť, donútiť ho premýšľať, ba aj prežívať, čo pri tvorbe prežíva on sám. Umelec je človek, ktorý svojím talentom veľa dostal a je povinný zveľadiť to. Čím viac dostane talentu, tým viac má zážitkov, tým viac môže odovzdať.

Kým však talent dorastie do veľkosti, musí jeho nositeľ na sebe veľa pracovať. To sa neraz najmä mladým veľmi nechce. Ich predstavy o práci i o živote sú zvyčajne diametrálne odlišné od predstáv dospelých. Ako sa s tým vyrovnávate pri svojom pedagogickom pôsobení?

Som veľmi trpezlivá učiteľka. Viem, že pri práci s mladým človekom treba čakať. Ani kvet nesmie záhradník otvárať nasilu; musí nechať, aby sa rozvinul sám. Niečo sa možno nevydarí, no niečo iné bude možno nad očakávanie dobré. To je poučka nielen pre učiteľa, ale aj pre rodiča. Deti sú veľká láska, veľká zodpovednosť a veľká práca. Najmä, ak nevyrastajú na také, aké by sme ich chceli mať. Človek do nich ustavične očkuje svoje predstavy o živote a odrazu istí, že sú niekým iným. To veľmi bolí a vyrovnať sa s týmto poznaním je zrejme pre rodiča to najťažšie. Ak však má svoje dieťa rád, nemal by zabúdať na pravidlo o záhradníkovi a kvete.

Jelena Vasilievna Obrazcovová, ruská operná speváčka-mezzosopranistka a hudobná pedagogička (* 7. júla 1939 Leningrad/Petrohrad – † 12. januára 2015 Nemecko).

Spev vyštudovala na Leningradskom konzervatóriu a už na konci štúdia debutovala v moskovskom Veľkom divadle v Musorgského Borisovi Godunovovi. Roku 1962 zvíťazila v speváckej súťaži na Svetovom festivale mládeže a študentstva v Helsinkách a na súťaži mladých spevákov M. I. Glinku v Moskve, čím odštartovala svoju medzinárodnú hviezdnu kariéru. Od roku 1999 organizovala v Petrohrade súťaž mladých spevákov nesúcu jej meno.

Je považovaná ju za jednu z najlepších svetových operných speváčok druhej polovice 20. storočia, za mezzosopranistku storočia a roku 1975 ju v Španielsku na festivale venovanom 100. výročiu opery G. Bizeta Carmen označili za najlepšiu interpretku Carmen na svete. Pravidelne spievala v najvyhľadávanejších operných domoch sveta vrátane milánskej La Scaly a newyorskej Metropolitnej opery, londýnskej Covent Garden a Viedenskej štátnej opery. Pravidelne navštevovala aj Československo a Slovensko. Naposledy tu spievala roku 2011 pri príležitosti jubilea tenoristu Petra Dvorského. V repertoári mala diela stovky skladateľov, interpretovala opernú, komornú i duchovnú hudbu, ale aj ruské ľudové piesne a balady, operetné party aj džez. Intenzívne sa venovala aj pedagogickej práci (príležitostne aj na Slovensku), neskôr aj práci organizačnej vo vlastnom opernom divadle. Aj v roku 2015, roku svojej smrti mala 23. januára vystúpiť v bratislavskom divadle Nová scéna na podujatí Štvorlístok pre talenty na podporu detí a mládeže zo sociálne znevýhodnených skupín, ktoré zorganizovalo občianske združenie Leca, ktorého bola Jelena Obrazcovová čestnou členkou.

Nechať teda mladých ľudí napospas živelnosti?

To, samozrejme nie, no svoje deti (i svojich žiakov) by sme mali viesť iba do istého času. Potom ich treba nechať, aby si žili svoj život, priveľmi sa do nich nestarieť, neznásilňovať ich vôľu, nezavadzať im. Majú právo na vlastný život i na vlastné chyby a omyly. Hovorí zo mňa nielen skúsenosť matky, ale aj človeka, u ktorého bola v detstve a v mladosti dosť potláčaná vlastná vôľa. To vo mne vyvolalo možno až nenormálnu lásku k slobode. Stačí, aby ma ktosi chcel čo i len štipku pristaviť, pridláviť, zaraz vybuchujem ako vulkán.

Silný tlak teda môže vyvolať silný výbuch a takto nazhromaždená energia môže niekomu prinajmenšom znepríjemniť život. Nemáte v takom prípade problémy ovládnuť sa?

Zavše. Nevybuchujem však preto, že by som chcela ubližovať a o to viac sa snažím kontrolovať. Veď dozerať na seba, kontrolovať sa, usilovať sa v istých momentoch zbaviť sa nadutosti a pýchy, správať sa voči iným tak, aby sme ich neurážali, je aj vo vlastnom záujme každého z nás. Keď si totiž človek priveľmi povolí, rozmazná sa, potom sa už nevzchopí. A ľudia sú takí uzavretí a tak im chýba láska, nežnosť a priateľstvo, že by sme ustavične mali čosi robiť pre vzájomnú blízkosť. Pravda, na to aj na všetko ostatné, čo sa mi teraz zdá také samozrejmé, som i ja prichádzala veľmi dlho a mnohé som si uvedomila vari iba pred rokom, dvoma.

Odborníci tvrdia, že vaše ľudské poznanie sa priaznivo premieta do vašej tvorby a mnohí sa sťažujú, že súčasní hudobní manažéri to nevedia alebo nechcú oceniť a dávajú prednosť módnejším interpretkám, ktoré sú podľa odborníkov povrchnejšie. Cítite to ako krivdu?

Nie. Voľakedy sa mi, samozrejme, žiadalo spievať, hrať a zaujať obecenstvo najmä silou a výnimočnosťou hlasu a tento spôsob interpretácie by mi ani teraz nerobil problémy, ale už o to nestojím. Je pre mňa cennejšie vychádzať z pochopenia filozofie života, prenikať do hĺbok hudby, odovzdať všetko, čo cítim. To je najdôležitejšie a to ma uspokojuje. Nie je múdre vzrušovať sa, že si manažéri moje nové dimenzie nevšímajú. Netrápi ma to.

Už si teda nemyslíte, že umelec by mal bojovať? Napríklad o príležitosť, bez ktorej sotva môže iným čosi dať?

To nie, no spoznala som, že umelecká dráha má niekoľko etáp. Spočiatku človek potrebuje ubezpečiť seba samého: ja, ja, ja; ja som najlepší. Potom na sebe pracuje a zistí, že sú aj lepší ako on a začína sa od nich učiť – a až v tomto momente sa začína stávať umelcom. Nie keď sa bije do pŕs so svojím ja, ja, ja, ale keď si uvedomí, že sú aj iní – rovnocenní, horší, ale aj lepší od neho. Napokon zvládne maximum, čoho je schopný (a vo svojom vnútri každý umelec vie, kedy dosiahol maximum) a uvedomí si, že síce ešte môže rozšíriť repertoár, namaľovať ďalší obraz, napísať knihu, no svoju tvorbu už nikam neposúva. Ak je naozajstný profesionál, zmieri sa s tým, že viac už nedosiahne. Dotkla sa ho múdrosť. Chvíľa, keď sa ponára do filozofie svojej práce a viac ako predtým uvažuje, čo môže ľuďom povedať. A v každej etape má ctiteľov. Spočiatku veľa, pretože je rovnaký „hlupák“ ako ostatní, neskôr začína svojím umením, ale aj chápaním života vyčnievať, kamsi sa od „tlupy“ vzdiali a odrazu je ctiteľov čoraz menej a menej. To je prirodzené a netreba sa tým trápiť, ani sa toho báť.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel