logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Karel Gott – k tomu netreba nič dodávať.
Rozhovor vyšiel vo vianočnom čísle Smeny na nedeľu v roku 1986.

Hrajte ještě dál

Karel Gott – Marta Moravčíková

Až jednou na rohu
oslovím děvče
a začnu o lásce pět
a ona řekne mi
               pěvče
káž by vám bylo míň let
řeknu Cést la vie…

Pieseň s týmto textom naspieval Karel Gott niekedy na konci šesťdesiatych rokov. Dievča, čo by mu pripomenulo, že to už bolo dávno, sa zatiaľ nenašlo, napísala som na úvod rozhovoru s Karlom Gottom, ktorý vyšiel vo vianočnom čísle Smeny na nedeľu v roku 1986. A nenašlo sa doteraz. Naopak, práve teraz, keď Karel Gott vážne ochorel, želajú mu nielen dievčatá ešte veľa rokov.

 

Keď som zvonila pri nízkej bráne vily v tichom kúte Prahy Na Bertramke, zbadala som vari sedemnásťročnú dievčinu, ktorú som ešte pred pár minútami, na ceste sem považovala za obyvateľku tejto štvrte, ako sa za riedkym krovím slepej uličky naťahuje na špičky a uveličene hľadí, kto mi príde otvoriť. Tajná ctiteľka Karla Gotta však mala smolu. Bránku som si po signáli bzučiaka otvorila sama a vo dverách domu ma privítala sympatická pani s prešedivenými vlasmi, ktorá v tom čase viedla umelcovu domácnosť a varí výborný čaj.

Bolo presne jedenásť, ako sme sa dohodli, lenže v pracovni môjho hostiteľa už (alebo ešte) – novinári sedeli. Vďaka telefonickému nedorozumeniu sme sa totiž v tú istú hodinu stretli vo vile Na Bertramke traja. Kolegyňa a fotograf z iných novín a ja. A so mnou už Karel Gott (na rozdiel od svojho manažéra) nepočítal. Čas mal vyrátaný, a tak som si ako posledná v poradí pokladala za povinnosť odsunúť sa „z bojových pozícií“. Hostiteľ mi to však džentlmensky nedovolil a rozhovor na želanie čitateľov (vianočnú Smenu na nedeľu sme v roku 1986 koncipovali ako darček čitateľom, ktorých sme vyzvali, aby nám napísali, o kom či s kým by chceli čítať a o rozhovor s Karlom Gottom nás požiadala Hana Romančíková z Terchovej a Monika Tóthová z Levíc – pozn. Aut.) napokon predsa len uzrel svetlo sveta. A pretože Vianoce nie sú len sviatkami pokoja a mieru, ale aj, ba predovšetkým, lásky, začali sme práve ňou.

 

Spievate ľuďom o láske, ktorá je (je?) jedným z najkrajších vzťahov. Aký vzťah je najvrelejší a najvýznamnejší pre vás a čím vás obohacuje?

Láska je vlastne slovo, ktoré si ľudia našli, aby popísali vzťah, ktorý sa vyvinul z akéhosi obdivu k druhému pohlaviu a má veľa podôb, premien a modifikácií – až po priateľstvo. A práve priateľstvo považujem za najkrajšie a najsilnejšie puto, ktoré človeka obohacuje už samotnou svojou existenciou. Ak má človek priateľov, tak je to s ním dobré. Ak ich však nemá, je to s ním povážlivé…

Aké sú vaše nároky na priateľstvo?

Hovorí sa, že v živote človeka sa strieda sedem tučných rokov so siedmimi chudými; a chudobnými. Život človeka má skrátka periódy a obdobia, v ktorých sa mu nedarí. A najmä v takých chvíľach potrebuje priateľov – a práve vtedy zistí, či ich má, alebo sa len domnieva, že v jeho živote existujú. Ja som mal už niekoľkokrát v živote možnosť zistiť, ako na tom s priateľmi som. A nebolo to také zlé. A nároky? Priateľ alebo priateľka je človek, ktorý o vás vie nielen to dobré, ale predovšetkým to zlé, no nezneužije to, chápe vás – a keď potrebujete, vie vám podať pomocnú ruku. Platí to, samozrejme, pre obe strany.

Raz ste povedali, že spevák, ktorý bez spevu nemôže byť, zanechá vlastne všade kus svojho srdca. O čo tým prichádza a získava?

To je jednoduché. Ak je úprimný, naozaj prichádza o kus svojho srdca – ale na oplátku získava srdcia iných A to nie je také nevýhodné.

Inokedy ste hovorili o dobrom pocite z toho, že ľuďom, ktorí vás počúvajú, čosi dávate. Do akej miery ste schopný rozdávať svoje umenie aj vtedy, ak sa takýto dobrý pocit dlhší čas nedostavuje? Alebo sa vám to nestáva?

Keď človek vidí, že sa mu nedarí, že mu to skrátka nejde ako by malo, má dve možnosti. Môže sa stiahnuť do ústrania, začať o sebe premýšľať a tvrdo pracovať, alebo sa môže pokúšať vnútiť sa ľuďom za každú cenu, nech to stojí čokoľvek. Fakt, že sa u mňa také obdobie zatiaľ neobjavilo, svedčí o tom, že sa nemôžem sťažovať a že je moja bilancia zatiaľ dobrá a vyrovnaná. Veď povážte – ako dlho spievam a koľkokrát sa za ten čas vymenilo publikum! A pocit, že by som svojím spevom nedával ľuďom nič, sa zatiaľ nedostavil.

Zrejme aj preto, že sa vždy snažíte dávať do aj zo svojho umenia maximum. A nielen dávať, ale ním aj pomáhať. Na začiatku svojej kariéry ste sa raz sám seba spýtali, ako pomôcť žlčovitému človeku k úsmevu. Vtedy ste to nevedeli a bolo vám to ľúto. Naučili ste sa to už, alebo už nie ste presvedčený, že k úsmevu a dobrej nálade treba pomáhať aj ľuďom zlým?

Pri vyslovovaní akéhokoľvek súdu je vždy nevyhnutné poznať motívy ľudského konania. Dobrého i zlého. Ak si na také skúmanie urobíte čas a zistíte, prečo dotyčný koná tak alebo onak, prídete aj na to, či mu môžete alebo nemôžete pomôcť. A či vôbec stojí za to pomáhať zlému človeku, keď na vás čaká toľko dobrých ľudí.

Čaká a zrejme vás aj obklopuje. A predsa – môžu v takom povolaní, ako je vaše, nastať chvíle, keď sa cítite sám? Ak áno, do akej miery a ako ste sa naučili s takým pocitom vyrovnávať?

A kto vám povedal, že som sám?

Z vašej odpovede vyplýva, že nemusí byť vždy pravdivé všetko, čo sa niekedy povie. Keď sa niečo povie naozaj a z hĺbky duše – ako ľudia (nemám na mysli blízkych priateľov) reagujú, keď ste k nim úprimný?

Dovoľte moju skúsenosť. Jedno z tajomstiev spevákovho úspechu, samozrejme, okrem speváckych a technických predpokladov, spočíva práve v úprimnosti spevu a prejavu. V tom, že poslucháč cíti, že spievanie je naozajstné. Úprimnosť je obrovská devíza, aj keď si to nie vždy a nie všetci uvedomujeme. Na druhej strane si však človek musí na úprimnosť dávať aj pozor – na úprimnosť správania k ľuďom. Môže sa totiž stať, že mnohí ľudia budú jeho úprimnosť považovať za naivitu, alebo dokonca za jeho hlúposť.

„Je to bláznivé povolaní, ale já je miluji a budu milovat, dokud bude v sále, kde zpívám, sedět alespoň jeden člověk.“ To ste povedali takmer pred dvadsiatimi rokmi (rozhovor vyšiel prvý raz v roku 1986 – pozn. mm) Uvažovali ste už niekedy o tom, čo by bolo, keby tá sála zostala celkom prázdna? A vôbec – myslíte si, že by taká situácia raz mohla nastať , a nielen pre vás, ale pre hociktorého umelca?

Samozrejme, že taká situácia nastať môže. A o tom, že nastáva, svedčia desiatky, ba stovky príkladov. Ja som však o tom vlastne ešte nikdy neuvažoval. Keby mi také úvahy napadli, svedčilo by to o tom, že si neverím. Zrejme sa to však raz predsa len stane, ale prial by som si, aby to prišlo čo najneskôr.

Bože můj, dopřej mi slech / a nalezenou píseň mi nech / a nech ji tu všem / a pak mi klidně vem / o hodně víc. To ste spievali v nádhernej piesni, ktorá znela ako vyznanie. Čo všetko by ste boli schopný obetovať kvôli spievaniu?

Viac než svoje súkromie a „užívanie“ života už vari ani obetovať nemôžem. Takže to, čo mnohí nemajú chuť obetovať vôbec, ba ani čiastočne, som obetoval už dávno – a vlastne definitívne.

„sem zase doma, v Praze, nastává každodenní shon, zaběhnutý a skoro domácký, v němž člověk zakopne méně bolestneji než ve světě.“ To ste napísali po návrate z dlhej zahraničnej cesty. Úderom pod pás ani potknutiam sa nevyhne nikto z nás. Kedy ste sa vy potkli v živote najbolestnejšie a čo by znamenalo potknutie absolútne, z ktorého by ste sa spamätávali len ťažko?

Myslím si, že potknúť by som sa mohol, keby som vám teraz začal rozprávať, kedy som sa potkol. Takže prepáčte…

Za túto odpoveď vám patrí poklona. Napriek tomu sa pýtam ďalej – čo vám zatiaľ v živote urobilo najväčšiu radosť, čo vás najviac bolelo a ako ste sa s jedným aj druhým vyrovnávali?

Najväčšiu radosť mi denne robí moja práca a najväčšiu bolesť mi spôsobuje závisť, ktorá často prichádza ako „odmena“ za tú prácu. Keď totiž niekto napíše sprostý anonymný list niekde doma, bez stresu, vo voľnom čase, znamená to, že má aj pokoj aj voľný čas. Má teda to, čo mne chýba.

Človek, ktorý závidí a je zbabelý, sa okrem iného zrejme nevie vyrovnať sám so sebou, so svojím okolím; chýba mu umenie sebaovládania. Bez sebaovládania sa však zrejme nazaobíde nijaká činnosť, ktorú chceme robiť poriadne, objektívne a nielen pre seba. V tejto súvislosti je zaujímavá myšlienka z malého džudistického desatora, ktorá odporúča naučiť sa vyrovnávať nielen s prehrou, ale aj s víťazstvom. Je podľa vás ťažšie vyrovnať sa s prehrou či s víťazstvom?

Víťazstvo a prehra? Myslím si, že je oveľa ťažšie vyrovnať sa s viťazstvom. Hoci – ťažké je oboje. Keď totiž človek prehrá, už nemá čo dokazovať; a vlastne sa to od neho ani nežiada. Od víťaza sa však očakáva stále niečo nové, dokonalejšie, nezvyčajnejšie. Víťaz je pod drobnohľadom verejnosti, sú na neho čoraz vyššie nároky… Lenže univerzálny recept na to, ako sa s prehrou alebo s víťazstvom vyrovnať, neexistuje. A ak aj existuje, ja ho nepoznám. Keby som ho poznal, tak by som ho predpisoval.

 

Keď sme sa lúčili, bolo už poludnie a Karel Gott úchytkom dojedal raňajky, ku ktorým sa skôr nedostal kvôli povinnostiam. Má ich dosť a niektoré si ešte ukladá aj sám. Napríklad takú, že svoju návštevu (v tomto prípade mňa) nenechá blúdiť krivolakými uličkami pražskej Bertramky k poriadne vzdialenej stanici metra a napriek protestom a pracovnej návšteve speváka Milana Drobného, ktorý ma u neho striedal, naštartuje auto, a s poznámkou, že čas si treba vážiť, ma za pár minút k tomu metru „hodí“.

Keď sme nastupovali do auta, márne som za kríkmi vyzerala tajnú majstrovu ctiteľku. Škoda. Možno by som bola bývala účastníčkou zaujímavého stretnutia. Karel Gott totiž ľudí od seba neodháňa, ani keď má málo času. Váži si každého, kto prijíma jeho spevácke i ľudské vyznania.

 


Karel Gott na portáli idnes.cz

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel