logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

So spisovateľom Dušanom Dušekom o kráse a radosti (z tvorby aj zo všeličoho iného).
Rozhovor pôvodne vyšiel v Nedeľnej Pravde 24. marca 1995. V súčasnosti vychádza
so spisovateľovým súhlasom pri príležitosti druhého vydania jeho knižky Kufor na sny.

Rozhovor o tešení

So spisovateľom Dušanom Dušekom sa zhovárala Marta Moravčíková

Ten je z tých, čo píšu myšlienky. Tak charakterizoval spisovateľa Dušana Dušeka môj syn začítaný do jednej z prvých Dušanových knižiek Poloha pri srdci. „Idem s ním robiť rozhovor,“ pochválila som sa nevdojak.
„Tak idem s tebou, nie? Poznám ho?“
„Neviem. Ja ho poznám vari od svojich šestnástich,“ pokúšala som sa loviť v pamäti.
„Takže ho poznám,“ zavŕšil môj potomok, netušiac, že trafil do čierneho.
DUŠAN DUŠEK pôsobí nielen textami, ale aj polohou ľudí vo svojom živote ako človek, s ktorým sa poznáme odjakživa.

Si autor, ktorý sa neostýcha dať najavo svoj zmysel pre krásno. Napriek tomu, že sa to dnes veľmi nenosí. Nebojíš sa nepochopenia?

Skôr by som to nazval obyčajné tešenie; alebo potešenie z obyčajných vecí. Každý sa rád teší. Keď sa tešíme, akoby v nás niečo kvitlo. A za to sa naozaj nehanbím. Chce to len naladiť svoje vnímanie na to lepšie zo života – či už ako spisovateľ alebo ako čitateľ. Nebrániť sa potrebe a túžbe obdivovať všetko pozitívne. Pre mňa je to ochrana pred každým nepochopením.

Dušan Dušek na titulke Nedeľnej Pravdy, ako ho s veľkou invenciou (aj v texte k fotke) stvárnil skvelý slovenský fotoreportér Jozef Baran (1944 – 2011).

Dušan Dušek na titulke Nedeľnej Pravdy,
ako ho s veľkou invenciou
(aj v texte k fotke) stvárnil
skvelý slovenský fotoreportér
Jozef Baran (1944 – 2011).

Okrem vyznávania pozitívneho však dokážeš byť aj nemilosrdne konštatujúci, a to môže byť niekedy kruté. Nie je to rozpor?

Nikdy nás nezasahuje, neoslovuje či nedojíma len čo je pekné, ale často, veľmi často, dokonca možno častejšie, aj surové, nemilosrdné. Nemilosrdnosť je veľmi častá a keby sa jej autor vyhýbal, nebolo by jeho dielo pravdivé. O géniovi Isaacovi Babelovi povedal Viktor Šklovskij, že vie v jednej vete hovoriť o hviezdach i o kvapavke. To je veľmi presné. V jednej vete života môže byť naozaj všetko. Smútok i veselosť – a ak sú v kontrapunkte, krása akoby zvýrazňovala nemilosrdnosť, zlo dobrotu. Takisto je to aj vo vetách života.

Lenže dnes sa vníma ako hanbyhodné, keď niekoho dojíma krása. Ľudí podstatne menej – ak vôbec – rozčuľuje nevšímavosť, krutosť, pôžitok z ničenia. Akoby bolo väčšie hrdinstvo byť odroňom a zločincom než citlivým človekom.

Možno to len tak vyznieva. Negatívna energia je totiž vždy agresívnejšia, takže je viditeľnejšia než pozitívna. Dobro je ako pahreba ktorá iba tlie, občas sa trošičku rozhorí a zase ju zabijú, zatlčú čapicami. Čo preváži, závisí podľa mňa od konkrétnej chvíle. Niektorí ľudia sa možno naozaj hanbia za zmysel pre krásu. Ale možno ich len skôr, ako niekedy mňa, hnevá, že ich dojíma čosi, čo si dojatie možno ani nezaslúži.

To znie ako životná múdrosť. Pripomína mi to verše z tvojej knihy Príbeh bez príbehu. „Niekde v tráve – nikto nevie kde, niekde v kríkoch visí lievik múdrosti.“ Čo je podľa teba múdrosť?

Neviem. No čím som starší, tým viac sa mi zdá, že byť múdrym znamená byť zodpovedným. Miera zodpovednosti je podľa mňa aj mierou múdrosti. Podľa toho starého – mlčať zlato, hovoriť striebro. Radšej chvíľku pomlčať, než sa náhliť so striebrom, z ktorého je už na druhý deň alpaka alebo ešte nejaký horší plech. Ohuruje ma, ak je niekto schopný bez rozmýšľania tresnúť hocičo. Súčasná obrovská nezodpovednosť pri narábaní so slovom je skazonosná. Človek by nemal hovoriť čokoľvek, čo mu slina prinesie na jazyk. Slovo má predsa istú váhu. Na svetových burzách sa všetky transakcie, a ide o obrovské peniaze, najskôr dohadujú slovne, až potom idú do počítačov. V tamojšom obchodnom svete je slovo ako zlatá minca, absolútne tvrdá valuta. Žiaľ, ak u nás povieme kamarátovi, že ho možno v sobotu prídeme pozrieť, je v tom

iba zo dvadsať percent toho, že naozaj prídeme. A rovnako je tam iba tých dvadsať percent aj vtedy, ak nehovoríme možno, ale určite...

Dušan Dušek sa narodil 4. januára 1946 v Gbelciach v rodine lesného inžiniera. Po skončení základnej školy v Piešťanoch zmaturoval na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave, potom vyštudoval chémiu a geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1970 pôsobil v redakcii denníka Smena, potom bol redaktorom športového denníka Tip a v rokoch 1973 – 1979 redaktorom časopisu Kamarát. V rokoch 1979 – 1989 pôsobil ako profesionálny spisovateľ, potom, do roku 1992 pracoval v redakcii literárneho mesačníka Slovenské pohľady. Teraz učí na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Okrem rôznych iných ocenení je držiteľom ceny Trojruža za knihy pre deti, ceny Rudolfa Slobodu za film Krajinka, ceny Dominika Tatarku za knihu Pešo do neba a ceny Krištáľové krídlo za dielo Pešo do neba, pedagogickú činnosť a významný tvorivý podiel na scenári filmu Krajinka.

Učíš na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ako hodnotíš svojich študentov a ich narábanie so slovom?

Zakaždým sa teším, s čím prídu, lebo ma vždy zaujíma prekvapenie. Okrem toho, že dobré umenie je pravdivé, poctivé, je príťažlivé aj tým, že dokáže nejako prekvapiť. To je šťastný háčik, na ktorý nás autor chytí; a ja sa veľmi rád dám chytiť. Veľmi ma teší, že každý z mojich študentov inak vníma, inak sa vyjadruje. Pre mňa je to pozitívna skúsenosť. Radujem sa z nich.

Vieš byť aj prísny?

Čo je to byť prísny? Nič iné, len vyžadovanie zodpovednosti. Oveľa viac ako prísnosťou sa dá získať zodpovedným vzťahom. Ten spôsobuje, že všetko funguje aj bez prísnosti, prirodzene. To je oveľa krajšie. Spontánna dôvera je oveľa viac, ako keď sa čosi vynucuje. Študentov nútim iba do jediného: musia čítať. Nič iné ich totiž písať nenaučí, ani ja, iba knižky skvelých spisovateľov; lepšie učebnice si neviem predstaviť. Ako učiteľ im môžem iba trošku poradiť vo výbere témy, vo výbere slov, v hľadaní toho, čo je iba ich – vlastnej jedinečnosti.

Slovo je pre zmysel, zduchovnenie našej existencie zrejme naozaj dôležitejšie, ako sa zdá.„Počuješ, utekám, aby som ti všetko povedala, lebo iba potom sa mi zdá, že sa to naozaj stalo,“ hovorí postava z jednej tvojej poviedky. Pre mnohých ľudí má život zmysel vtedy, keď o ňom ktosi vie. Nie je to pravou príčinou, prečo umelci píšu, maľujú, robia filmy, tvoria. Aby mali pocit, že to naozaj prežili, musia o ňom komusi porozprávať..

Tvorba sa naozaj môže odvíjať od potreby podeliť sa so zážitkami, s vlastným životom. Citovanú vetu povedala moja žena a je v nej naozaj niečo veľmi presné. Aj mňa v istej Johanidesovej poviedke nadchlo, ako jedna postava hovorí ,,našla som ježa, ale chcela som ho nájsť s tebou“. Keď sa niečo deje, je toho viac, keď sa to deje s niekým. Zážitky sa tým akoby zdvojnásobia, ba pribúda aj zážitok z komunikácie o tom, čo sa stalo. To je možno naozaj aj princíp literatúry. Som tu, niečo som zažil, počul, oslovuje a nadchýna ma to natoľko, že to chcem dať ďalej.

Ak to pripustíme ako princíp, aký kľúč určuje, ktorý zážitok stojí za to, aby ho človek vnímal ako námet?

Naozaj netuším, prečo niečo nechávam bokom a pri inom akoby mi čosi našepkalo – toto napíš. Metóda, podľa ktorej sa spisovateľ rozhoduje, čo stojí za to, čo je dobré, pekné, kruté, srandovné, švihnuté, jednoducho niečím silné, úžasné, aby to poštou môjho textu mohlo byť poslané ďalej, je asi nedefinovateľná. A tajomstvo, ktoré ju určuje, patrí medzi tie, ktoré nechcem poznať. Za tie roky však presne viem, že tí, čo prídu, aby povedali, že sa im páčila niektorá veta, sú moji blízki ľudia. Ja o nich ani neviem, alebo len málo viem, ale to sú tí, pre ktorých píšem. Až ich čítaním naozaj niečo vzniká: kontakt, komunikácia, vzťah.

Lenže knihy nečítajú len tí, čo sú naladení na tvoju frekvenciu. Ako to funguje s nimi?

Niežeby nebolo zaujímavé prehrýzť sa i k tým, ku ktorým nemáme kľúčik, ale ja už nemám toľko času. A napokon: pre nich píšu zase iní autori. Svoj čas som ochotný investovať tam, kde to má nejakú odozvu. Vzdialenosti medzi ľuďmi sú individuálne a treba tam mať šťastie. Ako pri písaní. Lebo aj ak máme dobrý nápad, motív, námet, bez trošky šťastia, ktoré je dosť ťažko definovateľné, ale viem, že je nutné, len sedíme a trápime sa. Aj s niektorými ľuďmi sa nám pošťastí, že nám je zrazu blízke nejaké ich gesto, slovo, ktoré poteší, alebo zareagujú tak, že ich vnímame ako spriaznené duše.

Dušan Dušek<br>Fotografia: Jozef Baran

Dušan Dušek
Fotografia: Jozef Baran

A vieš v takom prípade rozoznať úprimnosť od neúprimnosti?

Pri texte to nie je rozhodujúce. Ak dobre napíšu, zatlieskame aj tým, ktorých nemáme radi. A v živote sa s tým netrápim. Naše tykadlá sa napokon vždy spoľahlivo zorientujú. Naozaj sa rád stretávam s ľuďmi ochotnými hovoriť aj o svojej intimite, ak majú pocit, že počúvajúci stojí za to. To sú tie šťastné chvíle, keď ľudia majú šťastie a nájdu niekoho, s kým môžu hovoriť uvoľnene. To je to najviac. Keď vidím dvoch ľudí, ktorí sa tak rozprávajú, mám z toho úžasný zážitok. Dominik Tatarka ho pomenoval – obcovanie. O tom je aj písanie.

Diela niektorých autorov sa však nielen nezapíšu do pamäti, ale ani neoslovia, nedotknú sa čitateľovho vedomia.

I tí najlepší spisovatelia majú aj zlé poviedky. Na umení je asi najšťastnejšie, že si z neho každý môže slobodne vybrať. Ak človek neklame sám seba, vždy je šanca, že táto vetička osloví niekoho a iná iného, ale môžbyť, že neosloví nikoho. Nikam nedoletela, hoci autor ju napísal, ako najlepšie vedel. To je riziko spisovateľovej roboty. Všetko je absolútne individuálne, a to je na tom asi najzaujímavejšie. Taká knižka ešte nebola napísaná, aby sa páčila všetkým. Našťastie.

Cítiť z teba veľa tolerantnosti, rešpektovania slobody druhých. Pôsobíš ako človek, ktorý je akosi prirodzene láskavý. A vzbudzuješ pocit, že si taký na každého. Prečo?

To je prosté, s tými, ktorých nemám rád, jednoducho nekomunikujem. Nemám totiž čas. A pri niektorých ľuďoch ani nie je nádej, aby sa rozhorel nejaký ohník. Mnohí tak určite vnímajú aj mňa. S niekým si povieš ahoj, a na viac medzi vami nie je. A s ďalším už len to, že sa s ním vidíš, je viac, ako keď sa s druhým rozprávaš, alebo musíš rozprávať pol dňa.

Diela Dušana Dušeka

Próza: Strecha domu (1972), Oči a zrak (1975), Poloha pri srdci (1982), Kalendár (1983), Náprstok (1985), Milosrdný čas (1992), Kufor na sny (1993; 2012), Teplomer (1996), Mapky neznámeho pobrežia (2001, výber), Pešo do neba (2001), Vták na jednej nohe (2003), Zima na ruky (2006), Holá veta o láske (2010)

Poézia: Dúšky (1990), Príbeh bez príbehu (1994)

Pre deti a mládež: Najstarší zo všetkých vrabcov (1976), Pištáčik (1980), Pravdivý príbeh o Pačovi (1980), Babka na rebríku (1987), Dvere do kľúčovej dierky (1987)

Filmy: Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ, Sojky v hlave, Zabíjačka (1983), Vlakári, Krajinka (s Martinom Šulíkom) Šesť statočných (1999), Prášky na spanie (2000)

Rozhlas: Muchy v zime, Rýchlik, Strojček na spomienky, Pretože aj napriek tomu

V tvojej tvorbe je veľa humoru a príjemnej veselosti. Číta sa s pohodou. Nie je to len literatúra, ale aj stretnutie s človekom, zábava, hra, obohatenie úsmevom.

Obdivujem ľudí, ktorí vedia byť srandistami. Pre mňa sú to tí najväčší umelci. Najvzácnejší ľudia, šťastlivci, ktorí svet vnímajú a prežívajú veselo. Zvyčajne aj chytro. Pokladám za jednu z mála spisovateľských povinností zaznamenať a dať prostredníctvom textu ďalej, ak niekto vymyslí a povie niečo veselé. Je úžasné byť nablízku človeku, ktorý vie nájsť slová, čo rozosmejú. Sú dve chvíľky, keď sa ľudia vracajú do raja. Keď sa smejú a keď sa milujú. Vtedy v nich zostáva zo života len niečo spontánne, číre, to najlepšie. A za tým snorím ako stopovací pes. Smiech je jeden zo šťastných princípov ľudí. Zvieratá sa nesmejú. Preto to tak zdôrazňujem, lebo smiech je pozitívny. Ešte aj ten škodoradostný smiech, na ktorom je vybudovaný celý Chaplin, lebo sa v ňom úžasne uvoľňuje pozitívna energia. To sa mi veľmi pozdáva ako jeden zo spôsobov zachytávania sveta, ktorý často pripomína grotesku. A keby sa smiech viac používal, bolo by na svete lepšie. Nenávisť a zloba smiech nepotrebujú.

Krásne to vyjadrujú deti. Milujú ľudí, ktorí sa smejú, vyvolávajú veselosť, pohodu, srandu. Čím sú však dospelejšie, tým viac sa humor a zmysel preň z ich života stráca. Ako by bol povolený a posvätený len u detí. Prečo?

To je ako s detskými kresbami. Výkresy detí sú zázraky. Čím zručnejšie sa však dieťa naučí maľovať, tým menej jeho práce vyjadrujú jeho jedinečnosť. Deti totiž vháňame do akýchsi mantinelov, v ktorých strácajú samy seba. Je zaujímavé, že my dospelí sa ich prejavmi nadchýname, ale nemilosrdne ich vedieme k tomu, aby ich strácali. Asi je veľmi ťažké nájsť, čo by mohlo a malo prispievať, a zároveň brániť tomu, aby strácali spontánnosť. Lebo práve v spontánnosti je asi začarovaná jedinečnosť. To najzávažnejšie sa neraz stane v sekunde a z toho vlastne pramení aj humor. Aj banálne slovíčko povedané v jedinečnej chvíli môže byť humorom. No to vedia iba najväčší majstri. A deti. Ich reč je vždy zlatom.

Nie je však v živote nevyhnutná aj istá sebareflexia? Aby sme svojím sebavedomím nezasahovali do sveta druhých priveľmi bolestivo?

To je vec obyčajnej slušnosti. Spontánnosť a úprimnosť však zväčša neublížia. Živou vodou literatúry je hovorový jazyk; deti sú v ňom oveľa uvoľnenejšie a poskytujú viac ako dospelý, ktorý váži, hľadá slová. To zázračné vyviera tam, kde sa v prirodzenom rozhovore medzi slovíčkami iskrí. Vždy som sa čudoval, že všetci rodičia nie sú spisovateľmi. Deti im predkladajú hotové diela, niet v nich čo pridať, nad čím váhať. Sú akosi samozrejme dobré, len ich treba dať do nejakého útvaru. Dospelí by mali dbať, aby sa toho čo najmenej strácalo. Darí sa to, ak sa rodičia starajú o deti s absolútnou oddanosťou, dôverou, obdivom. Lebo deti sú najlepší ľudia na svete; to je isté.

Viac ako neisté však je, či sú dospel schopní túto pravdu prijať.

Skôr očakávajú, že deti sa budú riadiť ich myslením a zriedka prijímajú posolstvo detského vnímania sveta. No keby boli len trošku ochotní naladiť svoje srdce i hlas, keby boli schopní sebareflexie cez deti, asi by svet vnímali ináč a nepochybne by boli lepší. Prinajmenšom by tak nepodľahli rutine, ktorá likviduje zázraky.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel